Sovietska armáda 2. apríla dobyla Podunajské Biskupice. V popredí rok 1945, v pozadí rok 2005.

Druhého apríla 2005 Sovietska armáda prelomila obranu vojsk mocností Osi v Podunajských Biskupiciach pred Bratislavou. Niekoľkokrát sa zdalo, že Nemci a Maďari útok odvrátia, ale bitka sa skončila presvedčivým víťazstvom červenoarmejcov. Aj táto epizóda bola dôležitou súčasťou konca 2. svetovej vojny.

V dátume nie je preklep. Začiatkom apríla pri Podunajských Biskupiciach skutočne bojovali uniformovaní muži so samopalmi, puškami, kanónmi, džípmi a obrnenými transportérmi. Strhujúcu bitku divákom predviedli nadšenci, ktorí všetok svoj voľný čas venujú druhej svetovej vojne - zháňaniu výstroja, štúdiu histórie, inscenovaniu vojnových operácií. Náboje boli, samozrejme, slepé, ale inak bolo všetko autentické - oblečenie, výstroj, výzbroj, technika. Ak nie originál, tak dokonalá replika.

Nie sme militaristi

Kto sú ľudia, ktorí sa vyžívajú v takýchto bojových scénach? Militaristi, blázniví hobbisti alebo veční chlapci hrajúci sa na vojačikov?

PhDr. Miroslav Lupták je vyštudovaný historik a určite nespadá do žiadnej z týchto kategórií. Je poprednou osobnosťou Slovenskej spoločnosti vojenskej histórie a strelcov z historických zbraní, ktorej cieľom je približovať neznáme kapitoly z dejín Slovenska a Slovákov. "Nie sme militaristi, ale ľudia, ktorí majú hlboký záujem o históriu," hovorí Miroslav Lupták. "Skutočný násilník má úplne iné koníčky. Môže sa zdať, že to, čo robíme, je len hra na vojačikov, ale chceme okrem iného pripomenúť, že vojna je hnusný marazmus. Na to nikdy netreba zabudnúť."

Na Slovensku pracujú dva kluby - občianske združenia - podobného zamerania. Miroslav Ľupták je hlavou napoleonskej sekcie, druhou svetovou vojnou sa zaoberá samostatný Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska, aj keď ide vlastne o jeden kolektív a niektorí členovia pôsobia v oboch kluboch. "Ľudia si myslia, že Slováci nemajú vojenské dejiny, že sme národ holubičí, ktorým každý len kýval a kmásal a táto stránka histórie akoby neexistovala. Naším poslaním je hlavne pripomínať zabudnutú históriu."

"Napoleonci"

Slovensko bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska, ale keďže Slováci si túto históriu nepestovali, prisvojili si ju Maďari. K tomuto historickému zabudnutiu (aspoň čo sa týka pohľadu zo zahraničia) prispeli aj jazykové zákonitosti. V nemčine ani v angličtine neexistuje ekvivalent slova Uhorsko. Všetko, čo je uhorské, sa automaticky považuje za maďarské. "Napoleonská sekcia" sa rozhodla oživiť históriu veľmi významného 2. bratislavského pešieho pluku.

"Začali sme zháňať poznatky o tomto pluku, aké mali uniformy, zbrane. Materiál je autentický, podľa vtedajších výrobných technológií. Napríklad vlna, ktorá sa vtedy vyrábala na Morave v cisárskej súkenke, sa vo Valašských Kloboukoch vyrába dodnes. Zbrane aj každý detail výstroja je dokonalou replikou originálu, aj čo sa týka výrobných postupov."

Oživená história

Najpôsobivejšou činnosťou klubov vojenskej histórie sú oživené historické bitky. Anglicky sa takýmto predstaveniam hovorí re-enactment, Slováci používajú výraz oživená história. S Miroslavom Ľuptákom sledujeme videozáznam akcie v talianskom Marengu. Všetko prebieha podľa dobových zvyklostí. Vojaci v uniformách rozkladajú tábor (samozrejme, celty aj všetky doplnky sú prísne dobové). Nechýbajú ani dámy. V napoleonských časoch tiahli s armádou markytánky, dnes ich úlohu zohrávajú priateľky a manželky účastníkov. Samozrejme, aj ony sú vyobliekané do dobových kostýmov a z mosadzných misiek jedia drevenými lyžicami. V tábore vládne disciplína podľa dobových regulí, velí sa v nemčine. "Adept na členstvo v našom klube nesmie byť žiadna baba," hovorí Miroslav Ľupták. "Je to tvrdý koníček, panuje tam disciplína, nikto sa nesmie uraziť, keď na neho niekto nakričí ako na naozajstnej vojne. Naším krédom je - na skutočnej vojne sa môžem ulievať, ale ak sa dám na niečo dobrovoľne, tak to musím brať vážne."

Slováci vo Waterloo

Na obrazovke sa medzitým situácia zmenila, začala sa bitka. Šíky tiahnu proti sebe, plece pri pleci. Ak niekto padol, šík sa musel rýchlo uzavrieť. Výstrely z predoviek, prví "mŕtvi", boj zblízka na bodáky. Účastníci nevyzerajú, že by sa zabávali, berú svoje úlohy smrteľne vážne.

"V roku 1995 sme boli na medzinárodnej akcii, inscenovali sme bitku pri Waterloo," hovorí Miroslav Ľupták. "Slováci totiž postavili proti Napoleonovi šesť regimentov, o tom sa vie málo. Na predstavení sa zúčastnilo päťtisíc ľudí v uniformách a dvestotisíc divákov. Keď začali hrmieť bubny, proti nám vykročili šíky, bol to neuveriteľne adrenalínový zážitok. Skoro by som povedal, že sme mali plné gate."

Klubisti zo Slovenskej spoločnosti vojenskej histórie majú za sebou 76 medzinárodných angažmánov, v rámci Európy neboli iba v Španielsku. Najkrajší je vraj táborový život, večerné stretnutia s kolegami, výmena skúseností, vzájomné degustovanie prinesených zásob. Skrátka, aj tvrdý táborový život má rozmer pánskeho klubu.

Re-enactmenty majú na Západe tradíciu. Keď sa organizuje takéto predstavenie, žije ním celé mesto, obyvatelia chodia poobliekaní do historických kostýmov a zabávajú sa. "Na Slovensku sme urobili štyri obliehania Bratislavy, naposledy v roku 1999," hovorí Miroslav Lupták.

Druhá svetová vojna

Pavel Papšo je bývalý hudobník. Vychovávali ho v striktne protivojenskom duchu, ale časom zistil, že ho bavia zbrane. História ho zaujímala od detstva. Bolo len otázkou času, kedy, ako sám hovorí, vymení gitaru za kvér, a začne sa venovať tomuto náročnému a drahému hobby s partiou podobne orientovaných nadšencov.

"Medzi nami sú modelári, amatérski aj profesionálni historici, športoví strelci a strelci z historických zbraní, ale aj zberatelia výstrojových súčastí, ktorí namiesto toho, aby ich ukrývali doma, chcú sa nimi prezentovať a chcú mať svoje zbierky kompletné a historicky korektné."

Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska má dvadsaťpäť členov. Nechcú sa rozrastať, radšej aktívne podporujú vznik ďalších klubov podobného zamerania na Slovensku a spolupracujú s kolegami v Čechách.

Technika

Na aprílovom predstavení sme videli kanón, džíp, obrnené transportéry. Takúto drahú techniku si nemôže dovoliť každý člen klubu. Na jej získavanie majú okrem niektorých vlastných členov dva zdroje. Požičiavajú si ju od Vojenského historického múzea v Piešťanoch a Vojenského historického ústavu Bratislave. Tieto inštitúcie poskytujú aj šoféra a zaplatia pohonné hmoty.

Druhým zdrojom sú zberatelia, väčšinou bohatí podnikatelia, ktorí sú radi, že sa exponáty z ich zbierok ukážu divákom, a techniku spravidla požičajú nezištne. Na Slovensku je tridsať až päťdesiat takýchto ľudí. Napriek príspevkom sú klubisti radi, keď po akcii skončí ich rozpočet aspoň "na nule". Nebýva to zvykom. Oživovanie vojenskej histórie je drahý koníček.

Bádanie

Klub je striktne apolitický. "Doterajší pohľad na vojenské operácie na Slovensku bol značne ideologizovaný," hovorí Pavel Papšo. Niektoré udalosti sa preceňovali, iným sa zmenšoval význam. Napríklad aj v takej významnej téme, akou je SNP, sú stále biele miesta. Je napríklad neodškriepiteľným faktom, že partizáni - civili so zbraňami - systematicky marili úsilie veliteľov 1. československej armády na Slovensku pod vedením generálov Viesta a Goliana."

Súčasťou práce klubu je aj intenzívne štúdium vojenskej histórie a spolupráca s profesionálnymi historikmi. "Máme im čo ponúknuť. Skúmame v archívoch, ale hlavne sa stretávame s pamätníkmi, aktívnymi účastníkmi udalostí a pýtame sa. Títo starí páni si nepamätajú, čo bolo včera, ale na udalosti spred šesťdesiatich rokov si spomínajú prekvapujúco presne. Nemôžeme sa rovnať profesionálnym historikom v šírke záberu, kompenzujeme to však tým, že sa venujeme istým oblastiam a tie sa snažíme zmapovať naozaj dôkladne."

Hlavný prínos práce klubu však Pavel Papšo vidí v tom, že ukazujú mladým ľuďom, že vojna nebola taká zábava, ako by sa mohlo zdať z niektorých filmov. Aby sa zamysleli nad tým, prečo ich dedovia a pradedovia nasadzovali životy - jedno, na ktorej strane frontu. A aby nad tým všetkým začali sami premýšľať.

"Slováci majú neuveriteľnú schopnosť nevedieť sa vysporiadať s tým, akí sú sami," hovorí Pavel Papšo. "Systematicky ignorujú vlastnú minulosť a to nás mrzí najviac. Reflektuje to aj stav našej armády, nevie, na akú tradíciu má nadviazať. Treba sa vyrovnať aj s dobrými, aj so zlými stránkami histórie, ale Slováci najradšej nehovoria nič a strčia hlavu do piesku. A keď sú majstrovstvá sveta v hokeji, zamávajú si fanglami. Ale to predsa nie je žiaden patriotizmus."

FOTO - ARCHÍV KPVH a PAVOL FUNTÁL

Bitka na bodáky v uliciach mesta. Corps, Francúzsko, 2005.

Veliteľ Miroslav Lupták v čele regimentu na Slavkove (2003).

Vojenská technika, ktorú používa Klub priateľov vojenskej histórie, je pôvodná a plne funkčná. Pochádza z viacerých zdrojov.