Autorka je herečka a kabaretiérka
Už ma to nebaví. Furt dokola to isté. Keď počujem niekoho, ako zas nadšene zajasá, že bol v lese alebo na bicykli, že napiekol fantastický koláč, perfektne vyupratoval, že je to proste úžasné, chytá ma koprivka. Pozor, nie je tu len korona, ale aj koprivka, alergia. Po našom žihľavka. Chytá ma žihľavka. Alebo ja chytám ju?
Vravím si: „Fajn, užívaj si to, konečne si objavil les, bicykel aj rúru! Ešte nejaký ďalší zaujímavý príbeh? Čo si robil pred pandémiou? To musela byť veľká zábava.“
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Určite sú ľudia, čo sa vyžívajú v tejto situácii. Je to pre nich udalosť, do ich fádnych životov sa vkradlo dobrodružstvo a nové výzvy. Zrejme. Majú zrazu tému. Ja napríklad tému momentálne nemám. Potrebujem iné zážitky. Asi.
Sprisahanie v obchode
Nehovorím, na chvíľku je to príjemná zmena. Nestarať sa o to, ako vyzeráš, čo máš na sebe, konečne vyvetráš všetky tepláky a veci s tým súvisiace aj nesúvisiace, corona fashion nepozná hraníc. Raduješ sa z podomácky vyrobeného rúška, nosíš rúško – šetríš rúž. Nikam nemusíš. Vlastne nemôžeš. Máš naordinovaný oddych. Si proti tomu bezmocný. Tak si hryzieš nechty.
Premýšľaš, kde pod pultom by sa ešte dal zohnať nejaký ten lieh, alpa alebo savo. Zistila som, že môj byt sa dá naozaj rýchlo upratať, keď nie je nič zaujímavejšie na obzore. Nadobudla som tiež vzácnu skúsenosť, že keď veľa upratuješ, súrne potrebuješ gumené rukavice. Tento vírus najviac škodí mojim rukám, to je isté.
Zažívaš nové pocity víťazstva, keď prídeš do obchodu a nestojíš v rade. A najväčším triumfom je, keď na teba sprisahanecky mrkne predavačka pred dvanástou: „Nič to, že nie si dôchodca. Vstúpte, prosím.“
Každým dňom si ospalejší ako Mona Líza na obraze. Rutina je pekná vec, až kým ťa nezačne otupovať. Potom napríklad sleduješ hodinu mravce na balkóne. Lebo čo by si iné robil.
Odrazu si nesvojprávny. A zisťuješ, aké to je vlastne pohodlné, keď za teba niekto rozhoduje. Ty si iba hovieš. Ako také hovienko. Treba len jediné – počúvať. A pomaličky, najprv zo strachu, potom už len zo zvyku, začneš robiť, čo sa ti povie a ani ti nepríde čudné, že zrazu ideš do Viedne s očkovacím preukazom a s čipom v predlaktí. Inak by ťa ani nepustili cez hranice.
Fúúú. Moja nočná mora. To je ďalšia vec, čo ma irituje. Ako nás chvália, že sme poslušní a disciplinovaní. Tak to je najväčšia žihľavka.
Konšpiračné stretnutie
Telefonuješ blízkym: „Toľko voľného času a nemôžeme sa vidieť... Nestretneme sa? Bojím sa? Bojíš sa? Či čo sa to vlastne deje?“ Jasné, že sa stretneme. Tajne. Aspoň to má gule. A udržuje to zdravý rozum.
