isíc.

So zbieraním skamenelín a pozostatkov vyhynutých živočíchov začal Roman pred pätnástimi rokmi. "Mal som deväť, boli sme vtedy na výlete autom v Bojniciach. Otec hľadal chrobáky a ja som našiel malú skamenelinu," spomína. "Vzal som si ju domov. Odvtedy chodím hľadať vždy, keď mám voľnú chvíľu."

Roman Arpáš sa všetko o skamenelinách, ktorých má dnes cez tritisíc, dozvedel z encyklopédií a kníh. Všetky úlovky si sám čistí, dezinfikuje, konzervuje. Niekedy trvá aj dva mesiace, kým sa malý skamenelý slimáčik dostane čistý do vitríny. Samozrejme, všetko si eviduje - exponáty majú svoje poradové číslo, zaradenie, názov, vek, miesto a čas nálezu. O niektorých sa vraj nezmieňuje žiadna literatúra. Mnohé z nich podostával od kamarátov a známych, ktorí ich zohnali u nás alebo v zahraničí. K zopár dobrým kusom sa dostal aj na burzách v Slovenskom národnom múzeu.

Roman hovorí, že svoju zbierku do múzea nedá a starostlivo si ju chráni. Zub mastodona z bratislavského Draždiaka, dunajský korál od Štúrova, žraločie zuby zo Sandbergu, stavec mamuta, ježovky, časti krabov, ustrice, skameneliny vyhynutých rastlín, to je len zlomok toho, čo sa v predsieni na poličkách a v škatuliach pod posteľou uňho doma ukrýva. Najkrajšie exponáty vyberá na výstavky, ktoré sám usporadúva a cestuje s nimi po školách. Deti sú vraj nadšené a najviac sa vypytujú na dinosaurov. V okolí ho už všetci dobre poznajú - to je ten s tými kameňmi, hovoria o ňom. "Najkrajšie veci sú tie, čo som si sám našiel," hovorí Roman. "Majú pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu."