2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Vladimír Balla (1967)
Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik.
1. Spočiatku som netušil, že to, čo vnímam a prežívam, je postavenie a rola spisovateľa. Dnes som si istý, že čosi také ako postavenie a rola spisovateľa existuje: je to maličké a prikrčené, viac-menej to čupí. Je to také, ako väčšina postavení a rolí, čiže produktov kolektívu. Človek si myslí, že stojí a hrá (nejakú) rolu, a pritom len čupí a veci sa mu dejú.
Moje postavenie spisovateľa je postavením malomestského občana, ktorého hodnotia podľa výzoru a oblečenia a nie podľa toho, či nebodaj niečo napísal. Keby vedeli, že píšem, odpíšu ma. A keď sa raz za čas ocitnem v Bratislave, uprostred, ako to nazývate, literárnej komunity, je to také isté: prím má výzor a oblečenie a k tomu sa čoraz častejšie pridáva akútna potreba hlbokého zvučného hlasu a rúk, v ktorých sa netrasie mikrofón.
Spisovateľ je teda dnes to isté, čo takmer všetci ostatní: manekýn, ktorý predáva svoj jednoduchý, v týchto horúčavách dosť spotený príbeh.
2.Každá možnosť prezentácie je pre tých, ktorí sa chcú prezentovať, vítaná. A ich prezentácia je zasa vítaná príležitosť aj pre tých, čo sa (vraj) prezentovať nechcú, ale sú
vždy pripravení robiť si žarty z tých, ktorí sa prezentujú, a tak sa pomocou žartov úspešne prezentovať na ich úkor. To je bludný kruh prezentácie.
Keď toto hovorím, cítim sa pomaly ako Umberto Eco. Cítiť sa ako Eco a pritom nemať za sebou ani len zlomok toho, čo vytvoril on? Zúčastnil by sa Eco literárnej súťaže v slovenčine? Myslím, že ak áno a ak by biedne pohorel, bol by to skvelý podnet pre našu pôvodnú tvorbu.
Keď taký podnet nepríde, ostane naša tvorba panoptikom priemernosti, presne tak, ako hocijaká tvorba hocikde inde na svete: tony a tony textov, a iba kde-tu zázračne vydarená veta.
Niekedy je zázračne vydarená veta či dokonca súbor viet natoľko výraznou udalosťou, že je potrebný celý húf kritikov, aby dokázali túto výnimočnosť znehodnotiť v očiach čitateľov a zachovať pokojnú hladinu na oceáne priemeru.
3. Tak napríklad Nóra Ružičková. Je čudesná. A hlavne: čudesne píše, outsidersky rozumne, premyslene, žiadne sladkosti, pritom nie je bezcitná, a žiadny príval zbytočností. Jej ostatná zbierka (Beztvárie) zbytočnosťou rozhodne nie je. Asi preto si ju musela (?) vydať vlastným nákladom.
Mila Haugová(1942)
Hrdzavá hlina, Premenlivý povrch, Možná neha, Čisté dni, Praláska, Nostalgia, Dáma s jednorožcom, Alfa centauri, Krídlatá žena, Atlas piesku, Zavretá záhrada (reči), Orfea alebo zimný priesmyk, Archívy tela.
1.Vstupovala som do literatúry v roku 1980 a vnímala som to ako možnosť robiť to, čo potrebujem robiť, aby som to bola aspoň približne ja, ktorá (si) písaním vytvára v obmedzenom svete svoj (ne)obmedzený priestor. Ani vtedy, ani teraz sa u nás z písania poézie nedá vyžiť (to sa nesťažujem - len konštatujem). Myslím, že žijeme čas prózy a dokumentu, ale ani prozaici to nemajú ľahké. Spisovateľ musí mať ešte jedno zamestnanie, ale potom chýba tá skutočná sústredenosť a vnútorná uvoľnenosť potrebná ku každej tvorbe.
2.Naša "literárna prevádzka" je zatiaľ na veľmi nízkej úrovni, ak to porovnám povedzme s Rakúskom, Nemeckom, alebo azda aj s Maďarskom. Literárne domy, čítania, štipendiá, ceny sú podporované štátom a na to určenými inštitúciami. Pobyty spisovateľov a štipendiá umožňujú (na miestach podobných Budmericiam) skutočne dokončiť román, básnickú knihu, možno sú podmienky ubytovania a "stravovania" nie také luxusné ako v Budmericiach, ale finančné zabezpečenie umožňuje spisovateľovi povedzme pol roka, rok naozaj len písať. Štipendium od Literárneho fondu môžete dostať každé dva roky a mali by ste (musíte?) odovzdať "ukážku" napísaného (koľko strán máte hotových a koľko chcete-môžete napísať - a čo keď to neviem?). Spisovateľom sa na Slovensku zásadne neverí a úcta k napísanému a tvorbe chýba aj tam, kde je orgán priamo na podporu určený - povedzme ministerstvo kultúry:
Chýba nielen kažodenná práca s literatúrou v médiách (česť výnimkám - Rádio Devín), ale aj trochu lesku, elegancie a dovolím si povedať "hovorenia okolo" povedzme pri udeľovaní literárnych cien, ktoré sú, žiaľ, väčšinou vždy ovplyvnené "príslušnosťou" k určitej literárnej pospolitosti. Chýba štátna cena za literatúru, ktorá by sa udeľovala len s ohľadom na literárne kvality, prípadne cena za životné dielo - už sme prepásli dať ju Jánovi Ondrušovi, Lydii Vadkerti-Gavorníkovej, Rudovi Slobodovi, Ivanovi Laučíkovi. Cena, ktorú by s plnou vážnosťou rešpektovala kultúrna obec aj literatúra. Chýba Dom literatúry, kde by svoje diela čítali naši a zahraniční spisovatelia. Myslím, že sme schopní v európskej konkurencii obstáť. Chýba výchova publika, ktoré by pravidelne tieto čítania navštevovalo - Dado Nagy už roky hrdinsky supluje toto chýbanie - žiaľ, nestačí to (v televízii je s literatúrou asi jedinou lastovičkou).
3.Vážim si Stana Rakúsa, Jána Johanidesa, za neústupný postoj v písaní, z poézie sú to Dana Podracká, Anna Ondrejková, Nóra Ružičková, Ivan Štrpka, Erik Jakub Groch, Martin Solotruk, neviem presne, prečo milujem čítať, nie hodnotiť.
Jana Bodnárová (1950)
Aféra rozumu, Neviditeľná sfinga, Z denníkov Idy V., Bleskosvetlo / Bleskotma, Závojovaná žena, 2 cesty, Tiene papradia, Terra nova, ŠE - PO - TY, Blíženci.
1.Ani vtedy, ani dnes, som sa nezamýšľala nad akousi abstraktnou, nad všetkým sa vznášajúcou úlohou spisovateľa. Čo je pre mňa vnútorne intenzívnejším problémom je moje ja ku vzťahu k mojim textom. Najmä reflexia práve vznikajúceho. Ale priznávam, mám chvíle, keď ma častejšie prepadajú zabijácke myšlienky typu: nepísať o čomsi úplne inom, úplne inak ako doteraz? Alebo: pre koho písať, písať vôbec?
2.Mám taký zvláštny pocit, že ľudia dnes chcú skôr akúsi instantnú podobu literatúry: čosi málo o nej počuť, čosi málo si z nej dať útržkovito prečítať a najlepšie nechať o kadečom rozprávať spisovateľa, avšak už takmer vôbec si nečítať jeho knihy. Určite, každá medializácia, verejná prezentácia sa "zadrapí" do vedomia. Otázka je do akej hĺbky?! Masová medializácia pomôže masovo asi aj tak len literatúre pre masovú verejnosť. Minoritná literatúra má svoje tajné cesty k svojim minoritným čitateľom.
3.Nezdieľam skepsu, aká často panuje voči súčasnej slovenskej literatúre. Dokonca si myslím, že každé dielo, ktoré vznikne s veľkým vnútorným nasadením, je čin. Ospravedlňujem sa za mnohé mená, ktoré vynechám. Takže Dušek, Haugová, Hevier (najmä knižky pre deti), Johanides, Kadlečík, Mihalkovič, Mitana, Rakús, Štrpka, Vášová, Vilikovský, Groch, Havrilla, Horváth, Hvorecký, Krištúfek, Litvák, Macsovszky, Pišťanek, Rankov, Šimečka, Šulej, Zbruž. Nie všetci sú mi rovnako blízki, ale objektívne si cením ich vklad.
Myslím tiež, že čoraz razantnejšie si vytláčajú neprehliadnuteľný priestor v našej literatúre ženy - spisovateľky. Prichádzajú s novou sviežosťou a rôznosťou reflexií svojich ženských teritórií (Beňová, Farkašová, Chrobáková, Juráňová, Kapitáňová, Kompaníková, Kovalyk ...).
Za veľmi ozvláštňujúcu pre slovenskú literatúru považujem tiež tvorbu našich emigrantiek (Blažková, Brežná).
Ján Buzássy (1935)
Hra s nožmi, Škola kynická, Nausikaá, Krása vedie kameň, Ľubovník, Pláň, hory, Zlatý rez, Náprava vínom, Prechádzka jeseňou, Pani Faustová a iné básne, Zátišie - krátky pôst.
1.Keď som začínal písať, spisovateľ mal byť akýsi inžinier ľudských duší (Ing. Ľ. D.). To ma nelákalo. Nelákalo to, zdá sa, nikoho, lebo v tejto socialistickej funkcii spisovatelia neobstáli. Na každom straníckom zjazde dostávala literatúra nové úlohy, nakoniec aj ten najhlúpejší spisovateľ pochopil, že toto sa splniť nedá. Literatúra a umenie mali vychovávať "nového človeka". Ale ten rástol niekde inde a ináč. Mne sa zdalo, že nového človeka netreba "vytvárať", že tu už čosi je, iba o tom treba vedieť.
Terajšie postavenie, rola spisovateľa? Mal by to byť radový občan, ktorý sa rád zamýšľa.
2.Môže sa zdať, že toho všetkého je priveľa a že výsledky v kvalite nie sú primerané množstvu. Ale keby toho nebolo, bolo by lepšie? Nemyslím, že to všetko sú len šumy. Musíme búriť hladinu, ktorá je veľmi plochá, a myslenie, ktoré je tiež ploché, ale začína byť už hlúpe. Tak sa o to usilovali moji priatelia, ktorí sú už mŕtvi: Stacho, Šikula, Sloboda a ďalší. Musíme pokračovať - umenie v našej spoločnosti stráca na váhe, vážnosti, necítiť jeho dôležitosť, umenie prestáva ľuďom chýbať. S tým sa nemožno zmieriť. Pred nami je hora hlúposti a tupého hmotárstva. Má to tak byť večne?
3.Odpoviem hlavne prečo. Sú to autori, ktorí píšu o živote, aký som ja poznal. Predovšetkým autori, ktorí začínali v šesťdesiatych rokoch v Mladej tvorbe alebo popri nej. To, čo teraz píšu, nemusí byť vždy vrchol ich tvorby, ale hodnotová škála, ktorú v sebe majú, a mravná orientácia, kotviaca v atmosfére šesťdesiatych rokov, je prítomná. Máme dosť veľa nadaných autorov, ale (rád by som sa mýlil) naša súčasnosť im dosiaľ takú plodnú bázu nevytvorila. Mien je dosť, aj veľmi talentovaných.
Jiří Olič (1947)
Marná snaha, Velký Strážce, Život je nuda, Molitan.
1.Úloha spisovateľa je jasná: písať tak, aby ľudia čítali, či čítali s radosťou. Postavenie je nejasné a neisté.
2.Akcie sú súčasťou, autor je aktér.
3.Všetko je svojím spôsobom dobré, ale už dlho nič výnimočné; asi dobový rys.
