Kórejčania 35 rokov trpeli pod drsnou japonskou čižmou a po skončení 2. svetovej vojny sa namiesto vlastného slobodného štátu dočkali rozdelenia svojho polostrova na dve časti. Bol to danajský dar dvoch armád, ktoré o sebe hovorili ako o „osloboditeľoch“. V skutočnosti však ani jedna z nich neprejavovala voči Kórejčanom nejaké osobitne priateľské city. Spojené štáty a Sovietsky zväz si medzi sebou rozdelili Kórejský polostrov popri 38. rovnobežke na dve časti a potom sa jedni i druhí usilovali zaviesť vo svojej oblasti celkom odlišnú ideológiu.
Severná Kórea, okupovaná sovietskymi jednotkami, presadzovala komunisticky orientovanú revolučnú silu. V Južnej Kórei, ktorá bola pod americkou vojenskou správou, sa predpokladalo formovanie kapitalistického konzervatívneho režimu založeného na trhovom hospodárstve.
Generál Douglas MacArthur reční pred vojakmi na zhromaždení v Chicagu, apríl 1951.
Foto: Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Rozdelený polostrov
Vytvorenie dvoch okupačných zón malo nedozerné následky na formovanie jednotného nezávislého štátu, lebo demarkačná čiara sa stávala čoraz viac hranicou medzi obidvoma časťami Kórey. Otázka 38. rovnobežky, zjednotenie a získanie nezávislosti sa stali predmetom úsilia i ostrého a zložitého vnútropolitického boja rozličných skupín vnútri krajiny a predmetom rokovania veľmocí.
Až v decembri 1945 sa začal zásadnejšie prerokúvať tento problém na vyššej úrovni na moskovskej konferencii ministrov zahraničných vecí ZSSR, USA a Veľkej Británie. Neskôr uznesenie o Kórei schválila aj Čína. Bol prijatý návrh usilujúci sa o zabezpečenie obnovy Kórey ako jednotného nezávislého štátu, založeného na demokratických zásadách. Pritom však počas maximálne piatich rokov mala byť Kórea v poručenskej správe uvedených štyroch mocností.
Najprv bola z predstaviteľov sovietskeho a amerického velenia v Kórei vytvorená sovietsko-americká zmiešaná komisia, ktorá mala na základe konzultácií s predstaviteľmi kórejského politického života pripraviť vytvorenie dočasnej kórejskej vlády. S ňou sa mali prerokovať zásady poručenskej správy a predložiť ich potom štyrom mocnostiam na schválenie.
V januári 1946 sa však zástupcom sovietskeho a amerického velenia nepodarilo dosiahnuť ani dohodu v otázke dopravy, prechodu osôb, poštového styku a obchodu medzi obidvoma zónami. Zmiešanej komisii, ktorá sa zišla v Soule v marci až máji 1946 a opätovne na jar 1947, sa nepodarilo ani bilaterálnym rokovaním vojenských velení uviesť do života výsledky moskovskej konferencie.
Spojené štáty napriek protestom ZSSR napokon v roku 1947 presunuli takzvanú kórejskú otázku na program rokovania OSN, kde bolo na návrh USA prijaté uznesenie o usporiadaní celokórejských volieb pod dohľadom OSN. Úrady Severnej Kórey však odmietli uznať právomoc OSN a členov jej komisie nepustili na sever krajiny.
Voľby sa konali 10. mája 1948 na celom území južne od 38. rovnobežky. Na základe výsledkov volieb bola 15. augusta 1948 vyhlásená Kórejská republika, ktorej prvým prezidentom sa stal sedemdesiattriročný Li Syn-man (správne I Sung-man).
O niečo neskôr ako na juhu sa konali jednostranné voľby aj v Severnej Kórei a 9. septembra 1948 tam bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika. Hlavou štátu sa stal 36-ročný predseda rady ministrov Kim Ir-sen (správne Kim Il-song). Rozdelenie Kórey tak bolo definitívne potvrdené.
Dočasná línia vojenských operácií sa stala hranicou, ktorá rozdelila jeden národ na dva celkom odlišné a v niektorých obdobiach krajne znepriatelené svety. Trauma Kórejčanov bola bezhraničná, veď ich krajina tvorila jeden útvar v celej histórii, o rozdelení nikdy predtým nebolo ani náznaku. Obidva kórejské štáty sa vyhlasovali za jediného legitímneho predstaviteľa celej Kórey. Tento stav trval do septembra 1991, keď boli Kórejská republika a Kórejská ľudovodemokratická republika prijaté do OSN.
Juhokórejský vojak počas strážnej služby, marec 1952.
Foto: Dimitri Boria, Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
So súhlasom Stalina
Poznatky zo Stalinovho archívu, z ktorého boli v Rusku niektoré časti uverejnené po roku 1992, umožňujú rekonštruovať skutočný obraz prípravy, rozdúchavania a priebehu kórejskej vojny. Je to pravdepodobne prvé dokumentárne svedectvo o dramatických udalostiach zo začiatku 50. rokov 20. storočia na Kórejskom polostrove.
Na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia začal mráz studenej vojny prituhovať. Včerajší spojenci sa pozerali na seba opäť s nedôverou. Stalin si síce uvedomoval, že USA sú silnejšie a fakticky nezraniteľné, napriek tomu neprestával všemožne rozdúchavať antikoloniálny a anitiimperialistický boj v duchu kominternovského myslenia. To znamenalo usilovať sa o to, aby bol v konečnom dôsledku celý svet „červený“.
Kim Ir-sen, výrazne podporovaný sovietskymi tútormi, podával z Pchjongjangu hlásenie o úspechoch „socialistickej výstavby“ vo svojej krajine a žiadal, aby ho Stalin prijal v Moskve. Stretnutie sa konalo o poldruha mesiaca, 5. marca 1949. Dohodlo sa na ňom o charaktere vojenskej pomoci, príprave kórejských dôstojníkov v Sovietskom zväze, rozvoji hospodárskych vzťahov a iných otázkach.
Problém vojenského zjednotenia obidvoch častí Kórey sa zatiaľ obchádzal. V priebehu celého roka 1949 však prúdili zo ZSSR do KĽDR dodávky výzbroje a bojovej techniky.
Kľúčový dokument sa objavil pravdepodobne 19. januára 1950. Napísal ho generálplukovník T. F. Štykov v Pchjongjangu, kde sa v roku 1948 stal sovietskym veľvyslancom a aj prvým politickým poradcom Kim Ir-sena. V správe sa uvádza, že Kim Ir-sen celé noci nespí, premýšľa o zjednotení, ale jeho partizáni to nedokážu urobiť. Ak zaútočí Li Syn-man, bude treba prejsť do protiútoku, lenže Li Syn-man neútočí. Kim Ir-sen si však chcel vyžiadať od Stalina povolenie na oslobodzujúci útok proti Južnej Kórei.
Dva či tri dni po stretnutí s Kim Ir-senom poslal Štykov 4. februára Stalinovi hlásenie, v ktorom tlmočil prosbu kórejského premiéra o urýchlenie nového úveru zo ZSSR na nákup zbraní. Kim Ir-sen žiadal o povolenie zvýšiť počet peších divízií na desať, kvôli čomu bolo treba sformovať tri doplňujúce jednotky.
Po konzultácii s Pekingom dal Stalin 9. februára súhlas s prípravami mohutnej operácie na Kórejskom polostrove. Odobril tak zámer Pchjongjangu vojensky zjednotiť celú krajinu. Tento dátum je vlastne začiatkom prípravy KĽDR na útočnú vojnu. Stalin si však vymienil, že Sovietsky zväz poskytne iba materiálnu podporu a priamo sa do bojov nezapojí.
V tajnej depeši z 30. mája 1950 informoval T. F. Štykov Stalina, že organizačná príprava celej akcie sa skončí 1. júna a s útokom sa ráta na konci júna, ešte pred začiatkom júlových dažďov. Stalin spočiatku zásadne odmietal účasť sovietskych poradcov priamo pri severokórejských bojových jednotkách.
Po obsadení Soulu však povolil ich zaradenie do generálneho štábu i do velenia jednotlivých útvarov. V depeši odoslanej z Moskvy niekedy okolo 30. júna však Štykovovi dôrazne prikázal, že títo ľudia musia oficiálne vystupovať ako dopisovatelia Pravdy a že on sám „osobne zodpovedá pred sovietskou vládou za to, že nepadnú do zajatia“. V ďalších fázach sa na bojoch priamo zúčastnili aj sovietski letci.
Po rýchlych vojenských úspechoch Severokórejčanov, dobytí Soulu a mnohých iných miest sa zdalo, že osud vojny je spečatený. Stalin už blahoželal Kim Ir-senovi. Ibaže 16. septembra 1950 zasadili Juhokórejčania spolu s Američanmi severokórejským vojskám mohutný protiúder a postúpili na sever až k čínskej hranici.
Jednotky OSN prekračujú 38. rovnobežku po tom, ako sa museli stiahnuť zo severokórejského Pchjongjangu,1950.
Foto: Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Zapojenie Číny
Minister zahraničných vecí KĽDR odovzdal 1. októbra Štykovovi pre Stalina mimoriadnu depešu od Kim Ir-sena. V rozsiahlom liste, ktorý nepochybne pomáhali zostaviť aj sovietski poradcovia, severokórejský vodca opísal celý vývin boja na fronte a žiadal pomoc od Sovietskeho zväzu. Ak by sa to pre akékoľvek príčiny nedalo uskutočniť, chcel pomoc pri vytvorení medzinárodných dobrovoľníckych jednotiek v Číne a v ostatných ľudovodemokratických krajinách.
Na váhu politickej prestíže sa dostali nielen ambície Kim Ir-sena ako „veliteľa osloboditeľa“, ale aj Stalina s Mao Ce-tungom, ktorí túto vojnu odobrili. Sovietsky diktátor napísal dôrazný list Mao Ce-tungovi, v ktorom sú okrem iného riadky, pri ktorých čítaní ešte aj dnes tuhne krv v žilách.
Vlastne sa v liste píše o možnosti 3. svetovej vojny: „USA môžu kvôli prestíži začať veľkú vojnu; do nej vtiahnu Čínu a potom aj ZSSR, ktorý je spojený s Čínou zmluvou o vzájomnej pomoci. Treba sa toho báť? Podľa môjho názoru nie, lebo spolu budeme silnejší ako USA s Anglickom. A iné európske kapitalistické krajiny bez Nemecka, ktoré dnes nemôže poskytnúť USA nijakú pomoc, nepredstavujú vážnu vojenskú silu. Ak je vojna nevyhnutná, nech je radšej teraz, a nie o niekoľko rokov, keď sa japonský militarizmus stane spojencom USA ...“
Aj Mao Ce-tung súhlasil, že ak sa má bojovať, nech sa bojuje teraz, ale potom Peking začal zvažovať všetky „za“ a „proti“. Stalin napäto čakal. Číňania totiž mohli situáciu zachrániť. Diktátor sa rozhodol, že svoje vojská nasadí iba v najkrajnejšom prípade napriek tomu, že už rozhodol o poskytnutí čínskych letísk sovietskemu letectvu. Mao Ce-tung napokon súhlasil s priamou vojenskou podporou Severokórejčanov a oznámil to do Moskvy.
Keď sa front v roku 1950 napokon ustálil na 38. rovnobežke, Stalin postupne stratil záujem o kórejskú vojnu. Vydal príkaz A. J. Vyšinskému, aby dal podnet na mierové rozhovory, lebo pochopil, že na diplomatickom poli môže dosiahnuť viac. Stretol sa 19. septembra 1952 v Moskve s čínskym premiérom Čou En-lajom, s ktorým posudzoval možnosti zachovať čínske pozície v Severnej Kórei a formu výmeny vojnových zajatcov.
Potvrdil, že Číne dodá zbrane pre 60 pozemných divízií napriek tomu, že sa viedli rozhovory o mieri v Kórei. Stalinovi ostávalo ešte poldruha roka života. Už sa nedozvedel, že vojna v Kórei, ktorú odobril, sa skončila 27. júla 1953 dohodou o zastavení paľby. Neplodný, obludný nápad riešiť problém silou zbraní mal katastrofálne následky, ale kremeľského diktátora svedomie nikdy nehrýzlo. Kórejský konflikt bol poslednou strašnou vojnovou epizódou v politickej biografii J. V. Stalina.
Americká loď USS Missouri ostreľuje severokórejské mesto Čchongdžin, len 40 míľ od hranice s Čínou, október 1950.
Foto: Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Bez vyhlásenia vojny
Vzťah obidvoch častí Kórey narúšali neprestajné incidenty na 38. rovnobežke. Napätie napokon vyvrcholilo otvoreným konfliktom, keď severokórejské vojská pod velením generála Kim Čchäka podnikli 25. júna 1950 bez vyhlásenia vojny ozbrojený útok na územie Kórejskej republiky.
Severokórejčania bez problémov prerazili chatrnú juhokórejskú obranu a troma hlavnými prúdmi sa valili na juh: pri Žltom mori cez Käsong a Pchanmundžom smerom na Soul, uprostred v smere na mesto Čchunčchon a na východnom pobreží v smere na Kangnung a Samčchok. Tam použili aj výsadky do tyla Juhokórejčanov.
Prekvapenie bolo dokonalé a trvalo niekoľko hodín, kým sa juhokórejská obrana ako-tak sformovala. Medzitým však hneď v prvých hodinách bojov padlo starobylé mesto Käsong a večer už stáli komunistické tanky na predmestiach Soulu. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že bola nedeľa a mnohí vojaci boli na priepustky mimo útvarov.
Po troch dňoch padol Soul, hlavné mesto Južnej Kórey. K tragédii milióna vtedajších obyvateľov hlavného mesta prispelo aj takticky chybné rozhodnutie zlikvidovať hneď na začiatku bojov všetky mosty vedúce cez rieku Hangang. Mal sa tak zastaviť postup útočníka, ale výsledok bol opačný.
Civilní obyvatelia aj ustupujúca juhokórejská armáda ostali v komunistickom obkľúčení. Utieklo iba asi 100-tisíc osôb. Do začiatku septembra obsadili Severokórejčania 90 % územia Južnej Kórey a 92 % jej obyvateľstva. Neobsadený ostal takzvaný Pusanský perimeter, ohraničujúci neveľké územie 80 x 80 kilometrov na juhovýchode Kórejskej republiky.
Kórejská otázka sa 27. júna dostala na program rokovania Bezpečnostnej rady OSN. Za neprítomnosti sovietskeho zástupcu bola KĽDR označená za agresora a uznaná vinnou za rozpútanie vojny. Schválená rezolúcia vyzývala členské štáty OSN, aby pod jej mandátom poskytli Južnej Kórei pomoc na odrazenie útoku.
Na výzvu okrem Spojených štátov, ktorých jednotky tvorili absolútnu väčšinu, zareagovali Austrália, Belgicko, Etiópia, Filipíny, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Juhoafrická únia, Kanada, Kolumbia, Luxembursko, Nový Zéland, Thajsko, Turecko a Veľká Británia. Zdravotnú pomoc poskytovali Dánsko, India, Nórsko, Švédsko a Taliansko. Severokórejčania si z rezolúcie OSN však ťažkú hlavu nerobili a ďalej bleskovo postupovali na juh.
Najprv sa pridala na pomoc juhokórejským vojakom pod zástavou OSN 24. pešia divízia americkej armády, urýchlene presunutá z Japonska. Do bojov zasiahla 5. júla, ale jej sily na Severokórejčanov nestačili. Severokórejské vojská neprestali postupovať na juh a zakrátko obsadili celú juhozápadnú Kóreu až ku Kórejskému prielivu, ktorý oddeľuje pevninu od ostrova Čedžudo a od Japonska. Koncom júla dorazili do Pusanu ďalšie tri americké pešie divízie a päť tankových práporov. Tie sa spolu s Juhokórejčanmi pokúsili zastaviť útok protivníka na rieke Naktonggang.
Ani to sa však nepodarilo a do 5. septembra postúpili vojaci KĽDR ešte ďalších asi dvadsať kilometrov za túto rieku. Tým dosiahli maximum územných ziskov. Južnej Kórei ostalo jediné veľké mesto – prístavný Pusan. Severokórejčania sa síce tešili z vrcholného triumfu, ale zároveň sa začali boriť s viacerými problémami. Predovšetkým viazlo zásobovanie, lebo dobyté južné územia boli spustošené vojnovými bojmi a spojenie so Severom bolo náročné a zdĺhavé.
Zranení americkí vojaci dostávajú lekársku pomoc, júl 1950.
Foto: Tom Nebbia, Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
MacArthurova ofenzíva
Vojská OSN začali protiofenzívu riskantným námorným a leteckým výsadkom v Inčchone. Plán, ktorého podstatou bola invázia amerických námorných síl pri Inčchone na západnom pobreží Kórejského polostrova, len asi päťdesiat kilometrov od Soulu, predložil hlavný veliteľ vojsk OSN, americký generál Douglas MacArthur.
Prekvapujúce vylodenie amerických vojsk priamo na najcitlivejšom, ale aj dokonale chránenom mieste severokórejských pozícií malo rozložiť protivníkovu obranu a spolu s prudkým útokom pozemných vojsk od juhu viesť k rýchlemu pádu Soulu.
Deň vylodenia bol stanovený na 15. september 1950, ale už od konca augusta sa začali rozsiahle dezinformačné bojové akcie, pri ktorých bolo sústavne bombardované najmä východné pobrežie Kórey. Cieľom bolo upútať nepriateľovu pozornosť, aby uveril, že invázia sa uskutoční práve tam.
Akcia sa začala 10. septembra sústredeným leteckým a delostreleckým útokom na malý neobývaný ostrovček Wolmido, ktorý Severokórejčania premenili na pevnosť chrániacu vstup do morských úžin pred Inčchonom. Po dobytí Wolmida sa začali 15. septembra o šiestej večer vyloďovať prví vojaci na pevninu pri Inčchone.
Súčasne úspešne pokračovala rýchla ofenzíva pozemných vojsk OSN od Pusanu smerom na Soul. Tieto vojská sa 28. septembra spojili s inváznymi jednotkami a dobyli Soul. Vojenské sily OSN sa však v Soule nezastavili. Pokračovali ďalej na sever a 1. októbra prekročili 38. rovnobežku. Severokórejská armáda len slabo odporovala, a tak sa 25. októbra dostali Američania až na kórejsko-čínsku hranicu a mali obsadený fakticky celý Kórejský polostrov.
V radoch deverokórejskej armády bojovali aj neplnoletí chlapci.
Foto: francis Mullin, Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Návrat k 38. rovnobežke
V novembri 1950 nastal vo vojne ďalší zásadný obrat, keď sa do bojov vložila čínska armáda. Okolo pol milióna čínskych „dobrovoľníkov“ ovládlo front a prinútilo Američanov na ústup. Začiatkom decembra dobyli Číňania so Severokórejčanmi hlavné mesto KĽDR Pchjongjang a odrezali ústupovú cestu niekoľkým americkým divíziám, ktoré sa len horko-ťažko stihli evakuovať po mori.
Koncom decembra obsadili komunistické vojská celú severnú časť Kórey. Už 25. decembra prekročili 38. rovnobežku a 4. januára 1951 nakrátko dobyli Soul. Zastaviť sa ich podarilo až niekoľko desiatok kilometrov na juh od hlavného mesta Kórejskej republiky. Generál MacArthur, zástanca „tvrdého kurzu“, presadzoval rozšírenie vojny do Číny.
Amerického prezidenta Harryho Trumana sa dokonca snažil presvedčiť, aby dal súhlas na použitie atómových zbraní proti Číne. Truman mu však nedovolil bombardovať ani mosty cez hraničnú rieku Amnokkang (Ja-lu-ťiang), ani zapojiť jednotky tchajwanskej armády do bojových akcií na strane OSN. Napokon bol MacArthur po verejnej kritike prezidentovej politiky 10. apríla 1951 odvolaný z veliteľského postu. Novým hlavným veliteľom vojsk OSN sa stal generál Matthew B. Ridgeway.
Severokórejčania a Číňania sa síce koncom apríla 1951 stiahli zo Soulu, ale všetky ďalšie snahy získať vojenskú prevahu a podniknúť novú ofenzívu sa skončili v rokoch 1951 a 1952 pre Američanov fiaskom. Túto fázu bojov charakterizuje prechod k pozičnej vojne, taktike obmedzených útokov a pomerná stabilizácia frontu.
Rokovania o prímerí sa začali 10. júla 1951, ale boje pokračovali aj počas ďalších dvoch rokov vyjednávania. Najväčšou prekážkou ukončenia bojov bola otázka línie prímeria a repatriácie zajatcov. Napokon po Stalinovej smrti v marci 1953 prevládla obojstranná ochota ukončiť boje.
Severokórejskí vojnoví zajatci v zajateckom tábore OSN v Pusane, apríl 1951.
Foto: Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Vojna bez víťaza a bez mieru
Dohoda o prímerí bola podpísaná 27. júla 1953. Stanovila demarkačnú líniu (stala sa ňou línia frontu), vytvorenie demilitarizovaného pásma v šírke štyroch kilometrov popri tejto línii (dva kilometre na sever a dva kilometre na juh od nej), potvrdila zásadu nezvyšovať stavy vojsk ani počty a typy zbraní, určila spôsob repatriácie zajatcov. V Pchanmundžome bola vytvorená osobitná konferenčná oblasť na rokovanie Vojenskej komisie pre prímerie, kde sa dodnes prerokúvajú rozličné incidenty a prípady porušovania dohody.
Dohoda ďalej stanovila podmienky práce komisie neutrálnych štátov a Dozornej komisie neutrálnych štátov (DKNŠ). Členmi DKNŠ sa za „severnú“ stranu stalo Československo a Poľsko, za „južnú“ stranu Švajčiarsko a Švédsko. Do roku 1956 DKNŠ dozerala na plnenie dohody i v desiatich vstupných prístavoch na severe a juhu, od roku 1956 už len v Pchanmundžome.
Počas štyridsiatich rokov sa v DKNŠ vystriedalo niekoľko sto českých a slovenských dôstojníkov. V januári 1993 však Severná Kórea neuznala Čechov ani Slovákov za nástupcov rozdeleného Československa a ich činnosť ukončila. O dva roky nato vypovedala aj Poliakov, čím celá komisia vlastne stratila význam. Švajčiari a Švédi však v Pchanmundžome ostávajú aj naďalej.
V súvislosti s kórejskou vojnou treba pripomenúť, že ako znepriatelené strany proti sebe nestáli a nestoja dva kórejské štáty, ale KĽDR a OSN. Komunistická Severná Kórea nikdy vojnu Juhu nevyhlásila, jej vojská jednoducho 25. júna 1950 včasráno prekročili demarkačnú čiaru na 38. rovnobežke a zaútočili na Kórejskú republiku. Dohodu o prímerí podpísali predstavitelia OSN, Severnej Kórey a Číny, Južná Kórea svoj podpis nikdy nepripojila.
Tri roky bojov nič nevyriešili, iba zničili obidve časti krajiny. Straty na ľudských životoch boli obrovské. Na Juhu sa celkový počet vojenských i civilných obetí, t. j. padlých v boji, popravených, zranených, unesených a nezvestných, vyčísľuje počtom 1,3 milióna ľudí. Bola zničená takmer polovica priemyselných podnikov, tretina obytných domov a väčšina infraštruktúry.
Presné údaje z KĽDR nie sú síce dostupné, ale predpokladá sa, že tamojšie vojnové škody boli ešte väčšie. V Severnej Kórei s polovičnou populáciou sa počet obetí odhaduje na 1,5 milióna ľudí, čínskych mŕtvych a zranených „dobrovoľníkov“ na 900-tisíc. Intenzívne plošné bombardovanie počas troch rokov zdevastovalo krajinu a mnohé mestá ľahli popolom. Zahynulo vyše 33-tisíc Američanov a 3-tisíc príslušníkov jednotiek OSN. Podľa rozličných zdrojov sa údaje rôznia.
Obyvateľ Soulu v ruinách vojnou zničeného mesta.
Foto: Dimitri Boria, Flickr.com/imcomkorea, Department of Defence
Dedičstvo konfliktu
Vo väčšine Európy si po vyše sedemdesiatich rokoch mierového života len ťažko vieme predstaviť teror nepriateľských armád, zápalné bomby, rozdelené rodiny, zúfalé úteky z jedného utečeneckého tábora do druhého pri presúvaní frontu, následný boj o prežitie medzi státisícmi ľudí v podobnej beznádejnej situácii, bez domova, v strachu z represálií z tej či onej strany.
Bol to jeden z najkrvavejších lokálnych konfliktov v 20. storočí a stál mnoho miliárd rubľov i dolárov. A napokon po troch rokoch vojny ostala deliaca čiara medzi obidvoma Kóreami v podstate tam, kde bola na začiatku – na 38. rovnobežke. Dedičstvo strachu a neistoty dodnes ovplyvňuje obidva kórejské štáty tak v ich vnútornom rozvoji, ako aj v ich vzájomných vzťahoch, hoci v lete 2018 uplynulo už 65 rokov od skončenia vojny.
Severokórejský diktátor Kim Ir-sen neprestal až do smrti snívať sen o vojenskom zjednotení Kórejského polostrova. Svedčia o tom tunely pod 38. rovnobežkou, ktorými sa chcel so svojou armádou opäť dostať na juh. Juhokórejčania postupne objavili štyri v rokoch 1974, 1975, 1978 a 1990.
Prvé tri boli vyhĺbené na západe polostrova v blízkosti Soulu, štvrtý bol prekopaný na východnej strane. Bájke o tom, že pod 38. rovnobežkou chceli dolovať uhlie, zrejme neveria ani sami Severokórejčania. Nikoho neoklame ani to, že niektoré žulové steny natreli na čierno, čo malo vyvolať dojem antracitových slojov.
Situácia na Kórejskom polostrove bez mierovej zmluvy ostáva napätá. Okolo hranice medzi Severnou a Južnou Kóreou sa sústreďuje množstvo vojenského vybavenia a vojakov. Severokórejská armáda je štvrtá najväčšia na svete, má vyše milióna vojakov a približne 70 % z nich je rozmiestnených do sto kilometrov od demilitarizovaného pásma.
V juhokórejskej armáde slúži asi 690-tisíc vojakov, ktorým pomáha 37-tisíc príslušníkov americkej armády. Obidva štáty sú vybavené námornými, leteckými a raketovými základňami, majú jadrové reaktory. Severná Kórea navyše vlastní sedem zariadení na výrobu chemických zbraní a dve jadrové zariadenia. V roku 2006 vykonala prvý nukleárny test.
