FOTO – TASR

Ako oznámili jej dve dcéry, deväťdesiatštyriročná Astrid Lindgrenová „potichu zaspala“. Okrem románov písala poviedky, básne a spevníky – napísala takmer stovku literárnych diel, ktoré vyšli vo svete v celkovom náklade 130 miliónov výtlačkov. Najprekladanejšie boli Pipi dlhá pančucha, Nils Karlsson, Deti z Bullerbü, Kalle Blomquist a Emil z Lönnebergy – tak si predstavovala svojho otca v detskom veku.

Kedysi ju dcéra poprosila, aby jej rozprávala príbehy o Pipi dlhej pančuche. Toto zvláštne meno, ktoré si Karin vymyslela, sa Lindgrenovej zapáčilo a napísala sériu o divokom a mierne vyšinutom dievčatku v dcérinom veku. Renomované švédske nakladateľstvo Bonniers rukopis zamietlo – Pipi dlhá pančucha totiž ani trochu nebola výchovným čítaním, nabádajúcim k poslušnosti. Pehavá Pipi s ryšavými vrkočmi bola totálna outsiderka, žila bez rodičov vo veľkej starej vile s dvoma zvieracími priateľmi – koňom a opičkou. Nemala nijaké problémy, a už vôbec ju netrápilo, odkiaľ zoberie peniaze. Čerpala ich totiž neobmedzene z pokladu svojho otecka, kapitána, ktorý sa plavil kdesi v južných moriach. Okrem toho mala Pipi neuveriteľnú fyzickú silu – bežne zdvihla napríklad koňa a trúfla si odporovať aj zlostnému policajtovi. Mierne surreálna Pipi je pritom zasadená do realistického prostredia švédskeho vidieka.

Dospelí zúrili: dievčatko, ktoré nemá nijaké povinnosti, z dospelých si strieľa a neuznáva autority, nemôže byť vzorom pre ich dietky, naopak, ich výchovu ohrozuje. Deti však boli nadšené a Lindgrenová písala ďalej. Astrid Lindgrenová často tvrdila, že keby to šlo, zostala by dieťaťom navždy. Na to, aby sa ako spisovateľka stala fenoménom, by to bolo málo. Mnohé z jej kníh však ponúkali výklad sveta a pomáhali deťom sa v tomto svete orientovať.

Roku 1976, keď museli umelci vo Švédsku platiť príšerné dane, zasiahla do diskusie rozprávkou pre dospelých, Pomperipossa v Krajine peňazí. Stretol sa s ňou premiér Olof Palme, dane socialistická vláda napokon znížila. Lindgrenová sa bežne vyjadrovala k rôznym témam – od detských práv, životného prostredia a zvierat až po jadrovú energetiku a rozloženie vojenskej sily v Baltickom mori. Posledné roky už považovala svoje dielo za uzavreté, rozprávala sa len so švédskou televíziou a svojimi dcérami – tieto rozhovory sa najčastejšie krútili okolo smrti a začínali sa pozdravom: „Haló, tu smrť!“

„Neviem, čo by bolo, keby som náhodou dostala Nobelovu cenu. Asi by som z toho umrela.“ Na otázku, čím by dnes asi boli hrdinovia jej kníh, keby boli dnes dospelí, odpovedala, že by s naším svetom nechceli mať nič spoločné. (puk)