„Pohromu vietnamskej vojny nezapríčinil spôsob, akým do nej Amerika vstúpila, ale to, že do nej vstúpila bez starostlivého zhodnotenia pravdepodobných nákladov a potencionálnych dôsledkov. Žiadny štát by nemal posielať pol milióna svojich mladých ľudí na vzdialený kontinent či dávať do stávky svoje medzinárodné postavenie a vnútropolitickú súdržnosť, pokiaľ jeho predstavitelia nedokážu definovať svoje politické ciele a neponúknu reálnu stratégiu na ich dosiahnutie.“
(Henry Kissinger)
Vojna vo Vietname nebola čierno-biela, teda zápas dobra a zla, ale bola jedným z konfliktov studenej vojny s účasťou obidvoch vtedajších veľmocí, krytých za „internacionálnu pomoc národnooslobodzovaciemu hnutiu“ alebo „za záchranu demokracie“ – tzv. proxy wars. Vojna vo Vietname trvala 30 rokov. Po vyhnaní Japoncov porazil Vietminh francúzske vojská pri Dien Bien Phu a tým sa skončila francúzska koloniálna prítomnosť v celej Indočíne. Vietnam bol rozdelený 17. rovnobežkou na dva samostatné štáty: Vietnamskú demokratickú republiku (VDR, Severný Vietnam) a Vietnamskú republiku (VR, Južný Vietnam).
Komunisti vedení charizmatickým Ho Či Minom ovládli VDR s podporou Maovej Číny a ZSSR. Komunistický režim v Severnom Vietname používal metódy totalitného režimu, podľa stalinisticko-maoistického modelu. Juhovietnamský režim podporovaný USA mal niektoré formálne prvky demokratického štátu, ale nebol obyvateľstvom obľúbený pre korupciu, zneužívanie moci, sociálnu nerovnosť a krutý teror proti politickým protivníkom.
Ženevské dohody z júla 1954 proklamovali nezávislosť Vietnamu, Kambodže a Laosu. O zjednotení Vietnamu sa malo rozhodnúť do dvoch rokov v slobodných voľbách pod medzinárodnou kontrolou. Voľby sa nekonali a bolo očividné, že VDR bude chcieť krajinu zjednotiť násilím a zjednotený Vietnam bude komunistický. Od 1956 začínajú na území VR operovať jednotky Vietkongu (vojenské krídlo Frontu národného oslobodenia, FNO), využívajúc partizánsky spôsob boja, získavanie i zastrašovanie obyvateľov a všestrannú pomoc zo Severného Vietnamu. V rokoch 1959 – 1965 zabil Vietkong asi 7 500 juhovietnamských štátnych úradníkov.
V Južnom Vietname začínajú pôsobiť americkí vojenskí poradcovia, ich počet sa v roku 1963 zvyšuje na 15 000. Eskalácia vojny nadobudla rýchle tempo po incidente v Tonkinskom zálive, kde severovietnamské lode údajne zaútočili na americké torpédoborce. Prvé americké bojové jednotky dorazili vo februári 1965. Na územie VR začínajú prenikať regulárne útvary severovietnamskej armády (Vietnamská ľudová armáda, VĽA). Vinou USA a VDR sa občianska vojna mení na intervenčnú. V novembri 1967 bolo na území Južného Vietnamu 486 000 amerických vojakov.
Operácia Tet
V roku 1967 mohli byť americkí vojenskí činitelia spokojní. Podarilo sa im spolu s juhovietnamskou armádou (AVR) zadržať útoky Vietkongu a obmedziť prenikanie VĽA na územie VR. Príslušníci Vietkongu zaútočili 21. januára 1968 na základňu americkej námornej pechoty v Khe San, horskej dediny v blízkosti demilitarizovaného pásma. Legendárny severovietnamský generál Vo Nguyn Giap tu sústredil tri divízie, asi 22 000 vojakov. Generál W. Westmoreland, hlavný veliteľ amerických síl vo Vietname, vyslal na obranu základne elitné vojenské jednotky, ktoré stiahol z iných oblastí. Napriek varovným príznakom o infiltrovaní vojakov Vietkongu do juhovietnamských miest Američania i AVR verili, že tradičné prímerie pri príležitosti sviatku Tet (Têt Nguyên Đán), vietnamského Nového roku, bude dodržiavať aj Hanoj. Asi polovica príslušníkov AVR trávila sviatok Tet mimo svojich posádok v rodinách.
Komunisti však 29. januára 1968 zaútočili na juhovietnamské mestá najmä v severných a centrálnych provinciách, útočili na 36 sídiel provincií zo 44, na 5 zo 6 veľkých miest. Ich cieľom sa stali najmä kasárne, policajné stanice, sklady zbraní, letiská, úrady. Rozhodujúci útok sa odohral v Saigone a v starom cisárskom meste Hue. V Saigone Vietkong útočil na prezidentský palác, budovu amerického veľvyslanectva, budovu rozhlasu i na letisko.
Americké vrtuľníky podporujú guľometnou paľbou postup juhovietnamských jednotiek proti táboru Vietkongu (wikimedia.org)
Keďže Saigon mali podľa rozdelenia úloh brániť jednotky AVR, bolo tu len asi tisíc príslušníkov americkej vojenskej polície (MP). Útoky na budovu rozhlasu, prezidentský palác i letisko boli odrazené. Na budovu veľvyslanectva zaútočilo 19 ženistov Vietkongu, prerazili múr areálu trhavinou a prenikli do jeho areálu, ale nedostali sa priamo do budovy ambasády. Za šesť hodín boli všetci príslušníci Vietkongu mŕtvi. Prítomní novinári a kameramani však už do sveta pustili nepravdivú informáciu, že americké veľvyslanectvo je v rukách komunistov. Skreslená správa a zábery na chaos v areáli ambasády a na mŕtvych Američanov však spôsobili šok pre americkú verejnosť.
Ofenzíva Vietkongu sa po niekoľkých dňoch skončila jeho absolútnou porážkou. Boje pokračovali len v meste Hue, ktoré obsadil Vietkong na niekoľko týždňov. Cieľom bolo pravdepodobne vyvolať celonárodné povstanie proti Američanom a vláde, mesto sa malo stať symbolom boja za nezávislosť. Američania zviedli intenzívne boje za znovudobytie Hue. Do bojov nemohli nasadiť letectvo, lebo si uvedomovali výnimočnosť historického centra mesta. Nakoniec pristúpili aj na letecké útoky s obmedzením veľkosti bômb na 125 kg. Ofenzíva Tet sa skončila jednoznačným víťazstvom jednotiek USA, AVR a spojeneckých jednotiek z Austrálie, Južnej Kórey, Filipín a Nového Zélandu. Padlo asi 45 000 komunistických vojakov, 2 780 vojakov AVR a 1 200 amerických vojakov.
Ako možno zmeniť víťazstvo na porážku?
Ofenzíva Tet vstúpila do učebníc ako príklad jednoznačného víťazstva, ktoré sa vojensky ďalej nerozvíjalo. Ofenzíva nezískala pre Vietkong očakávanú podporu občanov VR, Vietkong bol oslabený, dominantnou vojenskou silou sa stali pravidelné oddiely zo Severného Vietnamu. Rozhodujúci však bol mediálny obraz vojny, ktorý sa preniesol do obývačiek amerických rodín prostredníctvom televízie a novín. New York Times a Washington Post do roku 1966 podporovali americkú vojenskú prítomnosť vo Vietname. Kriticky začínajú hodnotiť americkú účasť vo vojne, keď sa začalo bombardovanie Severného Vietnamu. Nešlo o plošné bombardovanie, ale o obmedzené útoky na vybrané vojenské ciele. Prezident L. Johnson sa vyjadril, že bez jeho súhlasu „nemôžu bombardovať ani kôlňu“.
Rozhodujúci bol mediálny obraz vojny, ktorý sa preniesol do obývačiek amerických rodín prostredníctvom televízie a novín.
Veľké americké spoločnosti zotrvali v neutrálnom postoji, ktorý sa po ofenzíve Tet zmenil na kritický. Americká verejnosť väčšinou podporovala rozhodný spôsob vedenia vojny i obmedzené bombardovanie VDR. Zábery z americkej ambasády počas útoku Vietkongu však navodili dojem, že vojnu už nie je možné vyhrať. Úvodníky mienkotvorných novín už priamo žiadali stiahnutie amerických vojsk. Popularita prezidenta Johnsona klesla na 35 %. Keď populárny televízny reportér W. Cronkite divákom oznámil, že už neverí na víťazstvo, Johnson vraj povedal: „Ak som stratil Cronkita, je po všetkom. Tým som stratil priemerného občana.“ Niektoré televízie prirovnávali ofenzívu Tet k porážke Francúzov pri Dien Bien Phu. O niekoľko týždňov zjatrili svedomie zneistených Američanov správy o zločine v My Lai.
My Lai a iné
Masaker v My Lai v marci 1968 sa odohral v dobe doznievania Tet v rámci operácií „Vypátraj a znič!“ proti roztrúseným jednotkám Vietkongu na vidieku. Masaker spáchala rota Charlie (C) 20. pešieho pluku. 120 mužov roty boli väčšinou odvedenci vo veku 18 – 19 rokov. Boli neskúsení a mali straty spôsobené špecifickým zbraňami Vietkongu, najmä rôznymi pascami a nástrahami.
Nadriadení informovali veliteľa kpt. E. Medinu, že v ich pásme operuje prápor Vietkongu podporovaný miestnymi obyvateľmi. Veliteľ 3. čaty por. W. Calley nariadil strieľať do obyvateľov My Lai, veď spravodajcovia tvrdili, že miestni obyvatelia sú na trhu, a teda tí ostatní sú maskovaní príslušníci Vietkongu. Poručík Calley a jeho čata však strieľali aj na ženy a deti. Americkí vyšetrovatelia zistili 347 obetí, z toho len štyri boli naozaj ozbrojení partizáni. H. Thompson, pilot prieskumného vrtuľníka, pochopil, čo sa v osade deje, pristál a jeho palubný strelec vystrelil nad hlavy besniacich vojakov z palubného guľometu. Zachránil skupinu 11 dedinčanov, ktorých mali tiež popraviť. Oveľa neskôr dostal Thomson najvyššie vyznamenanie za statočnosť.
Prezident USA L. Johnson udeľuje vyznamenania americkým vojakom (wikipedia.org)
Začalo sa nemastné-neslané vyšetrovanie, ktoré malo masaker buď poprieť, alebo ospravedlniť. Investigatívny novinár S. Hersh uverejnil v novinách Time a Newsweek svedectvá o masakre. Armáda musela obviniť poručíka Calleyho a súdila ho za 22 dokázaných vrážd spolu s 25 vojakmi jeho čaty. Calley bol odsúdený vojenským súdom na doživotie, bol však prepustený po troch rokoch väzenia. Zločin v My Lai priznal a ospravedlnil sa zaň len celkom nedávno. Americká verejnosť bola zdesená dôkazom, že aj vojaci demokratickej krajiny môžu páchať vojnové zločiny.
My Lai bol systémovou chybou, nie pravidlom. Spôsob vedenia vojny Američanmi bol však poškvrnený zločinným konaním – zaobchádzanie s civilnými obyvateľmi, spôsoby vypočúvania zajatcov, používanie napalmu, používanie chemikálií (Agent Orange) atď. Médiá už pravidelne a s veľkým apetítom predkladali dôkazy o amerických zločinoch. Spomeňme si na fotografie, ktoré obehli celý svet: deti popálené napalmom pri Trang Bang, obrovití Američania vedúci útlych zajatcov Vietkongu, poprava zajatého partizána šéfom polície v Cholone priamo na ulici a pred kamerami...
Druhá bojujúca strana páchala tiež zločiny, nie však zo zlyhania jednotlivcov, ale z príčin vyplývajúcich z komunistickej ideológie. Pravda, nemal ich kto dokumentovať a ukázať svetu. Ak sa niekde o nich objavili zmienky, boli označené za provokáciu „imperialistických síl“. Počas ofenzívy Tet v meste Hue podľa vopred pripravených zoznamov zlikvidovali komunisti predstaviteľov štátnej správy, polície a „nepriateľov ľudu“. V okolí Hue sa našli desiatky hromadných hrobov, na obetiach boli stopy mučenia, mnohí boli pochovaní zaživa. V Hue zastrelili aj cudzincov, napríklad francúzskych katolíckych kňazov. Celkove sa počet masakry v Hue odhaduje asi na 3 000 obetí.
Vo viacerých dobytých mestách postupoval Vietkong podobne, i keď nie tak masovo ako v Hue. Svet však na tieto zločiny nereagoval. Vo vedomí väčšiny ľudí sa zmienka o vojnových zločinoch v Indočíne automaticky spája s americkými zločinmi. Len zriedkavo s Hue či s genocídou 1,5 milióna ľudí v Kambodži. Pripomíname slová W. Baldwina: „Čestní ľudia sa môžu rozchádzať v politických názoroch, ale nemôžu mať odlišný názor na genocídu.“
Protivojnové hnutie v USA
Hnutie proti intervencii USA vo Vietname sa začalo na amerických univerzitách už po prvom bombardovaní Severného Vietnamu, radikalizuje sa a mohutnie v roku 1968. Študenti boli principiálne proti vojne, proti rozšíreniu brannej povinnosti, i keď práve oni mali rôzne výnimky z odvodov do armády. Na univerzite v Ohiu zapálili protestujúci študenti budovu dôstojníckej školy. Neskúsení príslušníci Národnej gardy, povolaní guvernérom, zastrelili štyroch študentov. V USA dočasne zatvorili 452 fakúlt, 11 univerzít obsadila Národná garda.
Afroamerickí predstavitelia boli proti vojne, lebo afroamerickí vojaci mali percentuálne vyššie straty (13 %), ako bol ich počet v populácii (11 %). Súčasťou mierového hnutia bolo pálenie povolávacích rozkazov, emigrácia mladých ľudí do Kanady, Švédska alebo Veľkej Británie. Asi 570 000 mladých Američanov sa rôznymi spôsobmi vyhlo vojenskej službe. Odvádzaní boli najmä príslušníci nižších sociálnych vrstiev. Na najväčšej mierovej manifestácii vo Washingtone sa zúčastnilo štvrť milióna ľudí. Nielen predstavitelia alternatívnej kultúry, ale skoro celá intelektuálna elita USA boli proti americkej účasti vo vojne. Severný Vietnam mal výhodu totalitného režimu, žiadna verejnosť, žiadne protivojnové demonštrácie, žiadna opozícia, jedinou alternatívou bola „vlastenecká povinnosť v boji proti imperializmu“.
Prezident Johnson, tlačený ľavicou k ukončeniu vojny a pravicou k rozhodným úderom proti VDR, sa rozhodol. Nahradil generála Westmorelanda pasívnejším generálom C. Abramsom a koncom marca 1968 oznámil obmedzenie bombardovania územia VDR. Vojská Vietkongu a VĽA sa sčasti vrátili na územie Kambodže na doplnenie a prezbrojenie. Povestným „Ho Či Minovým chodníkom“ cez Laos a Kambodžu sa presúvali čerstvé jednotky a vojnový materiál. V máji 1968 sa začali v Paríži mierové rozhovory medzi delegáciami USA a VDR, i keď boli čoskoro prerušené. VDR využila prestávku v bombardovaní na obnovu a modernizáciu protivzdušnej obrany. Zo ZSSR dostala modernejšie rakety SM-75 (Dvina) a SM-90 (Volchov), vybudovala asi 850 odpaľovacích rámp pre rakety zem-vzduch. Moderné stíhacie lietadlá MiG-21 doplnili už používané MiG-17. Maova Čína poskytla vlastný variant MiG-19. Ho Či Min dokázal geniálne lavírovať medzi na smrť znepriatelenými Sovietmi a Číňanmi a získaval pomoc od obidvoch.
Severný Vietnam mal výhodu totalitného režimu, žiadna verejnosť, žiadne protivojnové demonštrácie, žiadna opozícia, jedinou alternatívou bola „vlastenecká povinnosť v boji proti imperializmu“.
Po neúspechu v primárkach v New Hampshire stiahol prezident Johnson svoju kandidatúru na prezidenta za Demokratickú stranu. Nový prezident, republikán R. Nixon sa zaviazal postupne stiahnuť americké vojenské sily, obmedziť veľké vojenské operácie a kompenzovať to masovým nasadením bojových vrtuľníkov. Juhovietnamský prezident Thieu sa stretol s Nixonom na ostrove Midway a dohodli sa na postupnom jednostrannom sťahovaní amerických vojsk a na „vietnamizácii“ konfliktu. Tá spočívala v tom, že hlavné bojové úlohy sa prenášali na AVR, Nixon sa však zaviazal zintenzívniť výcvikom bojové kvality juhovietnamských síl.
V septembri 1969 zomrel Ho Či Min, v tej dobe už ikona „protiimperialistického boja“. Začalo sa sťahovanie prvých 24 000 amerických vojakov z Vietnamu. Nixon si uvedomoval, že po stiahnutí amerických síl zaútočia na VR severovietnamské divízie z územia „neutrálnej“ Kambodže. Preto nariadil doplniť ničivé bombardovanie aj vstupom pozemných síl na územie Kambodže s cieľom zničiť základne VĽA a Vietkongu v pohraničnom pásme. Bezprecedentné plošné bombardovanie spôsobilo radikalizáciu mierového hnutia a nahnalo kambodžských roľníkov do oddielov Červených Khmérov. Podobný útok podnikla AVR vo februári 1971 na komunistické základne v Laose. USA nasadili iba bojové vrtuľníky a stratili ich 107.
Parížske mierové dohody
Úsilie Nixonovej administratívy o „čestný“ mier s Hanojom dostal reálne obrysy po prekvapujúcej zmene vzťahov s Maovou Čínou. Hlavný vyjednávač H. Kissinger sa v lete 1972 vzdal pre USA najdôležitejšej požiadavky, aby sa z územia VR stiahli aj všetky severovietnamské jednotky. Váhajúca VDR mala byť dotlačená k podpisu mierovej dohody masívnym bombardovaním od 18. do 29. decembra 1972. Nálety vykonávali mohutné strategické bombardéry B-52, ktoré štartovali po celé dni v stočlenných rojoch. Vzhľadom na silnú protileteckú obranu bombardovali z väčšej výšky, a teda nie celkom presne.
„Vianočné bombardovanie“ si vyžiadalo viac civilných obetí a vzbudilo mohutné protesty v Európe. Švédsky premiér O. Palme ho prirovnal k nacistickým zločinom. Prispelo však k obnoveniu rokovania a 27. januára 1973 v hoteli Majestic v Paríži podpísali mierovú dohodu ministri zahraničia štyroch angažovaných strán – USA, VDR, VR a Dočasnej revolučnej vlády Frontu národného oslobodenia Južného Vietnamu (FNO).
Američania sa zaviazali do 60 dní stiahnuť všetky bojové jednotky. Severný Vietnam nemusel stiahnuť svojich asi 140 000 mužov z Južného Vietnamu. Jeden z interventov sa stiahol, druhý ostal – o budúcnosti VR bolo rozhodnuté. Američania vyjednali prepustenie svojich zajatých vojakov zo Severného Vietnamu. Hlavní vyjednávači H. Kissinger a Le Duc Tho dostali Nobelovu cenu mieru. Posledné americké bojové jednotky opustili Vietnam 29. marca 1973, zostalo len asi 9 000 poradcov, z 5 000 amerických vrtuľníkov ostalo len 500. Americká finančná pomoc klesla na 700 mil. dolárov a nestačila na dopĺňanie aspoň základnej výzbroje a munície.
Severný Vietnam mierovú zmluvu nedodržiaval, napríklad článok 9b o tom, že „juhovietnamský ľud sám rozhodne o politickej budúcnosti v slobodných voľbách“, alebo článok 9c, že „cudzie mocnosti nebudú ľudu Južného Vietnamu vnucovať žiadne politické tendencie alebo osobnosti“, alebo článok 15, že „zjednotenie Vietnamu bude dosiahnuté postupne mierovými prostriedkami bez nátlaku ktorejkoľvek strany“.
Aféra Watergate spôsobila, že Senát obmedzil Nixonove právomoci a vetoval všetky snahy o poskytnutie vojenskej pomoci VR. Aj pozícia G. Forda po Nixonovom odstúpení bola slabá, Kongres odmietol jeho žiadosť o pomoc vo výške 720 mil. dolárov počas severovietnamskej ofenzívy. Oslabená i demoralizovaná AVR ešte dva roky vzdorovala postupujúcim divíziám VDR, ktoré bez akéhokoľvek obmedzenia vojensky a materiálne podporoval ZSSR i Čína.
V marci 1975 sa začala posledná ofenzíva VĽA a Vietkongu. Pred postupujúcimi komunistami utekali na juh aj milióny civilistov, ktorí sa chaoticky miešali s ustupujúcimi vojakmi AVR. Prezident Ford nariadil veľvyslancovi v Saigone, aby pripravil evakuáciu posledných Američanov a aj najohrozenejších Juhovietnamcov. Kongres zamietal akékoľvek vojenské aktivity v celej Indočíne, čím len odzrkadľoval verejnú mienku spoločnosti, ktorá bola znechutená vojnou. Americké vrtuľníky evakuovali zo strechy amerického veľvyslanectva posledných Američanov a asi 7 500 Vietnamcov na lietadlové lode operujúce v mori. V podstate bez boja, len na letisku sa bránili oddiely výsadkárov, obsadili komunisti 30. apríla 1975 Saigon. Červení Khméri už 17. apríla vstúpili do Phnompenhu a rozpútali peklo genocídy vlastného národa. Vojna vo Vietname sa skončila.
Dôsledky a poučenia
Z asi 2,6 milióna vojakov slúžiacich vo Vietname padlo vo vojne 58 169 Američanov a 304 000 bolo ranených. Priemerný vek amerických vojakov bol 22 rokov. Juhovietnamská armáda stratila viac ako 200 000 vojakov. Straty z radov Vietkongu a armády VDR sa odhadujú asi na milión obetí. Zahynulo viac ako pol milióna civilistov. Ešte 10 rokov po vojne ostal neobjasnený osud 1 790 nezvestných amerických vojakov. Spojenecké kontingenty vojakov z krajín SEATO, v počte asi 71 000, sa do bojových akcií zapájali len sporadicky. Sovieti a Číňania priznali niekoľko desiatok padlých poradcov.
Dominový efekt, jeden z princípov ospravedlňujúcich americkú intervenciu vo Vietname, sa prejavil ako neplatný. Keď komunisti ovládli Indočínu, ďalšie kocky domina – Thajsko, Barma, Indonézia atď. – sa nezrútili. Americká zahraničná politika doteraz vychádza z idealistickej predstavy, že hodnoty demokratického systému do iných krajín možno šíriť aj prostriedkami násilia. Zastavenie komunizmu v Kórei a pomalé, ale úspešné budovanie demokratického systému vlády a neuveriteľný ekonomický rast v Južnej Kórei bolo asi ojedinelé. Stačí porovnať dnešnú Južnú a Severnú Kóreu a priepastné rozdiely v prospech demokratickej Južnej Kórey, aby sme pochopili, že „export demokracie“ bol pre politiku USA veľmi lákavý.
USA nemohli vojensky vojnu vo Vietname vyhrať, lebo gerilový spôsob boja neumožňuje pravidelnej armáde zvíťaziť podľa tradičných definícií víťazstva. Rozdiel medzi gerilovým bojovníkom a civilistom sa stratí, keď partizán ukryje zbraň a je z neho mierumilovný roľník. To viedlo k mnohým zločinným aktom proti civilistom a v krajine slobody slova viedlo k odsúdeniu vlastnej armády a k rastu mierového hnutia. USA mohli vojensky zvíťaziť, ale museli by viesť masívny útok pozemných síl na územie VDR, a to bolo nemožné, lebo do konfliktu by vojensky vstúpili ZSSR a Čína. Angažovanie sa USA, spôsob vedenia vojny, ktorej cieľom malo byť víťazstvo, a nie iba zadržiavanie nepriateľa, je skoro nepochopiteľné. Splnilo sa varovanie Ch. de Gaulla, ktorý už J. F. Kennedymu predpovedal, že USA budú krok za krokom zapadať do bezodného vojenského a politického bahna.
Davy ľudí sa snažili uniknúť pred postupujúcou severovietnamskou armádou (wikipedia.org)
Vietnamská vojna naštrbila povesť USA, má podiel na zrode dnešného antiamerikanizmu, ktorý má naozaj globálne rozmery. Americká spoločnosť bola vojnou frustrovaná a rozdelená. Americkí veteráni neboli doma vítaní s úctou, štát ich nevedel začleniť do spoločnosti. Z Vietnamu si nepriviezli vavríny víťazstva, ale drogy, dôsledky zranení, psychické poruchy a sklon k násiliu. Amerika mala novú „stratenú generáciu“. O pár rokov zopakoval americkú chybu Sovietsky zväz, ktorý si v Afganistane prežil svoj „afganský Vietnam“ so všetkými dôsledkami ako USA. Pravda, on „nevyvážal“ demokraciu, ale komunizmus.
A čo získal ľud Južného Vietnamu? Istotne pocit hrdosti z porážky veľmoci, možno aj radosť zo zjednotenia po vzniku Vietnamskej socialistickej republiky v roku 1976. VDR porušila mnohé články mierovej dohody, vlastenci z FNO a Vietkongu boli postupne vytlačení z dôležitých funkcií, boli iba pláštikom na uchopenie moci kádrami z VDR. Článok 11 mierovej dohody sľuboval „osobnú slobodu, slobodu prejavu, tlače, zhromažďovania, slobodu politickej činnosti, vyznania, (...) právo vlastniť majetok a právo na slobodné podnikanie“. V skorumpovanej VR už niečo z toho mali, v totalitnom komunistickom Vietname o všetko prišli. Našťastie, Vietnam bol už úplne pod mocenským vplyvom ZSSR, a nie Číny. Aj to mohlo spôsobiť, že v Južnom Vietname nenastal krvavý kúpeľ ako v susednej Kambodži.
Rozdiel medzi gerilovým bojovníkom a civilistom sa stratí, keď partizán ukryje zbraň a je z neho mierumilovný roľník. To viedlo k mnohým zločinným aktom proti civilistom a v krajine slobody slova viedlo k odsúdeniu vlastnej armády.
Spisovateľ Doan Van Toai, obyvateľ Saigonu, neskôr Ho Či Minovho Mesta, počas vojny sympatizoval s Vietkongom a podieľal sa na študentskom odboji. Po víťazstve sa ocitol vo väzení, ktoré už nemalo existovať, lebo Le Duan, vplyvný komunista, vyhlásil, že väzenia premenia na školy. Opisuje prvé dni po príchode komunistov, keď sa stretla realita Juhu s komunistickou propagandou. Vojaci boli šokovaní množstvom tovaru v obchodoch, spotrebnou elektronikou, autami a motorkami, ale aj kúpeľňami a ich zariadením.
Nové orgány moci pozvali v júni na „prevýchovu“ v trvaní od troch dní do jedného mesiaca bývalých vojakov a dôstojníkov AVR, úradníkov a štátnych zamestnancov. Mnohí z nich sa vrátili až po rokoch. Väčšinou boli umiestnení v „prevýchovných“ koncentračných a pracovných táboroch. Neľudské podmienky, úplná izolácia od rodín, biedna strava, žiadna lekárska starostlivosť, telesné tresty a popravy zdecimovali počet „prevychovávaných“. Až v roku 1986 zatvorili posledné tábory smrti. Roľníkov, ktorí sa po vojne vrátili do svojich dedín, čakala nezmyselná drina v družstvách. Životná úroveň Juhovietnamcov, predtým udržiavaná na istej úrovni najmä americkou pomocou, prudko poklesla.
Tran Da Tu podal svedectvo o zatýkaní intelektuálov, spisovateľov a novinárov a ich väznenie v rôznych typoch „prevýchovných“ táborov. Štát prevzal všetky cirkevné inštitúcie (sirotince, školy, leprosáriá), katolícka cirkev bola v podstate likvidovaná, prenasledovaní boli aj budhisti, ktorí podporovali FNO. V júli 1975 vydali nové úrady zoznam prvých 1 500 zakázaných kníh. Sfanatizované mládežnícke oddiely odvážali na kárach z domácností a kníhkupectiev ideologicky nevhodné knihy – od brakových románov po vzácne náboženské spisy – a pálili ich. Všetko, čo súviselo so západnou kultúrou, bolo zakázané – hudba, filmy, noviny... Na uliciach kontrolovali účesy a šírku nohavíc a na mieste ich upravovali. Rozhlas, televízia, pouličné amplióny pomáhali pri „vymývaní mozgov“ opakovaním komunistických hesiel a vlasteneckými pochodmi. Za vtipy o „strýčkovi Ho“ zatýkali aj 14-ročné deti.
Pred komunistickou realitou utieklo z Indočíny asi 1,5 milióna ľudí. Väčšina utiekla za dôstojnejším životom cez Juhočínske more na malých sampanoch a na rôznych improvizovaných plavidlách. Tisíce z nich zahynuli počas streľby vietnamských pobrežných lodí alebo ako obete búrok či pirátov. Hovorilo sa im „boat people“ (ľudia z člnov). Len v USA prijali do roku 1984 443 000 Vietnamcov, 137 000 obyvateľov Laosu a 98 000 utečencov z Kambodže. Napriek všetkému utrpeniu žili obyvatelia Vietnamu v relatívnom mieri a ich politický režim nebol genocídny ako v susednej Kambodži. Rôzne pacifistické hnutia, organizácie na obranu ľudských práv i „pokroková“ svetová verejnosť väčšinou cynicky odvrátili od komunistického Vietnamu svoju pozornosť a porušovanie ľudských práv merali dvojakým metrom.
Je nádej, že VSR po reformách ešte viac uvoľní svoj politický systém. Potom sa dozvieme, či prostí Vietnamci, ktorí priniesli obrovské obete nielen počas „americkej“ vojny, sa cítia ako víťazi či porazení.
