enská, resp. mediálna konverzácia a v lepšom prípade výberové privátne čítanie konkrétnych autorov a textov.
Vstúpiť do takto fungujúceho priestoru s iniciatívou v podobe informatívneho výberu mien a titulov z pôvodnej slovenskej poézie a prózy posledných rokov znamená vedome pracovať so synekdochou - zámenou celku za časť.
V čase, keď rozmanité stratégie nútia agresívne vydávať dostupný okruh sveta, vecí a čiastkového vedenia o nich za presvedčivý celok, prihlásenie sa k elementárnej ceste od potenciálne zaujímavých, nateraz dostupných častí k ešte len hľadaným rámcom a usporiadaniam môže mať v sebe niečo zjasňujúce a oslobodzujúce - zvlášť zoči-voči doliehajúcim informačným tlakom a šumom.
Pred niekoľkými rokmi rôzne spisovateľské organizácie na Slovensku evidovali okolo pol tisícky členov (ich počet sa od tej doby sotva zmenšil), iné a iní píšu mimo týchto združení. V porovnaní s uvedeným odhadom je niekoľko desiatok mien predstavených v tejto prílohe iba zlomkom z počtu verejne publikujúcich tvorcov.
Základné limity výberu boli stanovené po dohode s iniciátorom projektu Alexejom Fulmekom z vydavateľstva Petit Press. Vonkajšie obmedzenia sú kvantitatívne (cca 40 autorov) a žánrové (pôjde o prozaikov a básnikov; výber neobsiahne tvorcov drámy, literatúry pre deti a mládež, literatúry faktu a vecnej literatúry, esejistov, kritikov, literárnych vedcov a umenovedcov), pričom ide o pokus predstaviť širšie poňatú súčasnú podobu literatúry vznikajúcej na Slovensku.
Požiadavka aktuálnosti výberu môže byť najväčším zdrojom nedorozumení. Nemyslíme si, že by jej dôsledkom malo byť skupinové či generačné vymedzenie, pričom ostatní by boli avantgardisticky "zhodení z paluby parníka súčasnosti". Skladba predstavených autorov preto nevychádza v ústrety kultu mladosti, novosti a úspechu, tomuto variantu avantgardného modelu, ktorý sa revitalizoval v podobe reklamných stratégií.
Pravdou ale ostáva, že zameranie na súčasnosť favorizuje čerstvých debutantov - tých, čo zaujali prvými a nestihli pokaziť dojem ďalšími knižkami. Tento prístup zároveň vytesňuje z výberu niekoľko relevantných žijúcich autorov: ťažko si predstaviť posledných štyridsať rokov slovenskej literatúry i privátnu čitateľskú skúsenosť bez Mihalkoviča, Strážaya, Balleka a iných.
Pre výber spisovateľov nebolo možné použiť jediné, všeobecne platné kritérium. Napríklad počet vydaných titulov a predaných kníh by bol iba kópiou vydavateľ-ských rebríčkov, ale o literatúre ako špecifickom komunikačnom poli, o literatúre ako procese či systéme hodnôt a poetík by povedal menej než málo.
Výber je preto kombináciou viacerých hľadísk: rešpektuje pohyb v žánrovej skladbe literatúry, ktorý presunul privátne písanie z okraja do centra a napríklad z memoárov, tradične osobného apendixu k dielu, apendixu písaného na sklonku života (a často v šťastnom séniu), urobil doménu tridsať- a štyridsaťročných zarputilcov, vybavujúcich si účty s dobou a so svetom.
Výber vznikol aj na princípe zástupnosti: generačnej, skupinovej, žánrovej. Venuje pozornosť paradoxom, napríklad básnikovi, ktorého etizujúce gesto by v súčasnosti malo byť dokonale antikvované, a predsa prináša vydavateľský úspech. Iné kritérium: široko poňatý "dnešok" upriamuje našu pozornosť na fenomén ženského písania.
Uskromňujúci prístup k bezprostrednej súčasnosti azda solidarizuje s tým, čo v rozmanitosti autorských gest a prezentácií, textov a knižných titulov, vydavateľských projektov, záujmových zoskupení, kritických komentárov, sprievodnej konverzácie atď. je najzaujímavejšie - diskrétne preskupovanie sa samotnej literatúry, resp. jej významovo a umelecky produktívnych fragmentov.
Od kedysi požadovaných či očakávaných obrazov "dejín", "spoločnosti", "súčasnosti" alebo aj "každodennosti", "súkromia", "človeka" a jeho "situácií", "osudu" alebo "existencie" akoby sa práca autora a čitateľa uskromňujúco presúvala k prekvapujúcemu postrehu, ako veci sú, k iluminačnému nápadu, k hľadaniu priliehavého výrazu, idiómu, rečového zvratu či situačno-dejovému obratu, ale rovnako aj k obnažujúcej demontáži konvencií, ktoré literatúra v mene "života" a jeho "obrazu" stihla naakumulovať.
Niekdajšia tradičná inštitúcia národnej literatúry s reprezentatívnym spisovateľským obsadením mení sa na nesamozrejmé, krehké miesto solidarity s jazykom a v jazyku, s ktorým za nás nebude nikto pracovať, ak si ho len nechceme dať zredukovať na "program". Mení sa na nesamozrejmé, krehké miesto estetickej skúsenosti, ktorú za nás nikto "v prvej osobe" mimo dôverného paktu autora a čitateľa neabsolvuje.
Slovenská literatúra nedávnych desaťročí priniesla nemálo autorských výkonov a diel, ktorým naznačené čiastkové čítanie len dopomôže k novej významovo obohacujúcej prítomnosti. Bezprostredná súčasnosť, napriek inscenovanej "chladnosti" neraz narcistne do seba zaľúbená, môže tak získať kriticky "reliéfnejšie" pozadie. Aj táto zástupná, orientačná ponuka niekoľkých desiatok mien a titulov je len jedným z praktických krokov na tejto otvorenej ceste.
Autor: VLADIMÍR BARBORÍK, FEDOR MATEJOV(Autori pracujú v Ústave slovenskej literatúry SAV, venujú sa slovenskej literatúre 20. storočia
