2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Peter Macsovszky (1966)
Strach z utópie, Ambit, Cvičná pitva, Sangaku, Súmračná reč, Frustraeón, Fabricoma, Tanec pochybností, Klebetromán (s D. Fulmekovou).
1.Rolu spisovateľa som vždy vnímal a aj vnímam negatívne. Nehovorím, že spisovateľ nie je dôležitý; dôležité je, aby neuveril vlastnej dôležitosti. Aby s ňou úplne nesplynul. Aby s ňou nesplynul umelo. Akým spôsobom by s ňou mal splývať prirodzene, to veru netuším. Byť spisovateľom, alebo aj nebyť, iba sa za neho považovať, vydávať, je vždy prejavom istej vyumelkovanosti. Na druhej strane však, ak spisovateľ nedôveruje vlastnej dôležitosti, ťažko môže napísať čo len jeden dôveryhodný riadok.
Najhoršie na tých, čo uverili svojmu spisovateľstvu je, že sa pasujú do úlohy akýchsi nepoškvrnených morálnych idolov, ktorí najlepšie vedia nielen to, ako to vo svete chodí, ale aj to, ako by to malo chodiť. Je pozoruhodné, že tento komplex "morálnej autority" spisovateľov, či skôr spisovačov a pisárov zachvacuje bez ohľadu na vek: do úlohy mudrca sa dnes stavia dvadsaťiksročný debutant takisto ako aj ostrieľaný, šesťdesiatiksročný živý "klasik"...
2.Nie som si istý, či literatúra potrebuje pomoc. Treba ju zmnožovať? Urýchľovať? Prerieďovať? Spomaľovať? Preosievať? Liečiť? Naprávať? Nemyslím si. Literárne súťaže? Nie sú mi blízke. Sú mi dokonca veľmi vzdialené. Nerozumiem im.
Bez toho, že by som chcel literatúru sakralizovať: súťažný duch s literárnou tvorbou je podľa mňa nezlučiteľný. Súťaž je na môj vkus záležitosť priveľmi darvinistická: zvýrazňuje predsa význam sily, rýchlosti, šikovnosti. A literatúra nie je záležitosťou len darvinistickou, pretekárskou.
Nepríjemnou, nenápadne zákernou stránkou literárnej súťaže je, že predkladá ľuďom predstavu, ako sa má písať. Aká je norma. Existuje v písaní všeobecne uznávaná, jednotná norma? Z písania účastníkov našej najznámejšej literárnej súťaže vyplýva, že asi už áno; z ich poviedok sa bezpečne vytráca akákoľvek osobitosť, o odvahe ani nehovoriac. Mlčky sa prijal istý štandard, ujala sa nivelizácia, píše sa tak "súťažovo". Vydavateľ pôvodnej tvorby sa netají tým, že túži predávať poviedku s príbehom, napätím, humanistickým posolstvom, so štipkou psychologizovania a tajomnosti. A v prístupnej forme.
Vydavateľ pôvodnej tvorby sa rád hrdí tým, že je záchrancom literatúry. Jediné, čo zachraňuje, sú priemerné poviedky. Nezachraňuje básne, ani ťažko definovateľné žánre. Tie sú asi odsúdené na smrť. Do literárnych sfér sa pomaličky vkráda démon jednotného názoru. Ak sa mu prispôsobíš, môžeš z toho aj dajako profitovať, ak nie, zdochni. A ja som si myslel, že literatúra je jednou zo strážkyň slobody ducha.
Vydavateľ pôvodnej tvorby zdôrazňuje, že na jednej strane nebude vydávať experimentálne texty, no strane druhej sa nezníži ani k tomu, aby šíril literatúru á la Vasilková-Keleová či Paulo Coelho. Čo z toho nakoniec vzíde? Niečo, čoho métou je priemernosť priemernej-šia, než masami vášnivo konzumovaná "pulp" literarúra. Nazdávam sa, že na Slovensku sa literárnymi súťažami zmnožuje písanie a ničí literatúra.
Všemožne sa však usilujem o to, aby ma osudy literatúry v nadchádzajúcich desaťročiach trápili čo najmenej.
3.Z poézie: Buzássy, Strážay, Štrpka, Ružičková. Z prózy: Žucha, Vilikovský, Hrúz, Balla, Tomáš Horváth, Varnusz a ešte stále aj Johanides.
Štefan Moravčík (1943)
Sedláci, V Kiripolci svine kujú..., Sťahovanie rieky, Mlynárka má holubičku, Sedláci 2, Tajná kniha Záhorákov, Slávnosti baránkov, O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, Čereš-ňový hlad, Erosnička, Maľované jarmá, Pŕhľavie, Idiotikon, Ľudský sendvič, Chcete vidieť zlatú Bratislavu?
1.Keď som bol mladý, vnímal som písanie ako magickú, čistú hru. Bol som v dobrej spoločnosti: existovali literárne kaviarne (Krym, U Michala), existovali veľké debaty starších básnikov a spisovateľov s mladými, dýchali sme na chrbát starším a skúsenejším. O postavenie spisovateľa ani nešlo, boli sme na to veľkí idealisti, išlo skôr o uznanie tých veľkých a brilantných.
Dnes je to ovisnutý pokles, ignorácia, nevraživosť chudobných, len horko-ťažko vegetujúcich, ale z celej sily sa nenávidiacich táborov. Smiešne i tragické zároveň. Bieda bola vtedy i dnes, len šarm a dychtivosť, družnosť sa - zrejme navždy - vytratila. Dnes, keď dávame v našom časopise ceny, musím zohľadňovať i sociálne pomery autora, jeho žobrácke postavenie, zúfalú situáciu, hoci je vynikajúci, inde by žil v žiarivom lesku slávy. Tu sa pridáva k biede aj prenasledovanie toho najhoršieho druhu - ak okato nefandí vládnucej grupe, nie je len odstavený od šancí, ale aj sledovaný a provokovaný SIS-ľami... Kto nezažil, neuverí!
2.Vítam všetky súťaže, krsty kníh, čítačky - vôbec medializáciu kultúrnej scény. Všetko je to málo, napríklad televízia sa môže hanbiť. Závidím českým bratom, sledujem ich kultúrnosť, váženie si umeleckého, literárneho výkonu, ale aj veku zaslúžilého starca - u nás sa odchádza do zabudnutia rýchlo a vražedne, ani ranu z milosti (zmienku v televízii o jubileu, cene či smrti) nedajú. Škoda len, že všetky tie spomenuté aktivity na propagáciu knihy či autora sú zase len britvou rozrezané na dva tábory, ktoré sa navzájom nečítajú, totálne ignorujú. Aspoň že nastal istý "zmier zbraní".
3.Zaujímaví autori slovenskej literatúry? Tí veľkí, čo nedávno bez šteknutia kritiky a publicistiky odišli: Vinco Šikula, Rudo Sloboda, Marián Kováčik..., tí, čo z tejto veľkej generácie ešte zostali (Johanides, Jaroš, Mihalkovič ...), z mladších Jano Švantner, stachovsky čistý, štylizovaný básnik, Ivan Kolenič, blázon do literatúry, zcivilizovaní barbari - Andy Turan, Jano Litvák, Robo Bielik.
Do časopisu mi prúdia aj najmladší - búrlivák Ján Mistz, básňoprozaik Marián Grupač atď. Potešením sú pre mňa svetové aforizmy Petra Gregora. Rád čítam aj Klimáčka, Andreja Ferka či Veronu Šikulku. Sú to napospol zaujímavé typy, a to som si len tak spakruky na všetkých nespomenul.
Ján Štrasser (1946)
Odriekanie, Podmet, Denne, Priamy prenos, Práca na ceste, Myš dobrej nádeje, Očné pozadie, Stala sa nám láska, Cyrano z predmestia, Dievča z jazera, Tri muzikály, Neberte nám priceznú, Toto leto doma, Niekto ako ja, Pančuchové blues, Ples núl, Babky demokratky, Dvojhra (s M. Markovičom).
1.Vstupoval som do literatúry (presnejšie: do poézie) v relatívne šťastnom období, v polovici šesťdesiatych rokov: spisovateľ ako inžinier ľudských duší sa už nenosil (mohutne sa revitalizoval opäť v normalizácii), o slovo sa masívne hlásila mladá a nová poézia, nadväzujúca (najmä poézia) na modernu a avantgardu konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia a na aktuálne západné prúdy. Štátna, národná či stranícka rola literatúry bola mojej generácii cudzia.
Azda aj preto som po novembri 1989 odmietal roniť (krokodílie) slzy nad úpadkom spoločenského postavenia spisovateľa. Za totality - výmenou za poslušnosť - boli jeho rola i postavenie neúmerne nadhodnotené.
Dnes je básnik slobodný človek, ktorý si dobrovoľne volí svoje menšinové postavenie v spoločenskom priestore. Protihodnotou mu je pocit vnútorného uspokojenia zo sebarealizácie a zriedkavá, no tým cennejšia odozva čitateľa na druhom konci pavučiny. Nemecký básnik Günter Eich, ktorého sme s Petrom Zajacom prekladali koncom sedemdesiatych rokov, má o tom takúto báseň. "V Soluni / viem o jednom, čo ma číta, / a Bad Neuheime. / To sú už dvaja." Tá báseň sa volá príznačne Dôvera.
2.Literárna prevádzka (alebo literárny život) je skvelá vec a čím je rušnejšia, tým je to lepšie. (A to ste ešte nespomenuli internet.) Autori a ich texty sa dostávajú do bezprostredného (na rozdiel od čítania) kontaktu so svojimi čitateľmi. Vo vyspelých krajinách západnej demokracie je to však nielen stav prirodzenej komunikácie na trati autor - čitateľ, ale aj nezanedbateľný zdroj, ktorým spoločnosť ekonomicky podporuje literatúru a jej tvorcov. Pokladám to za veľmi dôležité.
3.Ako začínajúci autor som zazlieval starším spisovateľom, že sa neorientujú v mladej a najmladšej literatúre. Ako končiaci autor som ich (dnes už sám seba) pochopil. Navyše: dnes pri tej rozsiahlosti ponuky je oveľa ťažšie byť "in".
Napriek tomu sa usilujem v súčasnej slovenskej literatúre aspoň sa orientovať, keď ju už systematicky nečítam. Napriek tomu (alebo práve preto?) sú pre mňa (ešte stále) najzaujímavejší moji plus-mínus vrstovníci: Pavel Vilikovský, Ivan Štrpka, Peter Repka, Dušan Dušek... Z mladších Karol Chmel, Erik Groch, Daniela Kapitáňová, Balla, Karol D. Horváth... Prečo? To je otázka na inú príležitosť, než je táto anketa.
Dana Závadová (1979)
Tretí deň nedeľa.
1.Ja si stále myslím, že nie som jej súčasťou, som iba taký občasný pisateľ, nepáči sa mi, keď ma označujú za spisovateľku, skôr autorku, ale najradšej mám označenie publicistka, lebo radšej píšem články o iných a úplne najneradšej hovorím o sebe. Myslím, že taký je každý spisovateľ, alebo autor - čo chce povedať, tak povie vo svojej tvorbe, či nie?
Takže rolu spisovateľa nevnímam nijako, lebo sa s ňou nedokážem stotožniť. Dokonca rada pokúšam svoj osud tak, že si hľadám práce, ktoré so mnou nesúvisia. Potom tam je také dobrodružstvo, či v tých oblastiach obstojím a dá sa na tom pekne testovať pevná vôľa. Čo sa týka literárnej komunity, áno, poznám mnohých slovenských spisovateľov a autorov, ale nepriatelim sa s nimi. Najlepší je odstup, či už zdravý, alebo chorý.
2.Páči sa mi súťaž Poviedka spolu so zapáleným organizátorom súťaže, ale pomaly na ňu zanevieram, nakoľko som v nej nikdy nič nevyhrala. Myslím, že nie je dobré zúčastňovať sa súťaží, v mojom prípade už z toho dôvodu, že sa ťažko vyrovnávam s prehrami a nevyhrať literárnu súťaž je v mojom jazyku prehrať ju, a to mi berie veľmi veľa energie.
Čo sa týka iných akcií, tak určite nie sú na škodu napríklad čítačky a myslím, že dobrým ťahom je Dado Nagy, ktorý sa stará aj o to, aby sa literatúra dostala medzi obyčajných ľudí, a teda sa tam rozpráva stredným jazykom a nie tým najvyšším, ktorému rozumie len pár ľudí. Ja osobne však nerada chodím na literárne akcie a krsty kníh, ale neviem vám vysvetliť, prečo.
3.Najzaujímavejšie sa mi javia moje vlastné poviedky. Čítam si ich po sebe niekoľkokrát a stále ich čítam ináč a objavujem niečo nové. Okrem seba milujem Rudolfa Slobodu, Dušana Dušeka a z tých najnovších ma najviac zaujal Peter Krištúfek - tým, ako si dokáže krásne vymýšľať a ako to dokáže dôveryhodne napísať. Oceňujem jeho citlivosť pre text, že nedáva doň nič viac a nič menej. Takisto čítam všetko od mojich kamarátiek, pretože tvorba najbližších ľudí ma zaujíma najviac, hoci sama dobre viem, že s autorom má len málo spoločného.
Všeobecne sa však dá povedať, že si ma získajú autori, ktorí hľadajú krásu tam, kde je, a nie tá skupinka, ktorá hľadá čosi na poli, ktoré je nudné. To sa dá hovoriť v prípade Slobodu a Dušeka. Ide aj o autobiografickosť (Sloboda), alebo o inakosť (Dušek). Zo žien si prečítam všetko od Veroniky Šikulovej.
Poéziu nečítam, nerozumiem jej.
