Vtesnať opis života jednej z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín do jedného či niekoľkých článkov, nie je vlastne ani možné. Napriek tomu skúsme aspoň v kocke priblížiť zopár najvýznamnejších udalostí a zlomov v jeho životnom príbehu.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách neďaleko mestečka Brezová pod Bradlom v rodine evanjelického kňaza Pavla Štefánika. Lásku k svojeti nasával prostredníctvom rodinnej výchovy, nezmazateľnú stopu v jeho duši zanechal aj rodný kraj pod Bradlom a Javorinou so svojou čarokrásnou prírodou, s hrdinskými príbehmi, povesťami a legendami. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických lýceách v Bratislave, Šoproni a Sarvaši, za vysokoškolským vzdelaním zamieril do Prahy, kde sa najprv zapísal na techniku, no napokon sa rozhodol pre štúdium podmanivej, no „nepraktickej” vedy – astronómie – na tamojšej univerzite. V Prahe sa ako stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti zaradil medzi prívržencov ideí profesora T. G. Masaryka, ktorý sa neskôr stal prvým prezidentom Československej republiky.
Mladý Štefánik pôsobil v slovenskom študentskom spolku Detvan i v spolku evanjelických akademikov Jeroným, venoval sa však aj iným činnostiam: zaujímali ho starobylé pamiatky, v pražských kaviarňach si neraz zahral biliard, učil sa šermovať, zdokonaľoval sa v streľbe.
Rodný dom M. R. Štefaniská v Košariskách (wikipedia.org)
„Dobýjanie“ Paríža
Po zavŕšení štúdií sa rozhodol vedecky „dobyť” Paríž. Pre človeka, ktorý sa nikdy netajil svojim národným presvedčením, bolo totiž veľmi ťažké získať miesto na niektorej univerzite v Rakúsko-Uhorsku. Napriek počiatočným problémom sa mu podarilo preniknúť do francúzskych odborných kruhov a etablovať sa nielen vo vedeckej komunite, ale aj v parížskych salónoch, kde sa stretávala elita francúzskej spoločnosti. To malo ďalekosiahly význam pre jeho aktivity v nasledujúcich rokoch, ktoré smerovali k oslobodeniu slovenského národa spod národného útlaku. Podľa svedectiev viacerých súčasníkov si Štefánik získaval sympatie ľudí osobným šarmom, ale aj sugestívnym rozprávaním, v ktorom mali významné miesto okrem vlastných zážitkov a bizarných príhod z ďalekých svetov aj úchvatné opisy neznámej stredoeurópskej krajiny, ktorá sa rozprestierala pod Tatrami. Bolo by však chybou myslieť si, že všetci ľudia, ktorí Štefánika poznali, ho uznávali či obdivovali. Niektorí kolegovia-astronómovia žiarlili na jeho úspechy, mnohí súčasníci ho pokladali za dobrodruha, fantastu a čudáka, ktorý sa snaží preniknúť do vyššej spoločnosti okrem iného aj tým, že ohuruje ľudí polovymyslenými príbehmi.
Svoje astronomické výskumy a pozorovania vykonával takmer po celej zemeguli: viackrát vystúpil na Mont Blanc – najvyšší vrch Európy, pričom treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že musel prekonávať zdravotné ťažkosti. S ďalekohľadom pozoroval nebeské telesá v rôznych kútoch sveta, ktoré vtedajšiemu našincovi voňali exotikou a dobrodružstvom. Jeho noha kráčala po severnej Afrike, strednej Ázii, pracoval na Tahiti, v Brazílii, Ekvádore atď. V roku 1912 získal francúzske štátne občianstvo, čím sa zavŕšila jedna etapa jeho života. Druhú, takpovediac vrcholnú fázu Štefánikovho života, naštartovalo vypuknutie prvej svetovej vojny. Vo veľkom medzinárodnom konflikte videl šancu na presadenie svojej vízie o oslobodení Slovákov a Čechov.
M. R. Štefánik medzi krajanmi vo Washingtone (wikipedia.org)
Medzi zemou a hviezdami
Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval Štefánik do francúzskej armády a stal sa príslušníkom letectva, v ktorom bola na jeho podnet zriadená meteorologická služba. Na srbskom fronte robil výzvedné lety a rozvinul agitáciu medzi slovanskými vojakmi rakúsko-uhorskej armády. V priebehu vojny sa zapojil do zahraničného odboja na čele s Masarykom, ktorý si za cieľ vytýčil rozbitie Rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Štefánik sa stal spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom významným činiteľom najvyššieho odbojového orgánu, Československej národnej rady: bol jej podpredsedom a zároveň ministrom vojny novouznaného štátneho útvaru, ktorý si svoje miesto na slnku musel najprv vydobyť zbraňami po boku svojich spojencov – najmä Francúzska, Talianska a Ruska. Preto v týchto krajinách organizoval československé legionárske vojsko: jeho príslušníci sa grupovali spomedzi slovenských a českých zajatcov, ktorí pôvodne bojovali v uniforme rakúsko-uhorskej armády.
Štefánik sprostredkoval Masarykovi ako vedúcemu činiteľovi československého zahraničného odboja kontakty na najvyšších miestach francúzskej politiky; nemalou mierou sa pričinil o to, že v konečnom dôsledku si dohodoví spojenci osvojili predstavu nového usporiadania strednej Európy, v ktorom mal figurovať aj samostatný československý štát. Pravda, za činnosťou, ktorú tu komentujeme jednou vetou, stála priam sizyfovská námaha: Štefánik a jeho spolupracovníci museli vynaložiť veľa úsilia a energie, aby príslušných politikov a štátnikov presvedčili o správnosti svojho plánu na pretvorenie politickej mapy strednej Európy. Treba si totiž uvedomiť, že dohodové mocnosti pôvodne nielenže neuvažovali o rozbití Rakúsko-Uhorska, ale naopak, rátali s jeho zachovaním a posilnením ako protiváhou voči nemeckej rozpínavosti v Európe.
Replika lietadla Caproni Ca-33, ktoré sa so Štefánikom zrútilo pri Bratislave
Je všeobecne známe, že Štefánik sa síce svojho najväčšieho celoživotného úspechu, založenia Československej republiky dožil, ale na oslobodenú pôdu už nikdy nevkročil. Pri návrate do vlasti zahynul, pričom jeho tragická smrť zo 4. mája 1919 dodnes nebola jednoznačne a uspokojivo vysvetlená. Štefánikove telesné pozostatky boli uložené na vrchole Bradla, ktoré sa vypína nad jeho rodným krajom. Veľkolepý pohreb, ktorý mu Slovensko v máji 1919 pripravilo, iba dával tušiť, do akých rozmerov onedlho prerastie Štefánikov posmrtný kult. Milan Rastislav Štefánik sa stal národným hrdinom prvej veľkosti a učebnicovým príkladom bojovníka-osloboditeľa. V plnej
miere sa to prejavilo v čase druhej svetovej vojny, kedy sa Štefánik stal symbolom občianskeho odboja a protifašistického zápasu. Do roku 1948 sa mu stavali pomníky, napísalo sa o ňom množstvo kníh a článkov, žiaci sa o ňom učili v školách. Počas komunistickej totality sa však stal nežiaducou postavou slovenských dejín: exponenti nového režimu sa usilovali o vymazanie jeho pamiatky zo slovenských hláv a sŕdc, lebo im okrem iného vadili Štefánikove antikomunistické postoje.
Opätovné pripomínanie si Štefánika nastalo po nežnej revolúcii a obnovení demokratického systému. Štefánikove pomníky sa opäť dostali na námestia našich miest, pomenované sú po ňom ulice, školy a rôzne iné inštitúcie, jeho portrét sa nachádza na bankovke s najvyššou nominálnou hodnotou. Zdá sa, že všetko je v poriadku. Položme si však ruku na srdce: naozaj poznáme Štefánika, jeho životný príbeh, jeho osudy, porozumeli sme jeho zápasom?
