Frankfurt nad Mohanom 29. januára (TASR) - V spore o najväčší projekt európskej budúcnosti ide do tuhého: v rokovaniach o rozšírení EÚ na východ starého kontinentu sa začína hovoriť o peniazoch. Komentuje nemecký denník Handelsblatt.
Európska komisia (EK) v stredu oficiálne predstaví svoje plány na budúce rozdelenie štrukturálnej a agrárnej pomoci. Obe oblasti tvoria štyri pätiny výdavkov rozpočtu EÚ. Rozvíja sa poker medzi prijímateľmi pomoci v EÚ a jej platičmi. Jedni si chcú svoje prebendy zachovať a druhí nechcú prispievať viac do spoločnej európskej pokladnice. Starý najväčší prospechár v tejto oblasti, Španielsko, si už zabezpečil, že výška pomoci, ktorú dostáva, sa zachová na terajšej úrovni.
Agrárna politika bude citlivejšia, otvára sa nový nebezpečný front: starí členovia budú proti novým, bohatí proti chudobným. Starousadlíci chcú diskriminovať prišelcov. Až po desiatich rokoch by sa mali východoeurópski roľníci dostať k plným válovom subvenčného systému EÚ.
Kandidátske krajiny sa bránia - a oprávnene. Bolo by to členstvo druhej kategórie, a to by nemalo nič spoločné s prisľúbenou solidaritou. Ako môže poľský roľník chápať to, že jeho francúzsky kolega bude dostávať štyrikrát vyššie dotácie ako on? Brusel najprv kázal Východoeurópanom o trhovom hospodárstve, a potom by mali roľníci štartovať v spoločnom trhu s rozdielnymi prostriedkami. To by zruinovalo aj tie roľnícke podniky na Východe, ktoré už dnes pracujú s nižšími výrobnými cenami ako podniky na Západe.
Argument agrárneho komisára Franza Fischlera, že by priame investície konzervovali na východe Európy nesprávne štruktúry, znie veľmi pochybne. Čo iné robila európska agrárna politika dlhé desaťročia? Zákony trhu sa neuplatňovali, ale k zániku roľníckych hospodárstiev aj tak dochádzalo. Európski agrárni politici šikovne premanévrovali úskaliami, vždy znemožnili všetky skutočné reformy. Tak to bolo aj pri poslednej zmarenej reforme, Agende 2000, ktorá upravuje poskytovanie subvencií agrárnemu sektoru do roku 2006. Roľníci budú dostávať za svoju úrodu ceny, ktoré budú zodpovedať ich svetovej úrovni, a zvyšok na svoju existenciu dostanú priamo vyplácanými dotáciami. Že to z celkového národohospodárskeho hľadiska nemá nijaký zmysel, to je vedľajšie.
Fischler chce znovu trošku zahmliť otázku. Odborne sa tomu hovorí modulácia. Od priamych dotácií by sa malo prejsť na projekty krajinotvorby a štrukturálne programy. Takýmito bonbónmi chce urobiť Brusel agrárny balík stráviteľný aj pre kandidátske krajiny. Pritom je jasné, kam to vedie: byrokracia sa vyleje z riečiska. Bude čoraz ťažšie nájsť životaschopné programy v oblasti životného prostredia, bude to lákať subvenčných podvodníkov. Správy kontrolných orgánov o nich sú čoraz početnejšie.
Pritom EÚ by mohla v tomto roku zmeniť smerovanie. Agenda 2000 tento krok predvída. Prinajmenšom v detailoch svojich východoeurópskych plánov ukazuje Fischler, ako by mala vyzerať budúcnosť európskeho agrárneho sektora. V prvých rokoch členstva by nové krajiny EÚ mohli subvencovať svojich roľníkov priamo, bez ohľadu na to, či niečo dopestujú alebo nie. Tým by sa v Európe v poľnohospodárskom subvencovaní prvýkrát stalo, že sa by priamo poskytované prostriedky oddelili od produkcie. Takýto model sa už roky úspešne uplatňuje v USA. Potom by sa už konečne prestala podporovať len drahá nadvýroba. A tak by mohol Brusel konečne platiť všetkých poľnohospodárov presne za to, čo daňoví poplatníci od nich chcú: zdravé potraviny a čisté životné prostredie.
* jns nel
