2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Peter Bilý (1978)
Spomalené prítmie, V zajatí obrazu, Insomnia, Démon svätosti.
1. Skôr ako na postavenie a rolu spisovateľov som sa dávno pred mojím debutom radšej snažil sústrediť na ich konkrétnu tvorbu. Tento zvyk mi ostal dodnes a možno čiastočne ma uchránil od znechutenia, ktorého sa mi mohlo dostať, keď som sa s nejedným slovenským spisovateľom mal možnosť neskôr osobne stretnúť.
Občas až žasnem nad žabomyšími stratégiami a štedrými podrazmi, akých sú schopné niektoré postavy z literárnej komunity.
2. Keďže náklady hodnotných kníh sa pohybujú v zúfalých číslach, každú príležitosť, ktorá aspoň trochu roztočí záujem o literatúru, treba vítať. Pôvodná tvorba je na Slovensku tak trochu Popoluškou, stačí zájsť do priemerného kníhkupectva mimo Bratislavy, aby si človek urobil obraz o mieste, aké sa ujde na regáloch a najmä v bežnom čitateľskom povedomí napríklad takej súčasnej slovenskej poézii.
3. V súčasnej slovenskej literatúre je množstvo zaujímavých autorov s často nie celkom docenenou tvorbou. Najbohatšiu generáciu asi priniesli šesťdesiate roky. Ale aby som nevymenúval a na niekoho z mojich obľúbených autorov nespravodlivo nezabudol, radšej spomeniem iba dve mená, ktorých tvorba je už definitívne uzavretá: v poézii Miroslav Válek a v próze Dominik Tatarka.
Myslím si, že to najlepšie z tvorby oboch patrí ku klenotom toho, čo bolo v strednej Európe napísané. Je pre mňa však nepochopiteľné, že ani šestnásť rokov po revolúcii v knihkupectvách Tatarku jednoducho nedostať.
Daniel Hevier (1955)
Motýlí kolotoč, S otcom v záhrade, Vták pije z koľaje, Nonstop, Elektrónkový klaun, Muž hľadá more, Pohyblivý breh, V každých dverách dvere, Psí tridsiatok, Nočný predaj nádeje, Básne z reklamnej kampane na koniec sveta, Hrdzovlasá, Biele horí najdlhšie, Vtáci v tanci, Nevyplazuj jazyk na leva, Krajina Zázračno, Kráľ naháňa králika, Básnička ti pomôže, Psík, ktorý chodí do práce, Krajina Agord.
1. Zo strany moci bol spisovateľ ostro sledovaný a čitatelia zasa boli vďační za každý závan autentického a slobodomyseľného prejavu slovenského autora. Oba tieto fakty prispievali k tomu, že spisovatelia, ale vôbec umelci, žili u nás v nenormálnej situácii. Dnes je naša situácia ťažšia, ale o to prirodzenejšia. Nikde na svete sa neuživí autor písaním hermetickej lyriky alebo exkluzívnych experimentálnych textov. Dnes sa jediným naším cenzorom a sponzorom stal Pán Čitateľ. Ten si môže slobodne zvoliť, koho z tej záplavy autorov poctí svojou pozornosťou. A Pán Autor sa zasa môže slobodne rozhodnúť, či mu bude nadbiehať rôznymi spôsobmi, alebo si zvolí dôstojnú existenciu slobodného človeka.
2. Všetky tieto (f)akty vytvárajú literárne ovzdušie a vďaka za to. Mne v tomto reťazci chýbajú médiá, literárne časopisy, ale nielen tie. Čo by sa stalo mienkotvorným novinám typu SME, keby raz za týždeň uverejnili básničku, tak ako to robila voľakedy Smena na nedeľu! No a celkom sa literatúra vytratila z televízie, ale to je už iná kapitola.
3. Z básnikov Rudolf Jurolek, Erik Groch, Ivan Štrpka, Jozef Mihalkovič, Vlastimil Kovalčík, Karol Chmel, Michal Ivan, Ján Buzássy, Pavol Valent, Blažej Belák, Štefan Moravčík a niektorí, dokonca viacerí ďalší. Ale pre mňa sú žijúcimi básnikmi aj Ján Ondruš, Ivan Laučík alebo hoci taký Michal Miloslav Hodža. Z prozaikov mám rád Dušanov Mitanu a Dušeka, Pavla Vilikovského, Ivana Kadlečíka...
Dušan Taragel (1961)
Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, Sekerou a nožom (s P. Pišťankom), Roger Krowiak (s kolektívom spoluautorov).
1. Nikdy som spisovateľom nechcel byť. Opovrhoval som nimi, pretože to boli ušmudlaní opileckí vidiečania, ktorí boli väčšinou členmi komunistickej strany, radi poúčali o písaní textov a sami písali hrozné zlátaniny o rodnej dedine alebo nastavovali zrkadlo súčasníkovi. Takto som spisovateľov vnímal koncom sedemdesiatych rokov a tento obraz mi aj nadlho zostal. Samozrejme, že neskôr som svoju predstavu skorigoval, pretože vznikli texty, ktoré ma presvedčili, že aj na Slovensku sú vynikajúci autori a osobnosti, ktoré o literatúre uvažujú ináč, než len predpísaným straníckym spôsobom. Slobodov Rozum, Vilikovského Večne je zelený, Ballekov Pomocník - to boli knihy, ktoré sa v 80. rokoch kupovali a čítali aj bez reklamy.
Dnes je to našťastie už úplne ináč. Kto chce byť úspešný v literatúre, už nemusí byť členom komunistickej či inej strany, ani nemusí písať nejakým predpísaným spôsobom. Tiež nemusí ponižujúco čakať na debut desať rokov. Dnes na literárny úspech stačí len talent. Už nie priemerný talent, ako tomu bolo kedysi, ale skutočne veľký talent. A k nemu pracovitosť, dobrý vydavateľ, veľká výdrž, veľa šťastia a najmä pevné zdravie, aby to všetko človek prežil a dočkal sa toho úspechu.
2. Dôležité je, že literatúra žije a bije sa o svoje miesto medzi inými druhmi umenia a kultúrnej zábavy. Rovnako je dôležité, aby vznikali aj iné možnosti, ktoré dajú ľuďom možnosť realizovať svoj textársky (spisovateľský) talent - nielen súťaže, ceny a prezentácie, ale aj možnosť písať pre časopisy, noviny a reklamné agentúry. Alebo aj pre súkromné televízie alebo rádiá. Štát nikomu nič nedá a keď áno, je to buď neskoro alebo akási forma úplatku.
3. Keď som si prečítal poviedku Telovka v najnovšej knihe Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče, cítil som až mrazenie nad jej temnou atmosférou. Alebo Monika Kompaníková - jej opisy sú také presné, že ich môžete až fyzicky prežívať. Alebo Jozef Puškáš a jeho kniha Freud v Tatrách - dokonale vybrúsené a vypointované texty. Tiež Balla - jeho poviedky sú štylisticky dokonalé, z nich až bolia oči, ako sú napísané. A ešte Uršuľa Kovalyk - je drzá, nemá strach zo žiadnej témy, v jej textoch je živočíšnosť a radosť z toho, že keď nemôže zmeniť tento svet, môže to skúšať aspoň vo svojich poviedkach.
To sú len tí, na ktorých som si spomenul a ktorí vydali minulý rok nové knihy.
Tomáš Horváth (1971)
Akozmia, Niekoľko náhlych konfigurácií, Zverstvo, Antikvariát.
1.Táto otázka je viacznačná: ak sa pýta na nejaký sociálny status (aj v zmysle uznania, rešpektu a pod.), aký bol počas môjho debutu (mal som dvadsať), netuším (hoci vlastne niečo tuším o otyčkovaných izbách v socialistických spisovateľských domoch) a ani dnes ma to absolútne nezaujíma. Čo sa týka nejakej "roly" (úlohy?) spisovateľa, tú si asi každý z nich určuje sám - ja skôr neznášam, keď niekto básni o úlohe a zodpovednosti intelektuála, dáva niekomu druhému "zadania" a pod. Spisovateľ je pre mňa, už od čias základnej školy, "ujo spisovateľ", čiže ten človek, ktorý napíše knihu, ktorú si rád prečítam, ktorý ma pozve do sveta imaginácie, nechá prežiť dobrodružstvá, necháva ma v slastnom napätí, konštruuje pre mňa zamotané záhady a vzbudzuje vo mne estetický zážitok svojimi konštrukciami.
Ak sa takýto "ujo" trebárs aj vyjadruje k pálčivým problémom súčasného sveta v médiách, je to fajn, ba dokonca ak ho mám rád ako spisovateľa, tak si ich so záujmom prečítam či vypočujem - ale to je už iná jeho "rola", tieto veci robia aj "nespisovatelia".
2.Súťaže určite, nie každý má totiž také šťastie ako ja, že by mal za spolužiaka budúceho mamutieho vydavateľa. V súťaži sa môže začínajúci autor presadiť a nemusí obchádzať redakcie a byť vydaný na nemilosť nejakých redaktorov. Čo sa týka krstov, prezentácií, čítačiek - kto chce, nech si na ne chodí, niektorí ľudia to asi potrebujú. Pre mňa osobne ako čitateľa je to dosť absurdné: ja si knihu prečítam v samote, nepotrebujem, aby mi ju medzi sto ľuďmi čítal herec alebo sám autor, ani sa nepotrebujem kukať, ako tú knihu niečím oblievajú.
Mám pocit, že práve v tom čase by som strávil čas zmysluplnejšie, keby som tú knihu (alebo aj nejakú inú) práve čítal. Ale keďže to čitatelia-zákazníci vyžadujú, vydavatelia aj autori to musia, chudáci, robiť. Veď kto by si rád nepotriasol ruku s profesorom Ecom? David Lodge napísal, že za ten čas, ktorý venuje prezentáciám svojho nového románu, by mohol napísať ďalší román.
3.Na túto otázku som už odpovedal aj inde. Prečo sú pre mňa zaujímavé niektoré Mitanove texty, som sa snažil zodpovedať v monografii o ňom. Páči sa mi Klimáčkova poetická imaginácia, keď nadobúda epický "drive", a keďže mám rád napätie, šokujúce zvraty a nečakané pointy, rád vo voľnom čase siahnem po dobrom Rankovovi, v poslednom čase ma z tých istých dôvodov trošku potešil aj Krištúfek, Hvorecký je už priam profesionálnym spisovateľom, ako sú tí na Západe, vie napísať román so zovretým príbehom, nerobí mu problémy opis Dubaia, vie aj nečakane odskočiť do iného žánru (mysteriózneho trileru) s úplne iným jazykom.
A z našich postindustriálnych rytierov Microsoftu ma zaujímajú autori, zoskupení okolo tajného projektu Generátor X.
Dušan Mitana (1946)
Psie dni, Patagónia, Nočné správy, Koniec hry, Na prahu, Hľadanie strateného autora, Slovenský poker, Prievan, Návrat Krista, Môj rodný cintorín.
1.Vždy som chcel písať dobré a pravdivé knihy - v tomto sa moje ambície nezmenili. A vlastne sa nezmenilo ani moje postavenie: od začiatku som sa ocitol zhodou "historických okolností" a "vďaka" vlastnej povahe v pozícii "enfant terrible" slovenskej literatúry (podľa viacerých literárnych kritikov) a neprogramovo, ale azda zákonite (viď: vyššie spomínané príčiny) aj v postavení akéhosi "permanentného opozičníka." Myslím, že pre spisovateľa je to dôstojná rola a, samozrejme - je nás dosť - cítim sa v tejto spoločnosti príjemne. Napokon, fakt, že knihy, ktoré vyšli po prvý raz pred viac ako tridsiatimi rokmi, vychádzajú opäť a aj dnes oslovujú stále mladších čitateľov, je pre mňa tou najpríjemnejšou satisfakciou.
Mám rád hrozné deti a permanentných opozičníkov alias pozitívnych deviantov. Kiež by ich bolo čoraz viac.
2.Literárne festivaly, prezentácie, čítačky vnímam ako "nevyhnutný" dôsledok medializácie kultúrnej scény, hoci ja, "hlboký introvert", mám pred každou takouto akciou nielen žalúdočné problémy.
Nie preto, že by som sa nechcel stretnúť a porozprávať so svojimi čitateľmi, ale za tie dlhé roky na voľnej nohe (cca 30 rokov) som si takmer odvykol komunikovať s ľudmi inak ako prostredníctvom napísaných textov.
Literárne súťaže, ankety a ceny vnímam pozitívne: čím viac literárnych súťaží, ankiet a cien, tým viac sa rozmnožujú rady čitateľov - prinajmenšom o premiantov a ich príbuzných.
3.Autori, s ktorými sa cítim dobre v jednej spoločnosti, sú pre mňa najzaujímavejší najmä preto, že píšu dobré a pravdivé knihy a tiež sú to zväčša permanentní opozičníci a pozitívni devianti.
Spomeniem iba niektorých ešte žijúcich: Jano Buzássy, Dušan Dušek, Paľo Hrúz, Peter Jaroš, Jano Johanides, Ivan Kadlečík, Peter Pišťanek, Peter Repka, Ivan Štrpka, Paľo Vilikovský.
