Deti, ktoré sa v júni roku 1995 narodili v pôrodnici v juhoruskom mestečku Buďonnovsk, majú dnes desať rokov. Nepamätajú sa, že sa narodili ako rukojemníci. Nemocnicu vtedy obsadil čečenský vodca Šamil Basajev, bol to začiatok veľkých teroristických akcií v Čečensku.

Pri vyslovení mena Buďonnovsk si väčšina Rusov vybaví nasledujúce pojmy: pôrodnica, terorizmus, Čečeni, Šamil Basajev. Väčšina Čečenov si síce tiež spomenie na Basajeva, ktorý vtedy viedol celú operáciu, ale hovorí o prímerí, ktoré nasledovalo, hrdinoch, ktorí chceli obetovať svoje životy, aby zachránili tisícky čečenských žien a detí, hoci i za cenu smrti žien a detí nepriateľov, o víťazstve čečenského ducha nad ruskou vojenskou presilou.

Žiadny iný teroristický akt, ktorých nasledovalo v Rusku potom viac ako mnoho, nevyvolal také rozporné emócie ako obsadenie buďonnovskej nemocnice a pôrodnice skupinou Šamila Basajeva a dvoch Aslanbekov: "Malého", ako sa hovorilo brigádnemu generálovi Ismailovi, a "Veľkého", ako prezývali plukovníka Aslanbeka Andulhadžijeva.

Sám Basajev nikdy neprezradil, čo vlastne mal v skutočnosti v úmysle. "Išli sme ďalej do Ruska. Chceli sme obsadiť Kremeľ," usmieva sa, keď sa ho niekto spýta, prečo práve Buďonnovsk.

Situácia v máji 1995 bola pre čečenskú stranu tragická. Čečenské sily mali asi

15-tisíc dokonale motivovaných bojovníkov. Šesťdesiattisícovej ruskej armáde, ale vzdorovať nedokázali. Kobercové bombardovanie Grozného z neho vyhnali asi 400-tisíc ľudí. Pri bombardovaní horskej obce Ca Vedeno zahynulo 11 príbuzných Šamila Basajeva vrátane žien a detí.

Čečeni sa prezliekli do ruských uniforiem a v ruských vojenských nákladných autách prechádzali ruskými kontrolnými stanovišťami. Tvrdili, že vezú náklad - zinkové truhly s padlými vojakmi. A tiež niečo na pamiatku z Čečenska - to bolo kódové označenie pre narabovaný majetok. Z takého nákladu sa platilo mýto. Basajev neodhadol chamtivosť ruských vojakov a práve pri výjazde z mesta Buďonnovsk mu došli peniaze. Tak sa začal boj, ktorý sa skončil obsadením nemocnice a zajatím viac ako tisícky rukojemníkov.

Basajev aj obaja Aslanbekovia neskôr tvrdili, že paľbu na pôrodnicu začali ruské jednotky. V nemocnici zomrelo 146 ľudí vrátane pacientok pôrodnice.

Nemocnica sa však ukázala byť nedobytná. Nastalo úmorné vyjednávanie. Len čo si Basajev začal telefonovať priamo s premiérom Viktorom Černomyrdinom, bolo jasné, že partizáni vojdú aspoň do čečenských dejín ako hrdinovia. Z obliehanej nemocnice občas vypustili nejakú ženu s bábätkom a tá k údivu všetkých volala rozzúrene na ruských vojakov: "Vy vrahovia, nechajte ich ísť, oni chcú len slobodu a bránia svoje ženy a deti."

Keď sa nakoniec novinári a niekoľko poslancov dumy vymenili za ženy, aby Čečenov chránili vlastnými telami, Rusi už boli ochotní pristúpiť na čokoľvek, len aby sa to divadlo skončilo. Autobusy s partizánmi a novými rukojemníkmi vyrazili späť do Čečenska.

Pre ruských generálov bolo potupné, že museli vyjednávať s Veľkým Aslanbekom, ktorého museli oslovovať pán plukovník. Donútil ich prijať všetky podmienky vrátane zastavenia paľby a mierových rokovaní.

V Moskve zúrili, Černomyrdin sa cítil ako porazený hlupák, Jeľcin pil viac ako obvykle a generáli chceli šéfa tajnej služby Stepašina postaviť pred vojenský tribunál. Len v Groznom sa oslavovalo. Krajina si užívala krátkeho prímeria.

Buďonnovsk bol prvým a posledným podobným činom, ktorý zahraniční novinári popisovali so sympatiami k útočníkom. Hodnotili ho ako vynútený čin, požiadavky Basajeva ako legitímne. Moskva však ani potom nedokázala riešiť kaukazský problém bez pomoci tankov.

Roztočila kolotoč teroristických útokov, ktorým už chýbal závan buďonnovského rytierstva a romantizmu: výbuchy v Moskve, obsadenie divadla na Dubrovke a nakoniec vlaňajšia tragédia v severoosetskej škole v Beslane.

Buďonnovsk sa už nikdy nikomu nepodarilo zopakovať, aj keď i nasledovníci Basajeva mali rovnaké požiadavky - odchod Rusov z Čečenska. Obe strany tak ruská, ako aj čečenská prestali úplne brať ohľad na civilistov. Jedni sú definitívne zaradení do kategórie teroristov, ktorých pohnútky sa neskúmajú. Druhí majú nálepku agresorov a už sa za ňu ani nehanbia.

Zajtra - Magna Charta

Autor: agentúra Epicentrum pre SME