2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?

3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?

Ivan Kadlečík (1938)

Srdce sa volá ň, Tváre a oslovenia, Lístoky, Rapsódie a miniatúry, Dvanásť, Vlastný hororskop, Epištoly, Lunenie, Poco rubato, Hlavolamy, Taroky, Vlani ako dnes, Malé prelúdiá, Žiť sa dá len autobiograficky.

1.Nikdy som nič nevnímal, ale usiloval som sa cítiť, myslieť si, domnievať sa, spomínať, reflektovať, vidieť, uvažovať, analyzovať. V rodine plnej kníh sme spisovateľa chápali ako božstvo, lebo kniha nebola konzumný produkt, ale vec posvätná, dar a duchovná hodnota a dedičstvo. Keď neskôr človek videl v kaviarni sedieť Smreka, Lukáča, zatajil sa mu dych podobne ako na autorských besedách s Mináčom, Matuškom či Hečkom.

Spisovateľ je dnes zo spoločenského hľadiska degradovaná, bezvýznamná postavička na okraji verejného diania. Nedá sa presne povedať, do akej miery sú si na vine spisovatelia sami a za čo tu môže spoločnosť. Aj veľa spisovateľov samých seba považuje za šašov a zabávačov. Nechápem však, prečo by spisovateľa malo zaujímať, kde a kam ho daná spoločnosť a verejná mienka zaradia a postavia. To sme niektorí zažili už v disente.

Ak spoločnosť a vládcovia rezignujú a kašlú na literatúru a na spisovateľa a jeho prácu, to ešte neznamená, že spisovateľ musí opustiť sám seba, svoje individuálne svedomie, etiku, estetiku a intelekt, že sa má dať zlomiť a nevzdorovať.

2.Divadelné frašky s "krstami" kníh a bľabotaním moderátorov nemajú takmer nič spoločné s literatúrou. Literatúru treba čítať, debatovať o nej, odborne ju analyzovať, polemizovať, argumentovať. Toto je iba povrchné "vnímanie". Keď je literatúra taký odpadkový nezmysel, prečo chce každý chmuľo a celebrita vydať a "prezentovať" knihu?

3.Vážim a cením si spisovateľov, ktorí nenaleteli na módnu deštrukciu a nezmyselnosť, povrchnosť a nevkus, neuverili falošnej estetike hnusu a kultu smrteľného tela, ktorým chcú zabávať znudeného, hlúpeho konzumného malomeštiaka. Mnohí intelektuáli nie sú o nič lepší než televízni Mojsejovci, ba dostávajú sa neraz pod ich úroveň. Ešte našťastie žijú aj autori, pre ktorých slovo je sviatosťou a tvorba poslaním, a posmech, nezáujem i materiálna bieda ich neodradia.

Daniela Kapitáňová (1956)

Samko Tále: Kniha o cintoríne.

1.Vtedy sa mi zdalo, že spisovatelia majú (mali by mať?) dosah na dianie vecí verejných. Dnes si myslím, že spisovateľ nemá mať žiadnu inú rolu v spoločnosti okrem tej, akú si získa kvalitou svojich prác a autoritou svojej výpovede.

2.Áno, medializácia kultúrnej scény vzbudzuje záujem o pôvodnú tvorbu - ale nemyslím si, že by pomáhala kvalite nových kníh. Nakoniec, veď to ani nie je jej funkcia.

3.V poézii jednoznačne Tomáš Janovic práve pre kvalitu a autoritu výpovede. Okrem neho rada čítam texty Milana Lasicu, Jána Štrassera a Daniela Heviera. Próza: Pavel Vilikovský, pretože je múdry. Z tých mladších Pavol Rankov a Dušan Taragel - asi pre to, že sa neštylizujú do žiadnej zvädnutej postmoderny a majú humor. Objavom pre mňa je Monika Kompaníková.

Viliam Klimáček (1958)

Ďalekohladenie, Karamelky, Váňa Krutov, Panic v podzemí, Až po uši, Zdravotní knížka pro vojáky základní služby, Komix.

1.Moja prvotina vyšla v roku 1988 a bola to kniha básní. V tom období som písal iba "krátke riadky" - cítil som sa teda ako básnik a spoločenstvo literátov sa mi zdalo nedostupnou a veľmi príťažlivou skupinou. Zažil som s nimi mnohé seansy, pri ktorých vtedy vedľa seba sedeli ľudia, ktorí sa dnes už ani nezdravia. Pred rokom 1989 malo mnoho autorov prirodzený kredit a tí ďalší ho mali vyhnaní vysokými nákladmi. Dodnes pre mňa nič nestratili zo svojej sily napríklad Mitana, Johanides a Vilikovský - náročky som vymenoval iba troch, pretože tých mien by bolo viac.

Dnes spisovatelia a vôbec intelektuáli stratili váhu na verejnosti, pretože sa jej stratili z očí. Keďže som autor "pod obojím", vidím tie minimálne reakcie na moje knihy a oproti tomu búrlivé, väčšinou pozitívne prijatia mojich hier. Ale som asi extrémny prípad. Som totiž ten, čo je stále na očiach. I keď len vo svojom divadle pred 100 divákmi. Mimochodom, ročne vidí tie hry cca desaťtisíc ľudí a to nie je márna skupina. Žiaľ, divadlo je prosto určené publiku, inak nemá význam.

2.Každá príležitosť, keď sa hovorí o knihe, je dobrá a vôbec to nevidím ako daň globálnej dobe. Čo je na tom zlé, postaviť sa na čítačke pred ľudí a byť chvíľu príjemný? Joachim Dvořák napríklad tak intenzívne propaguje mladého autora Rudiša, autora románu Nebe pod Berlínem, že s ním pár rokov intenzívne obchádzal na čítačkách celé Čechy a doslova autora "urobil". Je mi to veľmi sympatické a obdivujem tú časovú obeť vydavateľa. Čosi podobné tu robí Kali Bagala.

3.Čakám nedočkavo na nový román Petra Pišťanka a naučím sa aj šermovať, aby som obhájil jeho Rivers of Babylon 1, ktorý je pre mňa najdôležitejšou knihou posledného desaťročia XX. storočia v slovenskej literatúre. A teším sa nový opus Dušana Taragela.

Nóra Ružičková (1977)

Mikronauti, Osnova a útok, Beztvárie.

1.Ale ja tuším nie som spisovateľ. Ja som tuším poetka. Niežeby som sa s týmto označením do krvi zžila, ale všimla som si, že ma ním kde-tu ktosi označí. Špecificky, rodovo aj "žánrovo". Ako spisovateľ som bola teraz označená prvýkrát, aj to však akosi nepriamo a všeobecne. Až teraz som sa teda ako spisovateľ zrodila - tiež však akosi nepriamo a všeobecne. Ako spisovateľ môžem teda porovnávať len život s neživotom. Aj to však len nepriamo a všeobecne. S neživotom? Teda so smrťou? Kdesi ktosi na margo Barthesovej tézy o smrti autora poznamenal, že ak je autor mŕtvy, nemal by hádam dostávať za svoje dielo ani honorár.

V tomto aplikovanom zmysle som sa však k vlastnej smrti autora priblížila až pri tretej knihe. Stupňovito: lebo kým za prvú knihu som dostala honorár 5000 Sk, za druhú 2700 Sk, za tretiu knihu som už dostala honorár: 0 Sk (presne podľa pokynov ministerstva kultúry). Ako autor/spisovateľ som sa v jednom hviezdnom okamihu zrodila aj zomrela. A ako poetka sa poeticky pýtam: Ó! Ako možno odrazu tak byť i nebyť?

2.Predovšetkým je to tak, že rozšírenie spektra médií a dôležitosť, intenzita a rýchlosť, ktorú samotná medializácia nadobudla, u nás po roku 1989 má, samozrejme, spätný vplyv na literárnu prevádzku a jej "prirodzené" médiá (kniha, literárny časopis...) a stáva sa/je súčasťou tejto prevádzky. Všetky podujatia, ktoré spomínate, majú čo do činenia s viditeľnosťou, so zviditeľňovaním či už samotnej literárnej prevádzky alebo osôb v nej prevádzkujúcich či prevádzkovaných.

Dobrým príkladom je súťaž Poviedka, v ktorej sa stáva predmetom a témou inscenovania cesta rukopisu od autora k čitateľovi. Myslím, že tieto spôsoby prinášajú adekvátnu pomoc len sčasti, určitým žánrom, stratégiám písania a prezentácie. Problém nie je ani tak v ňom samom - nech si je! Problém je skôr v tej sivej eminencii, v tej obyčajnej "zastaralej" prevádzke a neviditeľnej, piplavej, nevďačnej práci, ktorú je treba tak či tak odviesť, keď nám ide o profesionálnu prácu s textom.

Pre mňa, aby som bola konkrétna, je príkladom skutočne kvalitnej a profesionálnej prevádzky na Slovensku vydavateľstvo Aspekt.

3.Zaujímavé sú Macsovszkého texty. Na neho platí (trochu upravená) téza gestalt teórie, že ako autor/celok je zaujímavejší/viac než len súhrn toho, čo napísal. A tento samotný úkaz je napokon ešte zaujímavejší než autor a jeho texty. Najzaujímavejší by teda mohol byť: "Úkaz Samotný".

Uršuľa Kovalyk (1969)

Neverné ženy neznášajú vajíčka, Travesty šou.

1.Necítim sa byť súčasťou "slovenskej literatúry". Keď som písala iba do šuflíka, mala som pocit, že spisovateľov si ľudia veľmi vážia, prikladajú veľkú váhu ich názorom, poskytujú im priestor v médiách, no a spisovateľky akoby neboli, ak sa aj občas mihlo v médiách ženské, spisovateľské meno, bolo to väčšinou v spojitosti s literatúrou pre deti. Spisovatelia mi pripadali ako uzatvorený klub nudne píšucich pánov.

Dnes mi to tak pripadá tiež, až na to, že spisovateľky hlasnejšie žiadajú o slovo, že existuje vydavateľstvo, ktoré spisovateľky zviditeľňuje a že stojaté vody spisovateľskej obce sú natoľko stojaté, až sa redaktori a redaktorky začínajú obzerať po novej "spisovateľskej" tvári, ochotne prehliadnuc, že je ženská.

Mne osobne literárna komunita nič nehovorí, pretože písanie vnímam ako čisto individuálnu záležitosť. Čo sa týka roly spisovateľky - myslím si, že je to vec jej rozhodnutia. Ja sa snažím vniesť do písania ženské témy, moje prežívanie reality, vyjadriť v textoch svoj postoj.

2.Myslím, že medializácia "literárnej scény" prináša svojím spôsobom pomoc, ale nie adekvátnu. Pôvodnej tvorbe by pomohlo, ak by boli vytvorené mechanizmy, ktoré umožnia spisovateľkám/spisovateľom venovať sa naplno iba písaniu. Ak celé dni pracujem a v zamestnaní musím podávať výkon, ostáva mi málo času a energie na písanie, môžem písať možno po večeroch alebo v čase voľna, čo spomaľuje a rozptyľuje moju tvorbu.

Veľa sa hovorí o kríze v literatúre, umení všeobecne, ale ja si nemyslím, že by nebolo dostatok talentov, iba nie je systém, ktorý by tie talenty dokázal objaviť a udržať. Štipendiá sa vybavujú byrokraticky a sú nízke, okrem toho majú vydavateľstvá finančné problémy, čitatelia siahnu skôr po známom mene, konkurencia zo sveta - nie je to bohviečo. Na druhej strane ľudia vždy niečo vymyslia a hlavne sa nevzdávajú, čo je veľmi sympatická vlastnosť.

3.V tejto chvíli nepoznám autora súčasnej slovenskej tvorby, ktorý by bol pre mňa zaujímavý, ale je možné, že sa časom nejaký narodí.