Päť krajín Varšavskej zmluvy uskutočnilo 21. augusta 1968 zákernú vojenskú inváziu do Československa. Agresívne konanie Sovietskeho zväzu a jeho spojencov sa stretlo vo svetovom spoločenstve s ostrou kritikou. Na druhej strane v ZSSR bol najrozhodnejším vystúpením proti vstupu vojsk do Československa tichý protest hŕstky sediacich demonštrantov, ktorý sa odohral 25. augusta na Lubnom mieste na moskovskom Červenom námestí.
Demonštrácia je všeobecne známa pod názvom „Protest ôsmich“. Len osem demonštrantov z celej mnohomiliónovej krajiny sa nezľaklo teroru a väzenia a vyjadrilo svoj odmietavý postoj. Prinášame ich mená a zamestnania:
Konstantin Babickij – mladší vedecký pracovník Inštitútu ruského jazyka a literatúry Akadémie vied ZSSR,
Taťjana Bajevová – študentka Historicko-archívneho inštitútu,
Larisa Bogorazová-Bruchmanová – staršia vedecká pracovníčka Všezväzového vedecko-výskumného inštitútu technických informácií,
Natália Gorbanevská – inžinierka Štátneho inštitútu pre projektovanie divadelných konštrukcií,
Vadim Delone – v tom čase bez práce, básnik a spisovateľ,
Vladimír Dremljuga – bez zamestnania,
Pavel Litvinov – fyzik,
Viktor Fajnberg – sprievodca v Pavlovskom paláci v Leningrade.
Treba si uvedomiť, že väčšina z protestujúcich pracovala na prestížnych miestach a veľmi dobre si uvedomovali, že účasť na manifestácii ich vyjde draho, počítajúc do toho aj stratu pracovnej pozície. Nezľakli sa však!
Lubné miesto, kde 25. augusta 1968 protestovalo 8 sovietskych občanov proti okupácii Československa (wikipedia.org)
V ten deň panovalo v Moskve pekné počasie. Na Červenom námestí bolo množstvo turistov. O 12. hodine rozložilo osem demonštrantov svoje transparenty v blízkosti Leninovho mauzólea. Prekvapení okoloidúci na nich mohli čítať tieto heslá: „Strácame dobrých priateľov.“, „At’ žije svobodné a nezávislé Československo!“, „Hanba okupantom!“, „Ruky preč od ČSSR!“ a „Za vašu i našu slobodu!“ V priebehu niekoľkých sekúnd pribehla ku skupinke demonštrantov najmenej desiatka strážcov Červeného námestia a agentov KGB v civile.
Takto opísala priebeh udalostí jedna z účastníčok protestu: „Dvanásť hodín. Poludnie. Sadli sme si. (...) Zo začiatku, prvých tri až päť minút, nás nechápavo obklopili diváci. Nataša držala v natiahnutej ruke vlajočku ČSSR a hovorí o slobode, o Československu. Dav je však hluchý... Zrazu sa ozval hvizd a od mauzólea sa rozbehlo šesť-sedem vysokých mužov v civile, vo veku 26 – 30 rokov. S pokrikom Predali sa za doláre! nám z rúk vytrhli heslá a po krátkom naťahovaní aj vlajočku. Jeden z nich, s volaním Bi Židov!, kopol Fajnberga do tváre. Kosťa sa ho pokúšal prikryť vlastným telom. Objavila sa krv! Vyskočila som od hrôzy. Ďalší mlátil Pavlíka taškou. Publikum sa súhlasne prizeralo, iba jedna žena sa rozhorčila: Kvôli čomu ich bijete?.“
Celý protest netrval dlhšie ako päť minút. Milicionári sa s demonštrantmi predrali davom prizerajúcich sa a natlačili ich do bledomodrej Volgy. Jeden zo zatknutých ešte stihol pred otvorenými dverami automobilu vykríknuť: „Nech žije Československo!“. Prizerajúci sa dav, ohlúpnutý sovietskou propagandou, ich považoval v tom lepšom prípade za chuligánov a vôbec nechápal, čo im títo mladí ľudia chcú svojím správaním odkázať.
Jeden zo zadržaných transparentov hlásal: "Za vašu i našu slobodu"
Hneď po uväznení demonštrantov začalo ich vyšetrovanie. Súdu sa nepodarilo zistiť, aký transparent držal ten-ktorý z demonštrantov. Snahy advokátov demonštrantov však boli márne a 9. až 11. októbra 1968 boli odsúdení za „šírenie ohováračských výmyslov, ktoré hanobia sovietsky spoločenský a politický systém“ a za „skupinový čin, hrubo narúšajúci verejný poriadok“.
Vadim Delone bol odsúdený na dva roky a 10 mesiacov odňatia slobody, Vladimír Dremljuga na tri roky odňatia slobody, Konstantin Babickij, Larisa Bogorazová a Pavel Litvinov na niekoľko rokov strávených vo vyhnanstve. Viktor Fajnberg sa musel proti svojej vôli podrobiť psychiatrickému vyšetreniu. Bol uznaný za nepríčetného a musel absolvovať nútenú liečbu v Leningradskej špeciálnej psychiatrickej nemocnici, kde strávil štyri roky. Tento druh represií (nedobrovoľná liečba v psychiatrickej liečebni) bol častou praktikou v Sovietskom zväze v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Celé vedecké inštitúty sa zaoberali „pozorovaniami“ psychických ochorení, aby v nemocničných oddeleniach skryli aktívnych občanov, ktorí nesúhlasili so sovietskym režimom.
Natáliu Gorbanevskú, najskôr ako matku trojmesačného syna, prepustili. V decembri 1969 však bola zatknutá druhýkrát, vyhlásená za duševne chorú a na tri roky umiestnená do psychiatrickej väzenskej nemocnice. Taťjana Bajevová sa podľa účastníkov mítingu na akcii nezúčastnila, jednoducho sa ocitla v nesprávnej dobe na nesprávnom mieste. Trestné stíhanie proti nej bolo zastavené, no prežitá skúsenosť ju nasmerovala k disidentskej činnosti.
Poslední žijúci členovia osemčlennej skupiny statočných (sprava) Pavel Litvinov, Viktor Fajnberg a Taťjana Bajevová čakajú na prevzatie ocenenia Gratias Agit 2018 v Prahe 8. júna 2018. Slovenský prezident Andrej Kiska v roku 2014 udelil Natálii Gorbanevskej (do rúk jej syna) a Viktorovi Fajnbergovi štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy a medailu prezidenta SR za výnimočný prejav odvahy a solidarity. (TASR/AP)
Väčšina z ôsmich statočných žien a mužov po absolvovaní svojich trestov emigrovala zo Sovietskeho zväzu na Západ, kde pokračovali v politickej činnosti.
Ich solidárny čin s českým a slovenským národom nezmizol do zabudnutia. Naopak, stal sa pre mnohých príkladom. Václav Havel ich ocenil takto: „Občania protestujúci v auguste 1968 na Červenom námestí proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy prejavili ľudskú solidárnosť a najväčšie osobné hrdinstvo. Ich skutok si vysoko cením aj preto, lebo veľmi dobre vedeli, čo môžu očakávať od sovietskej moci. Pre občanov Československa sa títo ľudia stali svedomím Sovietskeho zväzu, pod vedením ktorého sa bez váhania uskutočnilo podlé vojenské napadnutie suverénneho štátu a spojenca.“
Demonštrácia z 25. augusta 1968 predstavuje jednu z kľúčových udalostí vo formovaní disidentského hnutia v Sovietskom zväze. Jej protagonisti dokázali, že aj v totalitnej spoločnosti, kde absolútna väčšina občanov mlčí alebo sa bojí nahlas vyjadriť, čo si myslí, sa nájde malá hŕstka ľudí, pre ktorých je pravda a solidárnosť s druhými viac ako ideológia a strach.
