2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Pavel Hrúz (1941)
Dokumenty o výhľadoch, Okultizmus, Chliev a hry, Párenie samotárov. Rendez vous 69, Oči kuričove, Chlieb a kry, Hore pupkom, pupkom sveta, Bystrica v... tom.
1.V polovici 50. rokov, keď ma začali uverejňovať, bolo človeku úprimne ľúto socgýčiarov, čo sa spíjali v Budmericiach a vyrábali povinné čítanie, ktoré by dobrovoľne nikto nikdy nečítal. Priam bilo do očí, že na kolenách pod ideologickým bôžikom kumšt vzniknúť nemôže.
Každá éra sa završuje gigantizmom, takže dnešná záplava gýčiariny sa rozsahom nedá porovnávať s minulosťou, keď v koncoročnom kritickom hodnotení bolo možné spomenúť takmer všetky knihy, ktoré vyšli. Isté však stále je, že zlaté teľa ostáva jalovou inšpiráciou.
2.Predpokladám, že pod pôvodnou tvorbou máte na mysli originálne texty. Nemyslím si, že by na výskyt originality mohli mať nejaký vplyv rituály. Od súcitu mi až srdce stíska, keď si pomyslím, čo všetko bude musieť prostituujúci autor podstúpiť, aby si ho vôbec niekto všimol.
Bude to ako pri dnešnom futbale, kde hráči preukazujú najvyššiu rýchlosť a obratnosť nie počas hry, ale pri cirkusoch okolo čo akého biedneho gólu. Choreografia sebaoslavovania zožerie viac síl než samotné písanie - to je už čo povedať...
3.V abecednom poradí Janovic, Kadlečík, Vilikovský. Dôvod? Sú ešte z môjho sveta.
Karol Chmel (1953)
Máš čo nemáš, Ovocnejší strom, Správy, modrá mentalita, O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky.
1.Ak sa považuje za vstup do literatúry vydanie debutu, tak som teda vstupoval do začínajúceho perestrojkového odmäku, plný skepsy z postavenia a úlohy kohokoľvek vo vtedajšej spoločnosti. Nádejou sa mi videlo byť predsa len akčnejšie divadlo.
Ak som predsa len pomyslel na rolu spisovateľa, tak v rámci celkového privilégia jestvovania využiť možnosti skĺbenia "tradície a individuálneho talentu", alebo naopak úsilie cez roztrpčenosť, nespokojnosť, zúrivý nesúhlas dôjsť k zmiereniu sa so skutočnosťou, a na tomto vnímaní sa vlastne zmenila len jeho intenzita, prípadne sa prehĺbila otupenosť voči vnucujúcim sa projekciám reklamného zrnenia.
2.Myslím si, že je to prirodzený dôsledok medializácie kultúrnej scény, a (ale) prináša adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe.
3.Z toho mála, k čomu som sa dostal, rozhodne pretrvávajú básnické knižky Erika Grocha, asi pre zhusťujúce sa, sústredné a presahujúce "to"; a v posledných dňoch sa kriesim pri knižke Petra Milčáka Prípravná čiara 57, lebo radí, ako sa vyrovnať s darom ubúdania.
Z prozaikov je pre mňa s každou novou knižkou zaujímavý Balla, s pitvavou vernosťou svojmu okruhu tém, tvrdohlavým uctievaním a nactiutŕhaním konkrétneho ľudského privátna, pulzujúcim ukotvením v prekvapujúcej všednodennosti.
Ivan Štrpka (1944)
Rukojemník, Krátke detstvo kopijníkov, Tristan tára, Teraz a iné ostrovy, Pred premenou, Správy z jablka, Všetko je v škrupine, Krásny nahý svet, Modrý vrch, Rovinsko, juhozápad. Smrť matky, Medzihry. Bábky o hlavu kratšie, Bebé: jedna kríza, Hlasy a iné básne, 25 básní.
1. Nijaké vopred určené či vymedzené postavenie pre mňa neexistovalo. Rolu sme prenechali všetkým fajtám hercov, predovšetkým tým angažovaným a sebazničujúco lopotiacim na svedomí národa roly dedičnej. Spisovateľ bol pre mňa opak hotových definícií a príkazov. A svedomie výsostne osobná, neprenosná tradícia či tragédia alebo jednoducho individuálna cnosť. Bol pre mňa čosi ako osamelý bežec pohybujúci sa vlastným smerom z vlastných síl. Skôr ten nespoľahlivý a rizikový prípad pokúšajúci sa o vlastnú individualizovanú reč, o vlastné pestovanie citlivosti na svet, na život a na ľudské vzťahy, ktorých základom je jedinečná, nenahraditeľná komunikácia jednotlivca, otvorená vnútorná frekvencia medzi neopakovateľnými svetmi, ktorú mechanizmy akejkoľvek moci nemôžu zvonku pohltiť a ovládnuť. Tu je voľný kanál, šanca premeny.
To zahŕňa aj neustály kritický vzťah k samotnej reči. Boli sme vždy opatrní pokiaľ ide o účinnosť a pravosť vecí, utvárajúcich sa prostredníctvom slov. A podozrievaví ku každému slovu akejkoľvek moci.
A tak je to aj dnes. Pravdaže, sme uprostred sveta slobody v tej najvýznamnejšej civilizačnej a historickej zmene, ktorú sme bytostne chceli. História sa mení. Sme aj my, jednotliví ľudia, v premene? Máme tu všetky možnosti, aj základnú možnosť slobodného rozhodnutia. Máme tu aj nový strach z existencie a vlastnej zodpovednosti za ňu. Máme tu elementárnu nekultúrnosť, máme tu neznesiteľne ľahkú zvodnosť masmédií, šoubizu a infantilizovaného konzumu. Máme tu more neplatných a ničnehovoriacich slov, rastúce hory gýča vydávajúceho sa za umenie aj za život. Máme tu napokon hlboko v nás samých pretrvávajúce deformácie z minulosti.
Nechceme akosi brať na vedomie prevažujúci aktuálny stav našich ľudských vecí ako ho charakterizoval Ernst Jünger po porážke fašizmu, anticipujúc aj našu vlastnú posttotalitnú skúsenosť. "Človek sa príliš zaklínil do konštrukcií, zlacnel a stratil základ, čo ho približuje katastrofám, veľkým nebezpečenstvám a bolesti." Možnože práve preto dodávam ešte čosi: spisovateľ môže byť dnes tak trochu aj šaman zaangažovaný na živote svojimi tvorivými trikmi. Pravdaže bez zhypnotizovaného kmeňa, akýsi šaman za dedinou, čiže uprostred vlastnej ignorantskej kultúry. Píšuci šaman, ktorý svojím tancom na tisíce spôsobov zadupáva do zeme včerajší totem aj dnešné modly aj svieže klíčky budúcnosti našich milých démonov toho súhlasu, ktorý často bezmyšlienkovite ponúkame najrôznejšej moci. Napríklad bezduchej moci veľkého gýča prázdnych médií a vecí, ktoré sa ujímajú nemej vlády nad nami. Zdá sa, že v tomto tanci je už spisovateľ angažovaný.
2. To všetko patrí k veci. Ako prirodzený dôsledok nedostatočnosti kultúrnej scény.
3. Najzaujímavejšie opusy súčasnej slovenskej literatúry veselo dosahujú európsku úroveň. Lenže nikde o tom ešte nevedia.
Katarína Kucbelová (1979)
Duály.
1.Vždy som ju vnímala ako veľmi úzky okruh autorov, ktorý má svoj veľmi úzky okruh čitateľov. Tieto dve "komunity" sa zároveň dosť prelínajú. Ja sama sa doteraz vidím skôr medzi čitateľmi. Pri pohľade na sloveskú pôvodnú tvorbu a ich autorov u mňa pretrváva pocit izolovanosti.
Týka sa to aj postavenia slovenskej literatúry v zahraničí. Na Slovensku napríklad chýba jedna zásadná, všeobecne akceptovaná a potrebne medializovaná literárna cena, ktorá by každý rok podávala jednoznačné informácie o slovenskej pôvodnej tvorbe. Predpokladám, že pre zahraničné vydavateľstvá je dosť zložité zorientovať sa v slovenskej literatúre, aj keby mali o to eminentný záujem, čo nikdy nebude.
Slovensko zatiaľ nedokázalo predať ani jedného zo svojich dobrých autorov.
2.V silnejúcom mediálnom tlaku majú literárne podujatia a aktivity, hoci sa dejú v zvýšenom množstve, veľmi malú možnosť upútať pozornosť širšej skupiny ľudí. Naše vnímanie je programovo a úspešne zahlcované množstvom iných zbytočných akcií a projektov, ktoré zaberajú príliš veľký priestor v médiách, a médiá sú pre štandardný život v súčasnej spoločnosti nevyhnutné. Hoci sa môj životný štýl odkĺáňa od štandardu, je aj pre mňa čoraz viac únavné vyhýbať sa vnímaniu všetkých moderátorských cien, reality shows a celému interaktívnemu mediálnemu konzumu.
Popri tomto útoku, v konečnom dôsledku nevnímam "literárnu prevádzku" ako intenzívnejšiu a má podľa môjho názoru malý efekt.
Kým jediná literárna relácia na verejnoprávnej televízii zanikla, STV rozbehla SuperStar v spolupráci so všetkými ostatnými médiami, ktoré pre ňu nepredstavovali priamu konkurenciu, a zahltila možno viac ako polovicu mediálneho piestoru. Ostatné televízie logicky neriešia konkurenčný boj novou literárnou interaktívnou show, ale snažia sa "vysokú latku", ktorú položila práve verejnoprávna televízia, prekonať rovnakými stratégiami.
3.Pre mňa je jednoduchšie nadviazať na slovenskú poéziu ako prózu. Možno aj pre to, že nemám silný vzťah ku kratším prozaickým formám, ktoré tvoria veľkú časť slovenskej súčasnej prózy, kým román bol a stále je v úzadí.
Ak majú teraz padnúť mená, budú to teda básnici: Mila Haugová, Karol Chmel, Ivan Štrpka. Za silnú považujem aj generáciu básnikov, ktorá začala publikovať približne v druhej polovici minulého desaťročia (Ružičková, Solotruk, Habaj, Šulej, Macsovszky). Spôsob, akým sa básne týcho autorov konfrontujú so súčasnou spoločnosťou, sa mi zdá byť presný a je mi blízky.
Marius Kopcsay (1968)
Kritický deň, Stratené roky.
1.Jeden blízky príbuzný mi nedávno - nepochybne s dobrým úmyslom - povedal: "Ty máš jeden problém, že si intelektuál a spisovateľ." Myslím, že to vystihuje rolu spisovateľa v dnešnej slovenskej spoločnosti. Ale neprekáža mi to. Od roku 1997, keď som začal svoje práce verejne prezentovať, sa zmenilo aspoň to, že ľudia s podobným "problémom", teda spisovatelia, majú lepšie možnosti oslovovať svojich čitateľov a komunikovať s nimi.
2.Pomoc pôvodnej tvorbe je primeraná a užitočná, na druhej strane však súčasná doba praje celkom iným aktivitám, ktoré majú oveľa väčšie finančné aj mediálne zázemie. Je to aj otázka priorít: Koľko kníh, inscenácií či pôvodných filmov by vzniklo za peniaze napchaté do novostavby SND?!
Literárne súťaže a podujatia však možno krok po kroku prispievajú k postupnej zmene tohto stavu.
3.Viacerí súčasní autori dokážu napísať skvelé poviedky alebo knižky. Veľa dobrých prác som čítal napríklad ako porotca súťaže Poviedka - aj takých, ktorým sa napokon neušlo ocenenie. Talentov je určite dosť, ale na druhej strane mi chýbajú postavy takého rozmeru ako Rudo Sloboda alebo Alfonz Bednár. Zrejme aj preto, že je dnes ťažké venovať sa systematicky a bezvýhradne spisovateľskej práci.
