Elena Lacková v roku 1997 s vnučkou Alenkou. FOTO - ČTK
Situácia v súčasnej slovenskej próze do istej miery pripomína štyridsiate roky. Vtedy v literatúre dominovala lyrizovaná próza, ktorá sa vyznačovala prešperkovaným výrazom a odohrávala sa v neurčitých "anjelských krajinách" ďaleko od pomerov doby. Domnievam sa, že "anjelské krajiny" sa do našej literatúry v modifikovanej podobe vrátili zas a mne to akosi nie je po vôli.
Slovenský spisovateľ sa dnes nevznáša v metafyzických výškach, ale zaoberá sa štúdiom svojho vnútra a od knihy ku knihe zušľachťovaniu svojho jazyka. Hovorí sa tomu "vlastná poetika". S ňou sa hrajú do úmoru: Macsovszky, Horváth, Balla, Rankov, Krištúfek, Taragel, Olos, Klimáček, Vadas, Beňová, Kompaníková a iní. Hra sa odohráva v nešpecifikovanej "zemi-nezemi", prostredníctvom ktorej opisuje zvláštnosti "svojho sveta". Či už do toho "svojho sveta", ako sa zdá, niekoho priláka, už nie je podstatné, hlavné je, že mu písanie prináša potešenie. My čitatelia sa smieme prizerať.
Bez čitateľa
Súčasná beletria nemala však toľko šťastia ako lyrizovaná próza; nemá totiž čitateľa. Napokon, dnes sme sa už všetci stali spisovateľmi! Čitateľov nám netreba. No nebuďme nespravodliví: taký Posledný hit, Polnočný denník či Klebetromán majú čitateľov, a taktiež snahu kontextovo vystihnúť dobu, v ktorej žijeme. Nanešťastie ich autori pochopili román ako dlhú novinovú glosu. Boli nám ponúknuté drobné mince v podobe postáv - s Fosterom povedané - "plochých charakterov" - vypreparovaných priehľadných degenerátov, ploských ako gramofónová platňa, nemôžu ničím prekvapiť ani ohúriť, samá banalita, samé klišé.
Kritika urobila pokus pomenovať a potom i potvrdzovať túto prozaickú generáciu vinetou coolness. Musím povedať, že ja tu nijakovskú generáciu, ktorá by sa bola navonok buď programovo, alebo inak implicitne poeticky vymedzila, nevidím, a skôr mám podozrenie, že coolness je alibizmom literárnej kritiky. Nevidím nijakú coolness literatúru, ale skôr frigidness, dotýkanie bez vzrušenia, neschopnosť vzrušenia, chladnú nudu.
Súčasná próza rezignovala na silný epický príbeh založený na veľkých a silných postavách, s ktorými by mohol čitateľ žiť ich osudy, s ktorými by smel dýchať ich dobu a zažiť aspoň na chvíľu emocionálny šok, ktorý spôsobí, že mu za pár sekúnd preletí mysľou toto všetko a uvedomí si univerzálnosť ľudského života, jeho nesmiernu bohatosť, ale i blížiacu sa nevyhnutnosť smrti. Už dlho sme nepili červené víno, zabudli na Palánok a jeho letnú noc prevoňanú kvetmi agátov, nezacítili ťažobu, ktorú všade vláčime s rozumom, v každom prípade nám vyšumelo z hlavy, že život je predsa len bez konca.
Národ spisovateľov
Čudujete sa, že máme literatúru bez ambícií? Deväťdesiate roky sa stali érou poviedky, a tá si na chrbát takýto náklad nemôže vziať a nemôžeme to od nej ani chcieť. Som nesmierne unavený z poviedky, z jej mechanickej sériovej nadprodukcie. Počas jedného roka dokáže národ pisárov vyprodukovať len do jednej literárnej súťaže takmer tisíc poviedok, no na kvalitný román musíme čakať desať rokov, a to hovorí za všetko. Ak by náhodou dnes vypukla vojna, nemusíme sa strachovať, máme najväčšiu armádu perohryzov na svete, protivníka upíšeme na smrť, zhynie nudou.
Sme národ spisovateľov, už len nájsť niekde v trópoch, niekde v Amazónii nejaký dosiaľ neobjavený a primitívny "národ čitateľov", aby náš "vzácny obchodný artikel" bolo kam vyvážať, lebo inak sa našou spisbou udusíme, alebo nás rovno zožerú mole.
Spisovateľovi na Slovensku stačí jeho literátske pieskovisko, v ktorom sa môže bez následkov vybúriť, kniha mu predsa len vyjde. A po vyjdení nejaké to blahovoľné potľapkanie od kolegu v Klube spisovateľov či v nejakom inom šenku. Aké je to "senzačné" byť spisovateľom dnes na Slovensku, kde sme všetci spisovateľmi.
Prozaik (najmä Balla, Horváth, Macsovszky) ovláda recepty na pomoc svojmu komplexmi doráňanému egu a s radosťou nám ich predvedie, s nadšením ako osemročná balerína sa pred publikom štylisticky vyzvŕta, aj keď publikum sa medzičasom rozpŕchlo.
Pod šťastnou hviezdou
Vráťme sa k tomu, čoho sa mi nedostáva: príbehu, ktorý by sa pokúsil vystihnúť "znamenie doby". Od začiatku deväťdesiatych rokov je v slovenskej literatúre takýchto textov veľmi málo. Príbeh som kedysi našiel v prvom zväzku Pišťanekovho Rivers of Babylon, v románe Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, v Pankovčínovom Polárnom motýľovi a naposledy v Rakúsovom Nenapísanom románe. Tieto knihy prekračujú limity samotných osobností autorov a tam, kde sa dotýkajú univerzálnych čŕt ľudského života a sveta, zachytili našu existenciu v jej plnosti. Súc verejnými výtvormi navštevujú naše privátne životy, predvádzajú totiž, ako hovorí Milan Kundera, drámu človeka, ktorý sa stáva nevyhnutne jednotlivcom, keď stráca istotu pravdy a jednohlasný súhlas ostatných: "Román je fiktívny raj jednotlivcov. Je územím, v ktorom nikto pravdu nevlastní, ani Anna, ani Karenin, ale kde má každý právo na pochopenie, aj Anna, aj Karenin."
Moji milí, my sme však nezabudli písať! Máme svetovú prózu, ale paradoxne ani o nej sami nevieme. Knihu Šarišanky Eleny Lackovej mne východniarovi podstrčil až Pražák Jáchym Topol a po prečítaní románu som sa musel sám na sebe - na svojej nevedomosti, nevšímavosti a ľahostajnosti, trpko smiať. Ešte horkejší úškrn to bol, keď som si prečítal nekrológ Louise Doughty v britských novinách The Guardian. Autorka bola pobúrená, ako mohli britskí literárni kritici ignorovať takúto spisovateľku.
Elena Lacková - s prepáčením sa výraz - "stará Rómka", asi nikomu nestojí za to, aby jej prózu konečne vydal i v slovenčine, keď naši vydavatelia vrátane novodobého Mateja Hrebendu stavajú len na mladých, pekných a nádejných autorov ako Hvorecký, Kompaníková či Bilý. Stačí, že od Lackovej máme už druhé české vydanie a k tomu nejaké to anglické, ruské, maďarské, francúzske a talianske (a možno som nejaké i zabudol). Román Narodila som sa pod šťastnou hviezdou nie je kuriozita, na ktorú by sme nemali zo slušnosti zabudnúť, ale je to silné umelecké dielo, ktorému môže v súčasnosti konkurovať práve len Rivers of Babylon, Polárny motýľ či Nenapísaný román. Slovenský spisovateľ by sa na jej román nemal pozerať s "pietou", ale skôr ako na hodenú rukavicu v "súťaži" o najsilnejší text.
To je jeden príklad, ktorý v dostatočnej miere znázorňuje, ako nenormálne a s predsudkami vnímame to najlepšie, čo doma máme. Zato snaživo exportujeme sebavedomý mladý brak, Rogera Krowiaka a Polnočný denník (a iné). Michal Chorvát konštatoval v štyridsiatych rokoch: "Najhoršie je, že nemožno nič prepisovať ani riadiť, lebo všetci dobre vieme, že nás zo stagnácie môže vyslobodiť len ozajstný umelecký čin." Možnože mainstream súčasnej prózy na Slovensku, tak ako ho dnes vnímame, je len krátkou epizódou, o ktorej v budúcnosti nebude ani chýru, ani slychu.
Martin Hudymač (1978) literárny kritik. Doktorand na kabinete slovakistiky Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe.
Autor: MARTIN HUDYMAČ
