2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Silvester Lavrík (1964)
Allegro barbaro.
1.Postavenie je vec chúlostivá. Venujme sa radšej role. Pokiaľ ide o iných, viem pomerne zreteľne a jasne povedať, že hoci už nie sme v situácii, keď je osudom našej literatúry šíriť osvetu a bojovať, ostáva úlohou spisovateľa byť angažovaným. Výberom tém, postojom k nim, usilovaním sa o "čitateľnosť" autorovho hodnotového systému, hľadaním autentického, no nie exotického výrazu, odvahou nechcieť sa podobať. Toto všetko som u tých spisovateľov, ktorých si vážim, nachádzal vždy a nachádzam to aj v ich najnovších prácach. Pokiaľ ide o mňa, usilujem sa o to.
Oproti minulosti vnímam hádam iba jeden pozoruhodný posun - nepovažujem za rozumné vymedzovať sa a priori proti všetkému, čo priniesla doba a utiekať sa k zúfalo obohratému oportunizmu tváriacemu sa ako nadhľad intelektuála.
2.A možno ich naozaj nepotrebujeme. Veď máme desiatky výživných literárnych časopisov, košatú dennú tlač. Redaktori do roztrhania tela prinášajú nové mená a ich tvorbu. Venujú sa im v stovkách recenzií, rozhovorov, medailónov. To nie sú recenzie! To sú pajány! Zasvätene píšu o nuansách procesu tvorby. Fajnové čítanie je to. Aj po rokoch je radosť listovať v reportážach z besied s básnikmi, poviedkármi a všakovakými spisovateľmi. Brilantne formulované otázky! Dych vyrážajúce postrehy! Kto vie čítať medzi riadkami recenzií, často sa dozvie viac, než spisovateľ vôbec kedy tušil!
Renomované vydavateľstvá majú v teréne svorky literárnych agentov. Klopú, zvonia, búšia na dvere občanov. Nemáš rukopis, nemáš rukopis? Žobrú, prosia, nariekajú. Aspoň aforizmus, keby... Tie najlepšie slovenské edičné domy vydávajú v podstate každú rozvitejšiu vetu. Vo veľkých nákladoch. S portrétmi autorov v nadživotnej veľkosti popri diaľniciach Európy.
Naše odborné školstvo, kultúrne inštitúcie a predovšetkým Matica slovenská?! Škoda hovoriť! Vychovávajú, zveľaďujú, uchovávajú, reprezentujú. Ľudstvo si nevie predstaviť sofistikovanejší systém práce s dušou, mysľou a egom autora.
Áno. Máme hustú sieť zabehaných mechanizmov, ktoré talentovi nedovolia ostať neobjaveným. Vedú už jeho prvé kroky. Stovky vzorových slohových prác! Hory pravítok polámaných na neposlušných žiakových prštekoch. Áno, bolí to. Ale systém neuhne. Istou a skúsenou rukou si mladého tvorivca podáva a všakovako hýčka, až z neho urobí obdivovaného a váženého Majstra slova, aby jedného dňa mohol s pocitom oprávnenej hrdosti zasadnúť v Klube spisovateľov na Laurinskej ulici a tam sa prepiť až na Národný cintorín. K ostatným velikánom.
3.Poézia - Ján Buzássy, Peter Milčák. Próza - Pavel Vilikovský, Dušan Taragel. Vedia to, s nami čitateľmi.
Ján Litvák (1965)
Samoreč, Kráľ kalichov, Gandžasan.
1.Alfou aj omegou pre spisovateľov je ich vlastná tvorba. No k literatúre sa vždy utiekalo aj množstvo prebehlíkov. A práve títo si vždy potrebovali vyjasňovať nejaké úlohy a programy, lebo sa nemohli celkom spoliehať ani na svoje brko, ani na svoje priame vnímanie. Tak ako kedysi, aj dnes som rozčarovaný, keď vidím medzi spisovateľmi toporné snahy o zaujatie či predstieranie toho jediného správneho ideového postoja.
Pokiaľ viem, tak svoju nezameniteľnú rolu alebo misiu napĺňajú skôr autori, ktorí o tom príliš nehovoria. Spoločné im je, že prešli nejakou hraničnou skúsenosťou alebo aj hlbšou vnútornou premenou a v písaní vytrvali aj čo do kvality, aj čo do espritu, a najmä originality vo voľnej tvorbe.
2.Vnímam aj slobodu, ktorú sme tým získali na úkor slobody, ktorú sme tým stratili. Hromadné akcie sú najmä príležitosťou pre grafomanov, aby si utrhli svojich pätnásť minút slávy. Ja inštinktívne bočím od tlupy. Ak nás niekde zavolali na čítačku, zväčša sme šli, ale súťažiť v písaní ani veľmi nie.
Nadaný človek má na práci dôležitejšie veci ako starať sa o svoj triumf. Dôležitá je práca s jazykom a čas, ktorý spisovateľ sústredene presedí nad textom. Čas, ktorý človek premrhá triafaním sa do vkusu nejakej poroty, je odťažitý. Každá súťaž má svoju schému, ktorú porotcovia napĺňajú. Vedia, ako majú hodnotiť, čo treba nadhodnotiť, aj čo znehodnotiť.
Vážim si skôr spisovateľov, ktorí nepotrebujú špekulovať ani balamutiť, ani súťažiť, lebo dobre spravujú dar povedať podstatné veci na hocijaký spôsob - románom, básňou či aforizmom v nezáväznej debate. Pravdupovediac, len s veľkou nevôľou zaratúvam do spisovateľských stavov stále tých istých súťaživých pišišvorov, čo sa do zblbnutia všade natískajú a fotia, odedzou nápadne pripomínajú ruských krasokorčuliarov a na literatúre sa vyvážajú ako na húsenkovej dráhe.
3.Ak to vezmem do radu po viditeľnej časti spektra, je to Ivan Štrpka, Duško Mitana, Eugen Gindl, Peter Gregor, Štefan Moravčík, aby som menoval aspoň niektorých. Prečo? Lebo majú dar reči a vždy sami rozhodujú, ako s ním naložia. Lebo literatúra je pre nich samozrejmá vec a sú v nej doma - či už vydajú za rok desať kníh, alebo za desať rokov jednu. Lebo zväčša bez silenia môžem čítať, čo píšu, a bez rozpakov počúvať, čo vravia - či už hovoria o kumšte, alebo úsmevne glosujú napätú spoločenskú situáciu.
Ak sa im popri nespočetných nepríjemnostiach pritrafilo aj trochu uznania, nestalo sa, že by to pokrivilo alebo pohltilo ich talent.
Jana Juráňová (1957)
Zverinec, Siete, Iba baba.
1.Postavenie a rolu spisovateľa/spisovateľky som nikdy nevnímala vypäto spoločensky, skôr len tak - čitateľsky. Pravdu povediac, ľudia, čo píšu, ma zaujímali až v druhom rade, v prvom rade ma zaujímali ich knihy.
No a inštitucionalizovanie spisovateľských postáv, to už je naozaj na smiech. V 80. rokoch som takýto úkaz pozorovala aj dosť zblízka: necelý rok som bola zamestnaná na vtedajšom Zväze slovenských spisovateľov, nuž a táto skúsenosť ma definitívne oslobodila od úcty k majstrom pera. Napokon, veď každému a každej sa môže stať, že v nejakej konkrétnej chvíli práve akurát nie je hoden/hodna toho, čo pred časom napísal/napísala.
Pokiaľ ide o postavenie spisovateľa, vždy ma zajímali tí a tie, čo robili, robia túto činnosť popri niečom oveľa praktickejšom a dokážu skĺbiť písanie s iným povolaním, so starostlivosťou o iné osoby, skrátka s normálnym životom. Snažím sa to od nich odkukávať a učiť sa, lebo veď, nič iné mi ani nezostáva.
2.Literárny život na Slovenku nie je ani dosť bohatý ani dosť pestrý, no tento fakt nemožno vyčítať tým, čo sa snažia a niečo robia. Možno toho na slovenské pomery nie je ani málo ani veľa. Ak mi však niečo chýba, tak je to návyk čítať text na verejnosti, počúvať a nenechať sa vyrušovať. Ak raz niekto príde na čítačku, určite vydrží počúvať súvislý text aj dlhšie než tri minúty. Kto nevydrží, ten tam nepôjde, alebo odíde.
Keď ľudia vydržia počúvať symfóniu či operu, vydržia počúvať aj súvislý a dlhší literárny text bez toho, že by im to museli nutne spestrovať dynamické vstupy ešte dynamickejších moderátorov. Navrhujem vyskúšať to aj u nás. Funguje to všade, určite v celej Európe.
3.Preferujem aspektovské autorky všetkých generácií: Uršuľu Kovalyk, Etelu Farkašovú, Janu Bodnárovú, Jaroslavu Blažkovú. Nie že by nič iné zaujímavé neexistovalo, ale som tak trochu zahľadená do vlastného dvora.
Tomáš Janovic (1937)
Podpisy analfabetov, Posledná večera, Epigramatika, Ko(z)mické piesne, Moje najmilšie hriechy, Od ucha k (d)uchu, Smutné anekdoty, Najsmutnejšie anekdoty, Ruka majstra, Dostal rozum, Nikoho nezabije, Je taký, Malá samoobsluha, (Ne)ukradni tri vajcia (spolu s M. Vanekom), Snehuliaci (spolu s V. Bednárom). Zoči - voči (s M. Lasicom), Okrídlená klietka (s P. Vilikovským).
1.Ej, veru tuhý život má mýtus, že rola spisovateľa je pracovať na národa roli dedičnej. S tým súvisí aj ďalší mýtus: spisovateľ je svedomím národa, prípadne celého sveta. Preto sa u nás za "závažné" ešte stále považuje "vážne". Ja som vždy drukoval "nevážnemu", písal som tak, aby som mal radosť z písania, nie z postavenia. Aj v minulom storočí, aj dnes.
2.Je to síce prirodzený dôsledok medializácie, ale pomáha to aj pôvodnej tvorbe. Rozhodne nepovažujem medializáciu za zlo - v službách dobra.
3.Mám rád autorov, ktorí každou vetou a každým veršom potvrdzujú, že "štýl je človek", a ktorých tvorba má ešte niečo spoločné. Kornel Földvári to vystihol presne: "Schopnosť nebrať sa príliš vážne, vedieť sa vysmiať vlastným problémom a ťažkostiam, komplexom a predsudkom, dokonca vlastnému utrpeniu, tvoria základný predpoklad pre duševné zdravie jednotlivca i celej spoločnosti."
Treba menovať? Ako sme kedysi žartovali: "Nenužno."
