V Cannes dnes 58. ročník medzinárodného filmového festivalu uzavrie svetová premiéra nového filmu anglickej režisérky Marthy Fiennesovej, sestry hereckých hviezd Josepha a Ralpha, Chromophobia. Zostáva už len rozdeliť ceny.

Kandidátov je rozhodne viac. Pokiaľ porotcovia nedajú prednosť veľkým menám a rozhodnú sa oceniť novátorstvo a hľadačstvo, nemal by im ujsť film Batalla En El Cielo (Boj na nebesiach). Je to príbeh zločinu a trestu zo súčasného Mexico City režiséra Carlosa Reygadasa, ďalšieho z veľkých talentov mexickej kinematografie. Ale nemuseli by cítiť rozpaky ani pri ocenení snímky so silným komerčným potenciálom, filmovej adaptácie komiksu Sin City: Mesto hriechu režiséra Roberta Rodrigueza.

Slovenská kinematografia bola v Cannes zastúpená len na filmovom trhu. O pavilón č. 3 sa podelila s Českou republikou a Poľskom, krajinami, ktorých produkcia je síce podstatne silnejšia, v Cannes sa však veľmi ťažko presadzuje. Už aj preto je myšlienka prezentovať sa spolu viac než vítaná. Na rozdiel od mnohých iných vládol v našom pavilóne čulý ruch, konali sa tu rôzne prezentácie, producenti si dohovárali schôdzky a tí, ktorí sa o našu kinematografiu zaujímajú, dostali všetky potrebné informácie.

Krajiny celého bývalého východného bloku sa od jeho rozpadu v Cannes presadzujú len sporadicky. Zo stredoeurópskeho regiónu sa do oficiálneho programu prebojovali len dve snímky: Johanna Maďara Kornéla Mundruczó a Moartea Domnului Lazerescu (Smrť pána Lazareska), ktorú nakrútil rumunský režisér Cristi Puiu.

Oba filmy boli vybrané do nesúťažnej sekcie Istý pohľad možno aj vďaka tomu, že mali francúzskeho koproducenta. Ich režiséri však na seba upozornili už v minulosti výraznými autorskými debutmi.

Kornél Mundruczó, ktorého inšpiroval mýtus Johanky z Arcu, rozpráva príbeh mladej narkomanky Johanny, ktorá sa po úraze dostane do nemocnice, kde po vyliečení zostáva pracovať ako sestrička. Jej starostlivosť o pacientov ide až tak ďaleko, že ich začne obšťastňovať aj sexuálne. Celý film je poňatý ako opera a od začiatku až do tragického konca sa spieva.

Režisér Cristi Puiu je naopak veľmi realistický: dve a pol hodiny opisuje takmer dokumentárnym spôsobom postupné umieranie staršieho alkoholika z paneláka z bukureštského predmestia vrátane banálnych detailov ako nechodiaca sanitka či ľahostajní lekári.

To všetko by sa dalo nakrútiť aj na Slovensku. Ako vidno, v zahraničí zaujme často práve to, čo my sami považujeme za obyčajné a nezaujímavé.

Autor: Štefan Uhrík