Ako sa žije mladým operným spevákom? Barytonista DANIEL ČAPKOVIČ by na to odpovedal, že ťažko. Napriek tomu, že je laureátom mnohých ocenení na medzinárodných speváckych súťažiach, kde získal prvé miesta. Napriek tomu, že hosťuje v Slovenskom národnom divadle a minulý rok si ho vybrali na štipendijný pobyt v rakúskom Grazi, kde sa zdokonaľoval v speve. Je však na voľnej nohe, bez stáleho angažmán a pravidelného príjmu, navyše, manželka je na materskej. Rodinný rozpočet je teda pod celoslovenským priemerom a žena vraj občas ľutuje, že jej manuálne zručný manžel, ktorý ešte pred konzervatóriom vyštudoval priemyslovku, si radšej vybral operu. On by však nemenil.

Išli ste na konzervatórium až po tom, čo ste zmaturovali na dopravnej priemyslovke. Nie je to neskoro? Najmä dnes, keď sa veková hranica pre podobné profesie výrazne znižuje - modelky začínajú v dvanástich, baletky v piatich rokoch.

Najmä u mužov nie je na škodu začínať so spevom neskôr. Chlapci mutujú a kým sa všetko vyrovná, je tam dosť času. Dovtedy, samozrejme, môžu chodiť na spevácke hodiny, ale netreba extra tlačiť, prílišnou aktivitou sa, naopak, môže všeličo pokaziť.

Aj tak je zvláštne, že barytonista má vyštudovanú dopravnú školu a mal byť z neho rušňovodič.

Keď mňa vtedy zaujímala elektrotechnika, ale do Trnavy na dopravnú bolo bližšie než do Piešťan na elektrotechnickú. Medzi opernými spevákmi je však veľa technicky a manuálne zručných ľudí. Snáď preto, že operný spev je niekde na pomedzí fyzickej a psychickej práce.

Aké ste mali pred konzervatóriom skúsenosti s operným spevom?

Žiadne. Iba som v našej dedine spieval v speváckom zbore, ktorý fungoval pri kostole, a chodil sa k saleziánom učiť hrať na organe. Prvú operu som videl tesne pred nástupom na konzervatórium. Bola to Traviata a ja som na nej zaspal. Bol som unavený z celého dňa a ako hudba plynula, uspávalo ma to. O opere som vtedy nič netušil, nerozumel som jej, nevedel, čo si mám všímať. Paradoxne, to, čo ma tak uspalo, som potom spieval na absolventskom koncerte.

Ako sa priemyslovák cítil v bohémskom prostredí konzervatória?

Medzi najväčších bohémov patrili herci. To bola zvláštna skupina ľudí, ktorí vždy potrebovali na seba nejakým spôsobom upozorniť. Boli to individuality, či už v obliekaní alebo v správaní. My sme ich však v triede nemali, s nami študovali sláčikári, organisti, a to boli konzervatívnejší ľudia.

Zvláštne bolo zrejme aj to, že vy, plnoletý muž, ste sa zrazu ocitli v triede medzi deťmi, ktoré práve skončili základnú školu.

Nebol som tam taký sám, bolo to asi pol na pol. Väčšinou speváčky boli mladšie, hneď po škole. Rozdiely medzi nami boli, samozrejme, veľké, štyri roky v období dospievania urobia svoje. Naša triedna profesorka však našťastie rozlišovala, kto už mal za sebou jednu strednú školu a nezaobchádzala s ním ako so skutočným prvákom.

Vraveli ste, že najväčšími bohémami boli herci. Mne sa to však spája aj s operným svetom. Mám pocit, že práve tam sú tie ozajstné divy a primadony, ktoré si potrpia na dôstojnosť, sú až nafúkané, a občas to tam zaváňa riadnym snobizmom.

Poznám spevákov, ktorí síce spievajú výborne, ale naozaj sa tvária, akoby nad nich nebolo. No a potom takých, ktorí tiež prešli svetovými scénami, sú to spevácke hviezdy, a pritom sú veľmi priateľskí a normálni. Napríklad Peter Dvorský. No máte pravdu v tom, že opera sa spája aj so snobizmom. Ale najmä medzi divákmi. Okrem znalcov chodí na ňu aj takzvaná smotánka, len aby sa ukázala, hoci spevu nerozumie. Ale zase, aj medzi takýmito ľuďmi je veľa mecénov, ktorí operu sponzorujú, a bez ich podpory by operné umenie nemalo šancu.

V obývačke máte na stene fotografiu Petra Dvorského aj s venovaním. Písali ste o ňom diplomovku, vystupovali ste spolu s Luciou Bílou ako hosť na jeho medzinárodnom hudobnom festivale. Máte k nemu bližšie než k iným kolegom?

Veľakrát mi veľmi pomohol. Vážim si ho ako človeka aj ako barda operného spevu, ktorý sa bezpochyby radí k svetovým tenorom.

Ako sa o ňom robila diplomovka? Mal taký slávny a zaneprázdnený človek vôbec čas a chuť na nejakého študentíka?

Aj ja som sa toho trochu bál, ale práve naopak, vždy si našiel čas a trpezlivo odpovedal na všetky moje otázky.

Pri práci ste sa stretli aj s ďalšími slávnymi spevákmi. Napríklad s Placidom Domingom, jedným z trojice svetových tenorov, ktorú tvoria ešte Pavarotti a Carreras.

Áno, bolo to v predstavení Goya na festivale vo Viedni, kde on spieval sólo a ja v zbore. Bolo to veľmi zaujímavé počúvať na javisku spev, ktorý väčšinou poznáte iba z nahrávok. Zhodou okolností tento rok idem na ten festival opäť. Uvádzať sa bude Gróf z Luxemburgu a Domingo bude tentoraz dirigovať.

Bolo v divadle cítiť, že tam prišla účinkovať svetová hviezda?

Bolo to vidno už na prvý pohľad podľa toho, koľko ľudí obliehalo divadlo. Keď sme išli na predstavenie, vedeli sme, že bude problém s parkovaním, tak sme vyslali jedného kolegu, aby išiel podržať flek. No keď sme s autom dorazili, bol obsadený. Kolega len krčil plecami. Vraj, čo mal robiť, keď práve na miesto, ktoré strážil, dorazil Domingov bavorák. Zo žartu sme mu nadávali - tak príde si nejaký Domingo a ty mu hneď prepustíš náš flek a my musíme ďalšiu polhodinu krúžiť.

Aké to bolo v zákulisí? Pohyboval sa po ňom svetový tenorista normálne ako ostatní účinkujúci? Zašiel si, povedzme, do divadelného bufetu?

V bufete práve nebol, chodil vedľa, do luxusnej reštaurácie. Ale samozrejme, že sme sa v zákulisí stretávali. Moje prvé stretnutie s ním bolo, že sme sa zrazili na chodbe. Išiel som do šatne a zrazu niekto prudko vyšiel spoza rohu, pozerám, a bol to Domingo. Keďže v divadle trvá nejaký čas, kým sa predstavenie nahodí, na jeho prítomnosť sme si časom zvykli. Neskôr som s ním aj prehodil pár slov. Vravel som mu, že som z Bratislavy, a on hneď vedel, že je to z Viedne kúsok, že tam žije Peter Dvorský a dal ho pozdravovať. Keď som mu to neskôr rozprával, smial sa, že som mal Dominga naložiť do tej mojej kraksne a doviezť ho na fazuľovú polievku.

Takže nemal v pätách neustále bodyguardov?

Strážil ho manažér. Dával pozor, aby mu nič nechýbalo a cez predstavenie, keď sa potrebuje sústrediť, ho nikto nerušil. Ešte lepší pozor však na neho dávala manželka, lebo je vraj veľký záletník. Napríklad, raz som ho poprosil, či by som sa s ním mohol odfotografovať. On mi to bez okolkov sľúbil, ale potom som o to ešte musel popýtať aj jeho ženu.

Česká operná hviezda Magdaléna Kožená nedávno opustila svojho manžela a čaká dieťa s dirigentom, s ktorým spolupracovala na nejakej zahraničnej štácii. Tesne predtým, než to prasklo, som s ňou čítala rozhovor, kde hovorila, že nevera je vo svete opery veľké nebezpečenstvo. Umelci sú dlhý čas preč od rodín, osamelí v cudzích mestách, stále sa stýkajú iba s ľuďmi, s ktorými pripravujú predstavenie. Zákonite sa zbližujú a vznikajú intímne vzťahy.

Tak ja toto rozhodne neprežívam, to môžem zodpovedne povedať (smiech). Isté však je, že veľa ľudí v tomto povolaní zostáva slobodnými, asi si uvedomujú, že rodina je zodpovednosť, ktorú ťažko popri opernom speve zvládať. Sú však aj speváci, ktorí to zvládli, poznám veľa usporiadaných operných rodín. Hoci, keď teraz nad tým premýšľam, z tých troch svetových tenoristov sú tuším rozvedení všetci.

Musí operný spevák, podobne ako muzikant, cvičiť niekoľko hodín denne?

Mám dni, keď nemám chuť cvičiť a ani necvičím, a potom naopak, dostanem veľkú chuť si niečo prehrať, vyskúšať. Akurát je problém, že máme malé deti, ktoré potrebujú spať. Manželka by vám povedala, on vždy chce cvičiť presne vtedy, keď ich uložím.

Ako vnímajú, keď spievate?

Pamätám si, že keď Nikolka ešte nechodila do škôlky, raz som si pred ňou vyskúšal nejaké O sole mio a ona sa naľakala a rozplakala. Ale zase, keď som si skúšal vysoké tóny a ona ma sledovala z vysokej detskej stoličky, zrazu sa strašne rozosmiala, čo to robím.

Máte za sebou veľa víťazstiev v speváckych súťažiach, ste však bez stáleho angažmán. Ako vlastne mladý operný spevák na voľnej nohe môže dať o sebe vedieť?

Napríklad je tu možnosť predspievať agentúre alebo niekomu, kto ho posunie ďalej. Ja s tým však nemám dobré skúsenosti. Keď som sa vrátil z Grazu, začal som chodiť po predspievaniach, lebo som si myslel, že sú tam ľudia, čo opere rozumejú a môžu pomôcť. No veľa ráz som sa stretol s tým, že speváci už boli dopredu vybratí a spievalo sa iba pre formu. Dôležitejšie boli kontakty než kvalita spevu. A na to ja nemám. Aby som sa chodil každý týždeň predviesť do Viedne, platil si benzín, k tomu dvadsať eur ako poplatok agentúre, predtým im ešte poštou poslal cédečko. Sú to smiešne sumy, ale keď sa zrátajú, jedna cesta vyjde aj dvetisíc korún a treba ju absolvovať aj tri-štyri razy do mesiaca pri takmer nulových príjmoch.

Takže ocenenia a zahraničné stáže nezohrávajú v spevákovej kariére významnú rolu?

Ale to nie, ja dúfam, že je len otázkou času, kedy sa to zúročí. Koniec koncov, už sa to začalo. Napríklad prišla ponuka, aby som v SND spieval Papagena v Mozartovej Čarovnej flaute. Tento part som naštudoval práve v Grazi a keby som nemal túto skúsenosť, asi mi ho neponúknu. Veľmi sa na túto prácu teším. V novembri by som mal ísť zase koncertovať do kanadského Edmontonu a schyľuje aj k ďalším príležitostiam, o ktorých ešte nechcem hovoriť, aby som ich nezakríkol. Na druhej strane sa niekedy neubránim depresii, lebo by som sa rád ukázal, a keď adekvátne príležitosti neprichádzajú, začnem o sebe pochybovať. Dokonca som jeden čas uvažoval, či nerobiť niečo iné, čím ľahšie uživím rodinu. Ale kdesi pri srdci cítim, že operný spev je to, čo by som robiť mal.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ