Slovensku, ktoré sa motá po dne svojej vlastnej duchovnej biedy, môže napomôcť všeličo, najmä však kultivovanie spôsobu myslenia. Iste k tomu neprispieva každodenná plejáda nezmyselných činov a výrokov, ktoré musí občan cez médiá bezmocne doma trpieť od verejných činiteľov. Nedokáže pochopiť nepochopiteľné a potáca sa nepoučený od volieb k voľbám.

Ku kultivovaniu rozhodne patrí aj poznanie vlastnej minulosti, staršej i čerstvej, príčin, súvislostí i priebehu udalostí. Na rozdiel od slovenských verejnoprávnych médií napríklad ČT vyrobila veľmi úspešný seriál Desať storočí architektúry, vrcholiaci veľkou výstavou, či 30-dielny Big-bít, kde je aj alikvotná slovenská časť neopakovateľnej doby vzdoru, nádeje a hodnôt, ku ktorým dnes sotva nájdeme v džungli povrchnej komercie pandant. U nás som už druhýkrát musel počúvať absurdné sťažnosti riaditeľa STV na vlastných podriadených. Keby takto konal stavbyvedúci – teda, že by sa nemal čím iným pochváliť, iba že ho murári neposlúchajú, tak je do hodiny na dlažbe a nie v Smotánke. Možno by spomínaný zamestnanec STV mohol ísť prednášať na fakultu manažmentu na severovýchod od Ulánbátaru. Upokojeniu nervov diváka iste nepridá ani bežné meškanie vybraného programu. Povedzme o 20.30 je donútený otvoreným vydieraním zízať plných päť minút – čo je jeden program odstreďovania v práčke – na stupídnu a agresívnu reklamu. Poslucháč so slabým srdcom je ohrozený každé ráno. Slovenským rozhlasom, pretože okolo siedmej ráno zaznie z nepochopiteľných dôvodov taká rezká ľudovka (najmä obsahom), akú na zábave zvyčajne hrajú až po polnoci. A keď to zvládne, tak osemkrát z desiatich pokusov na neho dopoludnia spadne z éteru tragickosť, beznádej, krivda a poníženie, pohreb a kar, prehry a bolestínstvo jednotlivcov, no v podstate vždy aj celého ťažko skúšaného slovenského národa. Vždy ponižovaného tými, čo už nie sú tu – Frankami, Tatármi, Turkami, monarchiou, Československom. Pravda, okrem komunistov, lebo tí sú tu furt.

Ani zákazmi sa zrejme ešte nikdy nepodarilo dosiahnuť to, čo zákaz sledoval. Samozrejme, veľké obchodné domy sa stali novými pútnickými miestami pre čačky a nepotrebné veci, čo potrebujú predať predajcovia a nie kúpiť kupujúci. Nezasýtení Slováci ich nedeľami korporatívne, s celými rodinami, navštevujú. Nečudo, veď je to iba čosi cez desať rokov, keď o takom niečom ani nechyrovali, keď boli v telke sovietske filmy a pomaranče raz za rok.

Skôr by bolo zaujímavé vyjsť viac v ústrety potenciálnym návštevníkom kostolov. Neviem, či vôbec v niektorom chráme na Slovensku nájdete program bohoslužieb, keď práve kostol nie je otvorený. A to býva iba počas omše. Keby ste chceli ísť prvýkrát v nedeľu do kostola, či už na dedine, alebo v meste, musíte čakať celé dopoludnie, aby ste sa časovo utrafili. Žiadny oznam, žiadny odkaz. Holá neprístupná brána.

Napríklad veľmi príjemná je vždy v pracovný deň polhodinová omša o dvanástej v tichu a šere korunovačného Dómu Sv. Martina v Bratislave. Na zastavenie sa, meditáciu, vypočutie Božieho slova či prijatie sviatosti. Ale ak je zatvorené, tak sa to nedozviete. Uprostred Michalskej ulice je nenápadný šperk – gotický kostolík Sv. Kataríny. Na dverách stojí, že omša je každý štvrtok o 16.30. Vidíte to však iba vtedy. Inokedy sú dvere prekryté veľkými zatvorenými vonkajšími vrátami.

Možno k úvahám o zákaze nedeľného predaja viedli čudné výsledky prieskumu v bode „počet veriacich“. Len ako zdravo vplývať na tých, ktorí sú verejne hrdí na svoju výkonnú komunisticko-funkcionársku minulosť súčasne s bozkávaním prsteňa Svätého otca? Alebo na Slovensku stačí byť samostatným prezidentom, a totalitný režim už potom nie je v rozpore s Evanjeliom?

FERO GULDAN