by som ešte vydal nové texty. Preto hovorím o závete."
Tieto kruto strohé vety sú navyše datované dňom 2. novembra 2004, teda dňom zosnulých, akoby chcel autor zdôrazniť nezvratnosť svojho tvrdenia. Rúfusov "závet" je tým hrozivejší, že básnik nepatrí medzi mystifikátorov a nerobí gestá ani v literatúre, ani v živote.
Kategória uplývajúceho času, čiže aj ubúdajúceho ľudského bytia je trvalou súčasťou Rúfusovej poézie už od začiatku. Rúfusa existencia priam bolí, pričom nejde o romantické bolestínstvo, ani o onen známy halasovský "čas kostižerný", lebo v básnikovi je silno zakorenená náboženská viera, vyjadrovaná v čase totality rozličnými náznakmi a teraz už otvorene, no bez akýchkoľvek znakov dogmatizmu alebo svätuškárstva.
"Viera je tušené. Viera je nepoznané," píše a prejavuje sa to všade, kde priamo apostrofuje tú najvyššiu bytosť, ktorá riadi, či mala byť riadiť všetko. Z toho vyplýva, že tam, kde u básnikov iného typu nachádzame obyčajne vzburu, stretávame sa u Rúfusa skôr s pokorou. Pred Bohom, životom, človekom, prírodou a, samozrejme, poéziou.
Tajomstvom básne sa Rúfus zaoberá dávno. Odkiaľ pochádza a aký je jej zmysel? "Hovoriť to isté/ len povedať to novo?// Hovoriť takisto, no rieknuť čosi nové?" Rúfus vie, že "všetko je navždy o tom istom./ A všetko o inom," a jeho poézia rozvíja túto ambivalenciu v rozličných podobách bez toho, aby sa pýtal, či to už niekto povedal pred ním. Báseň pokladá za spoveď a tá je vždy osobná, pričom treba zdôrazniť, že Rúfus nikdy nepestoval to, čo Česi nazývali a neviem, či doteraz nazývajú "jáství", teda kult vlastného ega. Dokonca ani tam, kde báseň vyjadruje jeho najprivátnejšie smútky.
U Rúfusa vždy prerastá osobné do univerzálneho, nadindividuálneho. Tento básnik má zázračnú schopnosť spolu prežívať so svojím údelom i údel celého ľudstva, najmä v oblasti sociálnej. "Cudzia slza svieti z mojich piesní. / Cudzia rana horí z mojich úst," čítali sme v jeho debute spred takmer päťdesiatich rokov a dnes sa rovnako zhrýza problémami iných, keď napríklad v básňach Diagnóza Slovensko I. a II. priam imperatívne a u neho prekvapujúco vyslovuje tvrdý apel na chudobných tejto krajiny.
Rúfus, básnik chudoby a veľkých morálnych zásad je - ako vždy bol - výstižný a strohý vo výraze a preferujúci striedmy cit pred emfázou. Chvíľami ho prepadáva intenzívna odcudzenosť svetu, ktorá ho núti vysloviť takéto verše: "Nie si môj. Priznávam./ Ja možno nie som tvojím .../ No kde ty svoj meč kuješ,/ tam tvrdohlavo straním tým,/ ktorých ním ponižuješ."
Ak by bola Rúfusova zbierka testamentom, musela by obsahovať nejakú bilanciu, nejaké zbohom básni, ako ho formuloval kedysi v zbierke Neskorý autoportrét: "Máš ešte so mnou úmysly? Ak nemusíš,/ prepusti ma už, odbi od seba." Ale nič také tu nie je. Rúfus ešte poéziu neopustil a ona neopustila jeho. Ako som sa dodatočne dozvedel, tie citáty na obale boli myslené inak, ibaže vydavateľ im dal nádych reklamy. Aspoň takto vec vysvetlil v jednom interview sám autor.
Chvalabohu. Skutočnú poéziu totiž stále potrebujeme napriek tomu, či práve preto, že duchovné hodnoty sa čoraz väčšmi strácajú.
