2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Dušan Dušek(1946)
Strecha domu, Oči a zrak, Poloha pri srdci, Kalendár, Náprstok, Dúšky, Milosrdný čas, Kufor na sny, Príbeh bez príbehu, Teplomer, Pešo do neba, Vták na jednej nohe.
1. Stále rovnako, čiže ako prácu amatérskeho záhradníka, ktorému sa, ak má šťastie, niečo urodí - a pri neúrode sa teší aspoň z trávnika a krtincov.
2. Mne pri tvorbe pomáha len to, že od nej neutečiem, ale aj to sa mi stáva. A aj to niekedy pomôže.
3. Mitana, Laučík, Vilikovský, Sloboda, Štrpka, Repka, Šikula, Štrasser, Janovic, Groch, Buzássy, Hrúz, Strážay... A prečo? To je jednoduché: písali a píšu dobré knihy, rád ich čítam, obdivujem ich.
Mária Ferenčuhová (1975)
Skryté titulky.
1. Nie je ničím prekvapivým, ak tí, čo iba začínajú písať a publikujú ešte len časopisecky alebo vôbec nie, zvýznamňujú váhu kníh a majú tendenciu vnímať ich autorov ako autority. (A to niekedy aj v prípade, ak sa autori(ty) vyjadrujú k témam, ktoré sa písania a literatúry priamo netýkajú.)
O nejakej zmene perspektívy alebo dokonca o novom pohľade sa mi však hovorí ťažko - už len preto, že kontúry tejto komunity sa mi zdajú príliš premenlivé a komunikácia v nej tak trochu nespojitá, takže neviem, či náhodou ešte stále nehovorím z miesta, ktoré je väčšmi perifériou než vnútrom. Napokon, byť "vo vnútri" literárnej komunity znamená, že je píšuci človek "von" publikovaný, zverejnený. Paradoxná situácia, ktorá občas spôsobuje, že viac ako knihy druhých (si) tento človek začne vážiť vlastné slová.
2. Počet autoriek a autorov mladej generácie, ktorí sú laureátmi literárnych súťaží a už majú za sebou prvé knižky (a zúčastňujú sa festivalov a čítačiek), je natoľko vysoký, že tvrdenie o pozitívnom vplyve súťaží sa priam vnucuje. Súťaže a ceny autorom cestu jednoznačne uľahčujú.
Zintenzívnenie literárnej prevádzky sa mi teda páči bez ohľadu na to, či ho niekto hodnotí ako (adekvátnu) pomoc pôvodnej literatúre alebo ako prirodzený dôsledok medializácie kultúrnej scény. Koniec-koncov, táto medializácia je sama formou pomoci - neviem, či adekvátnou, no každopádne cennou.
3. Asi najväčšiu pozornosť venujem autorom a autorkám mojej generácie a predovšetkým tým, ktorí/é svoje písanie kombinujú s teóriou a kritikou (za viacerých aspoň Tomáš Horváth), prípadne výtvarníčkam ako Nóra Ružičková či Monika Kompaníková.
Sledujem aj texty absolventov scenáristiky (Kataríny Kucbelovej, Agdu B. Paina, Mira Čárskeho, Danky Závadovej a. i.) a čakám na ich druhé knihy. Dôvod je prostý: viac než literatúre sa venujem filmovej teórii a som absolventka scenáristiky, hoci scenáre práve nepíšem.
Z poetov ma ďalej baví Michal Habaj, z prozaičiek Jana Beňová. A stále som zvedavá na písanie tých, ktorých som si kedysi zvýznamnila - Milu Haugovú, Ivana Štrpku, Karola Chmela.
Michal Habaj (1974)
80-967760-4-5, Gymnazistky, Prázdniny trinásťročnej, Korene neba, Básne z posledného storočia, Pas de deux.
1.V druhej polovici 90. rokov som si takúto otázku nekládol: zaujímalo ma "písanie", nie "spisovateľstvo", dôležité bolo písať, nie reflektovať postavenie spisovateľa v spoločnosti.
Dnes ma táto otázka opäť nevzrušuje: nie že by nebola aktuálna a dôležitá, práve naopak, je čoraz aktuálnejšia a čoraz dôležitejšia, avšak moja aktivita a záujmy smerujú iným smerom, než k premýšľaniu o pozícii spisovateľa. Predsa len: spisovateľ dnes stojí mimo spoločnosť - a to môže byť jeho práci len prospešné. Či to bude prospešné spoločnosti, o tom pochybujem. Ale ideálna situácia je, keď spisovateľ stojí proti spoločnosti: to by však tá spoločnosť musela stáť aspoň o to.
2.Netuším, nakoľko tieto aktivity prinášajú pomoc pôvodnej tvorbe - pokiaľ ide o možnosť vydávania kníh mladých autorov, o propagáciu literatúry a pod., tak rôzne súťaže alebo ceny majú nielen svoj význam, ale azda i nejaký dosah. Literárna prevádzka a literárny život však samy osebe ešte nie sú literatúra. Medializovaná literatúra nemusí znamenať kvalitná literatúra.
Vo všeobecnosti však platí: čím viac aktivít a možností, tým väčšia šanca, že sa objaví alebo presadí talentovaný autor či zaujímavé dielo. Aj keď osobne si myslím, že talentovaný autor sa objaví tak či tak a zaujímavé dielo sa tak či tak nepresadí.
3.Milan Rúfus, Ivan Štrpka, Štefan Strážay, Mila Haugová, Erik Groch, Ivan Kolenič, Peter Macsovszky, Nóra Ružičková, Agda Bavi Pain... Debutantky z vydavateľstva Drewo a srd.
Mám pocit, že títo básnici a poetky vedia, čo chcú povedať, a vedia to povedať. A nemajú strach povedať to celkom nahlas - alebo úplne potichu. Nech je to výkrik alebo modlitba, ich slová vždy majú svoju váhu. Aj napriek bezváhovému stavu, do ktorého poézia v rámci slovenskej spoločnosti i kultúry čoraz väčšmi upadá.
Andrej Hablák (1977)
Váhavo postávam nepripravený odísť, Jazvyk, Tichorád.
1.V polovici deväťdesiatych rokov sa nová pozícia ľudí píšucich len rodila. Bol som na jednej strane rád, že sa na ňu nekladú nereálne požiadavky, sloboda mi vždy vyhovovala, som na ňu ako človek, ktorý mal v roku 1989 len dvanásť rokov, zvyknutý a je mi prirodzená.
Ja ako milovník dobrých a pekných kníh, kvalitnej literatúry som sa od začiatku snažil organicky stáť v mravne a eticky pevne podsadenej vrstve, čo za mečiarizmu bolo určite jediným možným riešením. Postupne sa z toho ale vyprofiloval segment priam až asketicky pôsobiaci oproti väčšinovému vkusu a toto menšinové hľadisko si rád zachovám aj v budúcnosti. Ak bude príležitosť ho naďalej kultivovať a moc nebude taká krutá ako posledných päťdesiat rokov, nemám o hodnoty a silu tohto vkusu žiadnu obavu či starosť.
2.Pomoc je vždy dôležitá, nemali by sme ale zabúdať, že by mala stáť na pevných vnútorných základoch a hodnotových kritériách. Z tohto hľadiska je takéto čírenie určite prospešné, oné hodnoty a kvality sa týmito sitami majú možnosť dostať do popredia, či prirodzene z nich vypadnúť. Osobne ale nedávam súťažiam a vkusu porotcov akúkoľvek prednosť. Moja skúsenosť je skôr taká, že to dobré sa presadí - a je jedno či hneď alebo aj hoci o päťdesiat rokov.
Literárna "prevádzka", ak sa to dá tak nazvať, je dôležitá, či už pre ľudí z centra alebo z periférií. Umožuje konktakt s niečím takým nezachytiteľným, ako je energia miesta, času a priestoru, ktorý plynie a likvidne preteká medzi prstami. Preto je príjemné mať pocit, že ho dokážeme nejakými kategóriami či konceptami ukotviť a prichytiť pod krkom.
3.Rád čítam priateľov a povedzme aj o priateľoch. Tie mená sú naozaj skôr skryté ako viditeľné pre všetkých. Nerád by som na niekoho zabudol a preto budem skôr hovoriť o typoch poézie á la Groch, Barbarská generácia, Osamelí bežci, čiže o poézii, ktorá má jasný nezameniteľný zážitok v sebe, a tento prežitok vie byť aj podaný. Z prózy to môže byť Johanides, Sloboda a tak ďalej, tých mien je veľa, aj v nedávnej či dávnej minulosti. Preto len takýto náhodný lakmusový papierik.
Marek Vadas (1971)
Malý román, Univerzita (s E. ERdélyim), Diabol pod čapicou (s E. Erdélyim), Rozprávky z čiernej Afriky..
1.Nič mi nehovoria autori, ktorí trpia pocitom, že majú nejakú zvláštnu úlohu danú zhora a že svojimi textami ukážu ostatným hlupákom, ako žiť. Časy, keď mali autori výsadné postavenie, viedli dlhé reči na zjazdoch, zohrávali rolu agitátorov a v románoch ukazovali ľuďom správnu cestu, sú už preč. Mňa osobne našťastie nik žiadnou úlohou nepoveril. A nevidím ani dôvod, aby mal mať spisovateľ nejaké iné postavenie, ako jeho susedia na ulici. V roku 1993, keď vyšla moja prvá kniha, som sa pokladal za normálneho človeka, a toto moje "postavenie" sa doteraz chvalabohu nezmenilo.
2.V tlači prebiehali dlhé diskusie o tom, či je kniha tovar ako každý iný, alebo nie. Túto otázku riešiť nechcem, ale v každom prípade je kniha tovarom, ktorý sa predáva v obchode. Preto potrebuje marketing a všetky spomínané aktivity sú iba jeho prirodzenou súčasťou.
3.Každý spisovateľ je zaujímavý, tak ako všetci ľudia na ulici. Niektorí sú zaujímaví počtom kníh, sebavedomím, s akým dokážu nudiť, alebo krkolomnosťou "reálnych" zápletiek. A všetci tí, ktorí ma dokážu zaujať a ktorých knihy čítam s radosťou, sú pre mňa najzaujímavejší. Ivan Kadlečík, Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz, Lajos Grendel, Peter Pišťanek, Dušan Taragel, Pavol Rankov, Tomáš Horváth...
