BRATISLAVA - Ústav pamäti národa tento rok zverejní zoznam arizátorov židovského majetku. Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských obcí odhaduje, že na ňom budú rádovo desaťtisíce mien. "Našlo sa dosť ľudí, ktorí siahli po majetku, čo bolo ľahké získať."

Sčítaním židovského majetku, ktoré sa ukončilo 2. septembra 1940, dospel slovenský štát k sume 4,33 miliardy vtedajších korún. Historik Ladislav Hallon odhaduje, že dnes by to bolo viac ako 20 miliárd.

Po odčítaní dlhov a iných záväzkov mal židovský majetok v tom čase hodnotu 3,15 miliardy. Časť majetku dovtedy stihli prezieravejší Židia predať, časť už pohltil nemecký kapitál. Hallon tvrdí, že slovenský štát z arizácie všetkého majetku reálne získal vyše miliardu. Zvyšok zhltla aj korupcia úradníkov a tunelovanie majetku zo strany arizátorov.

Arizovalo sa okrem iného na základe zákonov o židovských podnikoch z apríla a novembra 1940, pričom ten druhý bol podstatne prísnejší. Štát najskôr vyvlastnil židovský majetok a potom ho v dražbách predával záujemcom. Celý proces bol podľa Hallona výrazne poznačený korupciou. Riadil ho Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom.

Príkladom je arizácia menších firiem. Podľa sčítania majetku ich v roku 1940 Židia vlastnili 12 500. Väčšina bola zlikvidovaná. "Arizovaných bolo okolo 1900 podnikov s obratom asi 1,5 miliardy korún," hovorí Hallon. Štát ich vydražil za výhodné ceny, ale splátky sa často nesplácali rovnako, ako to nerobilo množstvo privatizérov po nežnej revolúcii. Veľká časť z 1900 firiem vďaka tunelovaniu neskôr skrachovala. Štát z týchto podnikov dostal asi 200 miliónov korún. "Bolo to malé percento z toho, čo za to mal dostať," tvrdí Hallon. Morávkovi sa to vypomstilo, z úradu bol odvolaný a musel ujsť.

Arizovali sa aj desiatky tisíc hektárov pozemkov a domy. Na budovy však ľudia väčšinou nemali dosť peňazí a skupovali ich banky.

Židia neprišli len o nehnuteľný majetok, ale aj o peniaze a šperky. Museli ich povinne nahlásiť, neskôr ich zablokovali banky. Jednorazovo si z nich mohli vyberať maximálne 1500 korún, neskôr iba 500. Po deportácii Židov do koncentračných táborov si tento majetok štát úplne privlastnil. Paradoxne z neho financoval aj samotné deportácie. Za každého odvlečeného Žida sme Nemcom platili 500 korún.

Vojnu prežil iba malý zlomok našich Židov. Majetok im štát čiastočne vracal, ale úplne to zastavil február 1948 a znárodňovanie.

Franek očakáva, že po zverejnení mien nastane rovnaká situácia, ako pri agentoch ŠtB. "Každý vám povie - však ten môj Žid ma len prosil, aby som mu pomohol tak, že to zarizujem a bolo to dohodnuté. Ja som vlastne Žida zachránil. Garantujem vám, že takéto odpovede budete počuť," vyhlásil Franek. Jeho kolega zo zväzu František Alexander však pre agentúru ČTK tvrdí, že také prípady skutočne existovali a Židia verili, že majetok dostanú od priateľov po vojne späť.