Kniha Jely Matuškovičovej je slovenským príspevkom k žánru autobiografia psychiatrických pacientov, slovenským variantom slávnej americkej knihy Tančím tak rychle, jak dokážu. Zo zelenej obálky sa díva dievčatko s plavými kučierkami, s kytičkou v ruke - Zázračné dieťa. Vlastne je to dobrý, ironický názov pre knihu o živote s fóbickou neurózou. Obálka je idylická a žiadnu iróniu nepozná, akoby vydavateľstvo Odkaz vydávalo brožúrku o zázračných deťoch. "Je aj bolesť iná ako telesná. Možno niekedy väčšia. Nie každý ju má možnosť skúsiť a málokto zo zdravých ochotný uznať," píše sa v autorskom motte na prvej stránke. Nie veľmi presne, lebo psychickú bolesť každý pozná rovnako a každý v podstate vie, že bolí viac. Problémom je neschopnosť vidieť v psychickej chorobe bolesť. Existujú knihy, ktoré to ľuďom ukazujú, a niektoré boli také silné, že sa pre takmer masové publikum stali kľúčovými dierkami do sveta, do ktorého zdraví ľudia inak nevidia. V Československu bola v osemdesiatych rokoch takou kniha Evy Syřišťovej o schizofrénii Imaginární svět. Do akej miery má šancu zohrať dnes takúto úlohu kniha Zázračné dieťa, neviem.

"Zázračné dieťa je napínavá próza z tvorby autorky, ktorá má obdivuhodný pozorovací talent, vyspelý, pritom úsporný rozprávačský štýl," presviedča nás vydavateľ. A sľubuje "pocity spoluúčasti", aby nás vzápätí upokojil: "Autorka však aj pri opisovaní šokujúcich či drastických detailov dbá na mieru vkusu." Iste, dobrý vkus, tá nedotknuteľná miera našej tolerancie. Nie som si istá, či je Zázračné dieťa prózou. Možno sú to predsa len skôr spomienky, ale literatúra faktu je veľmi často napínavejšia než próza. Zázračné dieťa z tej najlepšej martinskej rodiny, ktorá ju doviedla až k fóbickej neuróze, panickým záchvatom umývania rúk, ktoré môžu trvať hodiny až do úplného stuhnutia a vyčerpania. Myzofóbia, hrôza zo znečistenia, prepukne v dospelosti, jej síce nezabráni mať deti, ale zabráni jej mať partnera a núti ju prežiť roky života v blázincoch. Jela Matuškovičová-Medvecká má zmysel pre jazyk vygenerovaný celými generáciami. Neviem, či to jej knihe skôr nepomohlo vyhladiť zžieravosť príbehu. Silné vety sa rozpúšťajú v banálnom susedstve iných, akoby určených do nedeľných príloh novín. Zručnosť štýlu "príbehov zo života" môže byť dvojsečná zbraň. Táto kniha je však dôležitá predovšetkým tým, čo je až v druhom pláne - informáciou o tom, ako s ňou, a teda s ľuďmi s podobnými diagnózami, zaobchádza táto spoločnosť, keď ich chce liečiť. Systém, ktorý sa o vás začne v prípade choroby starať, plodí brutalitu ako svoj vedľajší produkt. Dnes už u nás asi pacientov neliečia oxidom uhličitým, spôsobom, aký zažila Matuškovičová-Medvecká (Docent), ale prinajmenšom to obyčajné, kasárenské, nevinné každodenné trvalé a úplne zbytočné ponižovanie muselo zostať - to sa predsa nedá len tak zrušiť. Nato by muselo byť možné zmeniť spôsob myslenia, presnejšie, našu neochotu myslieť. Jedinú terapiu, o ktorej sa autorka zmieňuje ako o naozaj účinnej, jej poskytla spolupacientka, maniodepresívna psychotička (Gerda). Lekári spravidla nemali čas. Systém ponúka bezmyšlienkovitú pomoc, ale to žiadna pomoc nie je. To je len jeden z odtieňov násilia, bez ohľadu na to, aký bol úmysel. Desať rokov po zmene režimu vyšli knihy o porušovaní ľudských práv ľudí, čo sa dožadovali slobody, alebo chceli iba slobodne vyznávať svoju vieru, a tých, čo chceli iba slobodne podnikať, alebo tých, čo chceli robiť slobodné umenie. Ale chodili sme aj okolo ustanovizní, ktoré liečili ľudí okrem iného tak, že ich mučili.

MARTA FRIŠOVÁ