Rodina Alexandra Vagača s deťmi a manželkami. V strede Alexander Vagač s manželkou Antóniou, ktorí boli poslednými majiteľmi firmy. Za nimi Štefan Vagač, ktorému komunisti zobrali celý majetok. FOTO - ARCHÍV F. V.
Na Slovensku sa ročne vyprodukuje 3930 ton bryndze, z ktorej tretina smeruje na export. Bryndza sa ujíma už aj na trhoch Európskej únie. Tradíciu v národnej kuchyni, ktorú pre Talianov znamená pizza a cestoviny, pre Čechov pečené bravčové s kapustou a knedľami a pre Maďarov paprikáš - predstavujú u nás bryndzové halušky a jedlá z tradičnej bryndze. Iba málokto však dnes vie, že kedysi dávno slovenská bryndza putovala do sveta najmä zásluhou rodiny Vagačovcov z Detvy.
"Tradícia tvorila v našej rodine dôležitú súčasť života. Rodinná história nám nezostala utajená. Vytvorila oporné body nášho života a prispela k vedomostiam o nás samých. Vždy sme vedeli, kto sme a odkiaľ pochádzame. Pretože veci, ktoré rodičia a starí rodičia pokladali za dôležité, nám deťom rozprávali už odmalička. Súčasťou tohto rozprávania bola bryndza. Naši predkovia mali továreň v Detve. Po vojne komunisti fabriku zlikvidovali a zostal iba dom. O predkoch som sa mnoho dozvedel od mojej prastarej mamy. Útla malá ženička často rozprávala o podnikaní a živote spojenom s bryndzou," hovorí diplomat Filip Vagač, ktorý je potomkom prvých slovenských veľkopodnikateľov s "najslovenskejším" výrobkom.
Začal to Ján
Možno to všetko spôsobila bryndzová polievka, ktorá veľmi chutila mäsiarovi a nákupcovi dobytka Jánovi Vagačovi pri jeho potulkách po detvianskych lazoch. Staroturiansky podnikateľ spoznával bačov, neraz u nich prespal, a preto vedel nielen o ich chudobe a dobrom srdci, ale obľúbil si aj zvláštny hrudkovitý syr, ktorý vyrábali z ovčieho mlieka. Bryndza našla svojho priekopníka práve v Jánovi Vagačovi, ktorý v roku 1787 založil v Detve prvú slovenskú bryndziareň.
Prvovýroba bola vtedy veľmi zdĺhavá. Po starostlivom ošetrení a zretí ovčieho syra nasledovalo namáhavé ručné miešanie. Až Jánovi potomkovia začali mlieť syr v ručných mlynčekoch, ktoré neskôr poháňali benzínové a elektrické motory. Za stopäťdesiat rokov mala najstaršia slovenská bryndziareň dovedna šesť majiteľov. Všetci potomkovia Jána - Ján, Martin, Michal, Alexander a Štefan svoje dedičstvo usilovne zveľaďovali. O niekoľko desaťročí začali na Slovensku postupne vznikať ďalšie bryndziarne (Malec, Walko, Valovič) a bryndza začala letieť svetom. Vagačovci predávali lahôdkovú a liptovskú bryndzu, zimnú aj májovku, pánsku bryndzu, jasienku a štipľavú korkovicu určenú chudobným.
Gelety plnené naším "národným syrom" putovali nielen do Európy, ale aj za more.
Tri jedle - značka Vagačovskej bryndze
"Keď išli nakúpiť s vozom veci do továrne, obehli susedov a spísali, čo kto v Detve potrebuje," hovorí o svojich podnikateľských predkoch Filip Vagač. Za veľkoobchodné ceny nakúpili cukor a iné potraviny, ktoré potom za rovnaké ceny predávali susedom. "Človek nemusí na všetkom zarobiť a je fajn, ak žije so svojím okolím tak ako moji predkovia," hovorí Filip Vagač. Tieto zásady mu vštepila do hlavy prastará mama. Rodinné heslo - S poctivosťou najďalej zájdeš - sa prejavilo pri výrobe bochníkových aj topených syrov pod značkou Tri jedle. Najznámejšími výrobkami boli salámový syr Detvus, plesňový syr, Eidam a Jubilejný. Spomedzi topených syrov zasa rascový so značkou Tri-K, Kriváň a Detvan, ktoré mali dokonalý charakter alpských syrov najmä po tom, čo predposledný majiteľ firmy, Alexander Vagač, nakúpil do fabriky švajčiarske stroje. Zaujímavosťou je, že napriek významnému exportu bryndze sa v Čechách jej spotreba za prvej republiky veľmi nerozšírila. V zahraničí však pochopili, že svojím zložením sa bryndza približuje syru gervais. Na vagačovskej bryndzi si pochutnávali v Budapešti aj vo Viedni, kam ročne vyviezli 30 vagónov. Na trhoch v susednom Rakúsku dodnes ponúkajú popri hot dogoch aj liptauer, čiže chlieb s bryndzovou nátierkou.
V roku 1937, pri príležitosti 150. výročia založenia bryndziarne, napísal priateľ Alexandra Vagača spomienkovú brožúru, v ktorej sa hovorí: "Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel o začiatkoch práce vo vašej firme, ale aj o tradičnom krásnom vzťahu medzi vami a vašimi zamestnancami. A vtedy rástol môj obdiv."
Sága zakladateľov ostrovčeka blahobytu v chudobnej Detve je poznamenaná neraz neľahkým bojom o holú existenciu. Napríklad keď Alexander Vagač zmodernizoval výrobu, odišiel v roku 1914, tak ako iní, do zákopov. Jeho manželka Antónia ho však v podniku dokonale zastúpila. Počas vpádu maďarských boľševikov si dokonca rodina zachránila holé životy iba tým, že včas utiekla a celé mesiace sa ukrývala v núdzových zvolenských, martinských a luhačovických bytoch. V dome aj v bryndziarni sa napáchali obrovské škody. Problémy však prekonali a podnik sa opäť začal vzmáhať. V roku 1928 majitelia zaviedli elektrický pohon a ako prví v kraji sa prevážali na osobnom automobile. Povesť vagačovskej bryndze postupne rástla. Výsledky dlhoročnej úmornej práce, stáročných odborných skúseností, úzkostlivej čistoty a využívanie najkvalitnejších surovín napĺňalo odkaz zakladateľa Jána.
Presné vymedzenia
Senátor prvej Československej republiky Walko neprestajne volal po zákonnej úprave výroby obchodu s bryndzou, pretože okrem Vagačovcov začali mnohí chytráci a podvodníci ponúkať na trhu oveľa nekvalitnejšie produkty. Vládnym nariadením č. 159 z roku 1935 sa výroba a predaj bryndze prísne vymedzili. Napríklad kôrkovica, ktorá je dodnes odpadom pri výrobe bryndze, musela byť na baleniach označená modrým pruhom. Ochrana spotrebiteľa mala už v tom čase svoje opodstatnenie. Firma zanikla v päťdesiatych rokoch, prastará mama Filipa Vagača dožila s osemdesiatkorunovým dôchodkom. Rodinu vytlačili na okraj spoločnosti, nedovolili im pracovať a osvietení podnikatelia sa stali buržoáznymi nepriateľmi spoločnosti. Nik nechcel uveriť, že v bryndziarni aj majitelia vstávali o štvrtej ráno a boli v jednom kolotoči do neskorého večera. Po revolúcii otec Filipa Vagača aj premýšľal, že by možno stálo za to pustiť sa do obnovenia rodinnej tradície. Ale keďže po detvianskej fabrike nezostalo nič okrem pamätnej dosky a spomienok pamätníkov, museli by dnes začínať od nuly.
K založeniu prvej slovenskej bryndziarne v roku 1787 motivovali Jána Vagača bačovia na detvianskych lazoch. Na mnohých salašoch tak, ako na tomto v Ponickej Lehôtke, sa dodnes mlieko od oviec dojí ručne. Niektorí, čo skúsili automatické dojenie, zistili, že dojivosť sa pri ňom znížila. FOTO - TASR
