Slovenský umelec MICHAL MURIN (42) sa už dvadsať rokov pohybuje sa na rozhraní divadla, výtvarného umenia, hudby a filozofie, no jeho tvorbu poznajú najmä diváci v zahraničí. Jeho najnovší projekt pod názvom Signatúry a múzeá reprezentuje v tomto roku Slovensko v Budapešti, Zlíne, Ľubľane, Tallinne, Austrálii a prostredníctvom umeleckého časopisu aj v Číne. "V roku 1991 som si povedal, že satisfakciou za každý môj výstup je ďalšie pozvanie. Pozvania chodia a ešte nie som v situácii, aby som sa im nevenoval," hovorí pre SME Murin. Jeho súčasnú tvorbu spolu s performanciou môžete vidieť na výstave, ktorá sa otvára dnes o 17.00 h vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Obvykle vás zaraďujú medzi alternatívnych umelcov. Čo to pre vás znamená?

Všetko je vec zorného uhla, ale uznávam, že som ťažko zaraditeľný autor pre tradičné kategórie. Čas, keď by vznikli nové nebol, ani nebude.

V rokoch 1987 - 1992 ste boli členom experimentálneho divadla Balvan. Ako sa táto skúsenosť premietla do vašich výtvarných aktivít?

Stratégie, ktoré Balvan naznačil, dobová kritika nedokázala nepomenovať. Prvky Balvanu sa ocitli v mojich performance a skúsenosť z verejnej prezentácie bola neoceniteľná. Nakoniec aj podpisovanie je akcia v čase, síce krátka, ale keď ju opakujete často je z toho celé ‚minimalistické' pohybové predstavenie.

V poslednom čase pracujete so svojím podpisom. Prečo sa ocitol vo vašej tvorbe?

Už v detstve sa mi páčil podpis môjho otca. Po jeho predčasnej smrti som začal používať jeho vzor ako každodennú spomienku. Prvýkrát som podpis ako samostatné dielo urobil už v roku 1989, no intenzívne s ním pracujem až od roku 1999. Výsledkom týchto aktivít je virtuálne Múzeum súčasného umenia v signatúre.

Ako sa dá spojiť performance s architektúrou?

Som projektový umelec, súčasťou živých prezentácií sú aj moje autorské texty. Keď pracujem so zvukom a hudbou, dávam do toho teatralitu, keď som robil divadlo, využíval som teoretické texty. K architektúre som dospel ako k idei a pritom som vyšiel z filozofie jazyka a písania. Chcel som dom z textu, zo stopy po písaní a signatúra bola poruke.

Sledujete súčasné architektonické trendy?

Súčasná architektúra ma dokáže v pozitívnom zmysle upútať, ale asi viac a skôr tá digitálna ako investormi odsúhlasená a následne v kompromise realizovaná.

Okolo roku 1993 ste vytvorili niekoľko politicky angažovaných projektov. Podľa čoho si vyberáte, k čomu sa takýmto spôsobom vyjadríte?

Ak máte na mysli Portrét Mesiara, bol to cyklus ôsmich diel v rozpätí rokov 1991 - 1997. Vtedajší umelecký aj občiansky postoj je dnes umŕtvený v čase. Podobne ako angažované umelecké projekty týkajúce sa ŠtB, ktoré som kurátoroval. Momentálne sa venujem ,štátnej kultúrnej politike'. Vždy sa ma osobne dotýkala.

Dá sa politicky chápať aj vaše Múzeum?

Pôvodne to bol objekt bez určenia účelu, čistý architektonický objekt. Veľmi krátko som koketoval s myšlienkou, že by to mohol byť nádherný sakrálny priestor. Nakoniec som si povedal, že v mojej signatúre bude múzeum súčasného umenia.

Mnohé vaše projekty sú nielen ťažko zaraditeľné, ale často aj nepochopené. Ako sa s tým vyrovnávate?

Ľudia si radi kladú uštipačnú otázku: Je toto umenie, keď to nie je maľba alebo socha? Alebo hovoria, že to by dokázali urobiť aj oni sami. Pre náročnejšieho diváka sú vždy pootvorené dvere do IQ sféry a aj tá má niekoľko úrovní. Ja by som to nazval umelecko - vedeckým výskumom.