, dlho utajovaný vzťah medzi ňou a jej profesorom na univerzite v Marburgu, filozofom Martinom Heideggerom, ktorý bol ženatý a mal dvoch chlapcov.

Táto politologička a filozofka nemeckého pôvodu sa narodila roku 1906 v Nemecku, po nútenej emigrácii sa usadila v USA, kde aj roku 1975 zomrela. Jej životné osudy sa stali už predmetom rozličných biografií. V slovenčine i češtine vyšla kniha Elžbiety Ettingerovej práve o tomto vzťahu profesora a poslucháčky, celoživotný Arendtovej príbeh zachytáva biografia Hannah Arendtová - Z lásky k svetu (Agora, preložili Pavol Lukáč, Adriana Komorníková a Petra Šimkovičová, Bratislava 2004), ktorej autorkou je Elisabeth Young-Bruehlová, profesorka na Wesleyan Univerzity v USA.

Napriek tomu, že biografka sa rozhodla napísať "filozofický životopis," nerozoberá len Arendtovej myšlienkový vývin, názory vyslovované v článkoch, štúdiách, rozhovoroch a vlastných knihách, nehovoriac už o bohatej korešpondencii, ale veľa miesta venuje aj rodokmeňu a životu tejto mimoriadne vnímavej a inteligentnej dievčiny. Autorka mala k dispozícii aj denník, ktorý si Arendtovej matka viedla hneď od narodenia jedinej dcéry.

Bruehlová pracuje s takouto "investigatívnou" zvedavosťou v celej knihe a sedemnásťstranový poznámkový aparát až udivujúco svedčí o tom, čo všetko a kde našla a ako funkčne to pri dopĺňaní obrazu osobnosti Arendtovej uplatnila.

Týka sa to nielen podrobností o jej štúdiu v Nemecku, o množstve profesionálnych priateľstiev, ktoré pretrvali vojnu a neskôr sa rentovali v emigrácii, ale aj o jej spolupráci s časopismi, predhitlerovských kontaktoch s ľavicovými politickými organizáciami, so sionistami, rozličnými umelcami a pod. Po nástupe Hitlera k moci spočiatku nechcela emigrovať, zato pomáhala utečencom, no vývin ju presvedčil, že emigrácia je jediné východisko.

Autorka opisuje Arendtovej exil v Paríži, kde sa venovala najviac otázkam židovstva a Palestíne ako možnej budúcej vlasti týchto "bezdomovcov". Hannah ako Židovka vnímala problematiku veľmi citlivo, no nikdy nestrácala zo zreteľa racionálne riešenie, lebo jej bol vzdialený nacionalizmus každého druhu. V Paríži sa stretla aj so Sartrom a Gabrielom Marcelom, francúzskymi existencialistami, no boli tu aj ďalší intelektuáli, ktorých poznala ešte z Nemecka. Relatívnu parížsku idylu však vystriedal internačný tábor v Gurse, kam po porážke Francúzska presídlili väčšinu exulantov. Manželia Arendtovci však už mali tzv. "núdzové americké vízum", ktoré im umožnilo odplaviť sa z Portugalska do USA.

Americký pobyt znamenal pre Arendtovcov nový, hoci ťažký začiatok. Jej manžel Heinrich Blücher sa síce uchytil iba horko-ťažko, no priebojná Hannah sa stala nakoniec nakladateľskou redaktorkou a potom aj vysokoškolskou pedagogičkou, u ktorej jej neskoršia biografka písala doktorskú prácu.

Prvá časť Arendtovej životopisu sa končí rokom 1951, to ďalšie štvrťstoročie až do jej smrti bude ešte naplnené rozličnými dramatickými udalosťami, ktoré zahŕňajú aj pravidelné návštevy u starých známych v Nemecku. Vrátane manželov Heideggerovcov, ale u nich iba po prvý raz.