Tublatanka zostane navždy zapísaná v dejinách slovenskej pop music, bez ohľadu na fakt, že dnes už za ňou netiahnu davy fanúšikov ako v minulosti. V čase najväčšej slávy, čiže na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, boli skutočnou česko-slovenskou hviezdou, po personálnych problémoch sa však sila skupiny oslabila a mladí si našli iné idoly. Po štyroch rokoch Tublatanka vydáva nový album s názvom Patriot, ktorý pripomína jej staré časy. Kapela vystupuje v trojici, v niekoľkých pesničkách sa vrátil bývalý textár Martin Sarvaš a obal so scenériou Vysokých Tatier pripomenie ich niekdajší spoznávací znak - legendárne ľudové kroje.

Prečo ste nový album nazvali Patriot?

Pretože sme patrioti. Mali sme x-krát možnosť zostať vonku. My sme sa však vždy vrátili, tak sme asi patrioti. Máme nádhernú krajinu a folklór, čo si nevážime. Nie som folklorista, ale ešte som nevidel krajinu, ktorá by bola taká nevďačná k tradíciám, ako sme my.

Neznie však názov príliš nacionalisticky?

Nie je v tom ani štipka nacionalizmu. Chceli sme dať názov, ktorý by sedel našej skupine, ktorá prvých desať rokov vystupovala v slovenských krojoch, za čo sme boli po rozpade Československa očierňovaní. Dokonca padol názor, že sme nacionalisti, keď na koncertoch nosíme kroje. Keď sme začínali, všetky kapely sa štylizovali do oblečenia cudzieho slovenskému obyvateľstvu. Každý chcel mať čierne okuliare alebo bielu košeľu. My sme si zvolili slovenské kroje, veď najväčším slovenským rockerom bol Juro Jánošík, ktorý mal na ruke vybíjané cvoky a nosil vybíjaný opasok (smiech). Prvý koncert sme odohrali v slovenských krojoch, čo malo obrovský úspech. Nejako nám to prischlo. So zháňaním krojov bol problém, pretože nám boli malé, hlavne Ďurovi Černému, ktorý mal 96 kíl. Nakoniec sme si ich skombinovali podľa toho, čo nám bolo dobré, aj keď nám folkloristi vyčítali, že nohavice máme z Myjavy a košele zo stredného Slovenska.

Neublížilo povesti Tublatanky, keď v polovici 90. rokov hrala na mítingoch HZDS?

Správali sme sa ako skupiny v demokratických krajinách, napríklad v USA. Bon Jovi hrá raz pre Billa Clintona a nasledujúce voľby zas pre Georgea Busha. Robí to aj Madonna a množstvo celosvetovo uznávaných umelcov. Dostali sme pozvanie hrať pre HZDS, ale v tom istom čase sme hrali aj pre SDĽ. Dokonca sme pár koncertov hrali aj pre SNS a ďalšie strany. V posledných voľbách som hral pre Smer. Je to úplne normálne, len Slovensko možno na to ešte nebolo pripravené.

Nevadili vám totalitné spôsoby HZDS a Vladimíra Mečiara?

Musíme sa baviť o politike? Ja som bol skôr rozčarovný, že od roku 1996 so mnou denník SME nechcel spraviť rozhovor. Medzitým sme vydali pať cédečiek, odohrali stovky koncertov.

Asi preto, že ste s vašimi postojmi v tých časoch....

V tom sa mýlite. Nikdy som sa nesprával ako Jožo Ráž, ktorý svoje postoje nahlas medializoval.

Vráťme sa k hudbe. Beriete tento album ako comeback?

Tublatanka nikdy neodišla zo scény. Nikdy sme netaktizovali ako iné kapely, ktoré oznámia, že idú na posledné turné a potom hrajú ďalej. Len v médiách o nás v poslednom čase nebolo príliš počuť. Teraz ideme na veľké turné po Slovensku a s albumom chceme naplno fungovať, ako v minulosti.

Mnohí označujú za najlepšiu platňu vašu prvú. Prečo?

Asi preto, že je na sto percent úprimná. Do štúdia sme prišli ako hudobní začiatočníci, a s obrovskou láskou a vášňou k muzike sme do nej dali všetko. V štúdiu sa síce pri mixovaní kazilo všetko - od magnetofónu až po nahrávacie systémy, ale to nadšenie a energiu tam cítiť.

Vtedy sa považovalo za zázrak, že album vôbec vyšiel.

Mali sme veľké šťastie, pretože v roku 1983 sa na koncert zatúlal zodpovedný redaktor Opusu Milan Vašica, ktorý nám povedal: ,Chlapci nechcete natočiť dosku?' My sme tomu ani neverili.

Druhý album Skúsime to cez vesmír z Tublatanky urobil československé hviezdy.

Pritom som ho robil v hektickom čase. Nečakane som dostal povolávací rozkaz a v štúdiu som mal nahrané podklady na druhú platňu. Prišiel som na vojnu do Uherského Hradišťa s obviazanou hlavou a výmyslom, že som bol na konferencii v Trenčíne, kde mi padol na hlavu reflektor a mám rozťatú lebku. Vtedy bol najväčší boom Tublatanky, tak som sa nechcel strihať - veril som, že sa dostanem domov. Kamarát, ktorý mi mal vybaviť odklad, zlyhal, a vojakom začalo vŕtať v hlave, prečo má Ďurinda ešte stále obviazanú hlavu. Nanútili ma ísť na preväz, kde mi zúrivý lekár dal obväz dole a vypadli mi vlasy až po prsia. Hneď mi dali tri dni basy.

Pamätáte si, ako vtedajšie mládežnícke časopisy pretriasali vaše rozbíjanie gitár na koncertoch?

Boli to lacné americké a japonské kópie a jedna československá Jolana. Bol som nabitý energiou a v eufórii som si občas dovolil rozbiť gitaru podľa vzoru mojich obľúbených skupín ako The Who alebo Deep Purple. Nestretlo sa to však s priaznivou odozvou, najmä politických cenzorov. Eštebáci chodili na koncerty a podávali hlásenia, že Ďurinda rozbil gitaru alebo že pred koncertom bol oblečený v tričku z anglickej zástavy. Na ŠtB ma predvolali kvôli rôznym veciam, napríklad pre text k piesni Pravda víťazí.

Ako vznikla táto pesnička?

Najprv vznikla muzika. Mal som dobrú melódiu a vedel som, že potrebuje silné slová. V jedno nedeľné popoludnie sme sa prechádzali po Prahe a zašli sme na Pražský hrad. Napadlo ma, že hore nad ním viala zástava, na ktorej boli napísané dve slová - Pravda víťazí. Sadlo mi to presne na refrén.

Boli ste jednou z mála čistých rockových kapiel, ktorá za režimu mohla vydávať albumy. Cítili ste sa ako oficiálna skupina?

Nikdy. Prvé tri platne sme vydali ako amatéri. Neboli sme pod Slovkoncertom, ktorý robil drezúru a cenzúru svojich kapiel. Študovali sme vysoké školy a robili sme, čo sme chceli. Cenzurovali nám iba texty pred vydaním platne. Na koncertoch sme boli slobodní. Amatéri, ktorí vypredávali športové haly. Nikdy sme neboli disidentskou kapelou, ale robili sme to podľa seba.

Tublatanku postihlo niekoľko nepríjemných vecí, ktoré ju skoro zničili. Začiatkom 90. rokov ste sa na vrchole slávy upísali Supraphonu, ale váš album Nebo Peklo Raj sa vtedy nedal zohnať. Prečo?

Vyšiel po albume Žeravé znamenie osudu, z ktorého sa predalo neuveriteľných 250-tisíc kusov. Supraphon mal predajne v každom mestečku, ale mali sme smolu, že sa v roku 1991 začal rozpadávať. Vydali sme album, po ktorom bol veľký dopyt, ale zlyhala distribúcia.

Vtedy prišli aj prvé personálne zmeny. Čo sa stalo?

To bolo asi najťažšie obdobie. Basgitarista Paľo Horváth sa začal venovať počítačovým softvérom a muzika ho prestala zaujímať. Po viacerých problémoch sme sa dohodli, že zo skupiny odíde. V tom čase bol voľný Dodo Dubán, ktorý opustil skupinu Money Factor, a zobrali sme ho ako ďalšieho speváka a gitaristu a Ďura Topora na basu - hrá so mnou dodnes. V tejto zostave sme išli v roku 1994 dokonca hrať do Írska na Veľkú cenu Eurovízie, kde sa nám s pesničkou Nekonečná pieseň celkom darilo.

A prečo skončil Ďuro Černý?

Potom sme išli hrať do USA na veľký hudobný festival v Austine. Tam skupina dostala definitívnu ranu. Ďuro bol závislý od heroínu a chudák si to tam veľmi odtrpel. Náš textár a manažér Martin Sarvaš sa celý čas oňho staral. Pri odchode zo Štátov dokonca nemohol ani nastúpiť do lietadla, tak mu bolo zle. Tvrdil, že tú cestu nevydrží. Odviezli ho do nemocnice v Houstone, kde zostal dva dni a priletel potom sám. Po návrate sa Ďuro už nemohol venovať kapele, ale sebe, aby si zachránil holý život.

Stretávate sa s pôvodnými členmi Tublatanky, s Paľom Horváthom alebo Ďurom Černým?

S Ďurom áno. Je s ním obrovská sranda. Je veľmi vitálny a vždy dobre naladený. Párkrát sme boli v skúšobni, kde ma presvedčil, že je vynikajúci bubeník a bubnuje ešte lepšie ako s Tublatankou pred dvanástimi rokmi. Chcel by som s ním nahrať pár pesničiek.

Po dlhých rokoch ste na albume Patriot opäť spolupracovali s Martinom Sarvašom. Čo spôsobil jeho návrat?

Martin je stále môj kamarát. Rozumieme si. Dočítal sa, že Tublatanka ide vydávať platňu a hneď mi zavolal, či by som nechcel pár textov. Povedal mi aj vetičku, ktorá ma chytila, že ,bude podávať nadľudské výkony'. Myslím, že spravil veľmi slušné texty. Podarila sa mu najmä Pieseň pre Doda, ktorú sme robili na poslednú chvíľu. Otextoval ju s citom tak, že patrí Dodovi, ale aj ostatným, ktorí by chceli spáchať samovraždu.

Samovražda Doda Dubána bola ďalšou ranou pre vašu kapelu. Ako ste sa s jeho smrťou vyrovnávali?

Hlboko nás zasiahla. Nikto z nás to nečakal. Veľmi nás mrzelo, že sme mu nedokázali pomôcť, keď bol dlhodobo v depresii. Že sme ho nechytili za golier a nešli s ním k psychiatrovi. Dodo bol skvelý parťák. V Tublatanke hral neopakovateľnú jednoduchú sprievodnú gitaru, ktorá dodávala kapele typický zvuk. Okrem toho bol skvelý spevák s veľkým rockovým hlasom, ktorý sa nerodí často.

Hovorí sa, že bol v kapele príliš zastrčený.

Nebol. Mal veľmi dôležitú úlohu. Na koncertoch spieval niekoľko vlastných, ale aj mojich pesničiek. Mal priestor, dokonca som si vždy predstavoval, že Tublatanka bude fungovať ako Beatles. Časť pesničiek bude spievať on a časť ja - ako Lennon a McCartney. Dodo však pre kapelu pracoval trochu menej, ako som si predstavoval.

Paradoxne ho ľudia docenili vďaka skladbe Vráť trochu lásky medzi nás až po jeho smrti.

Je to smutné, že taká silná pesnička sa vytiahla na svetlo až po jeho smrti. Keď bol nažive, nepočul som ju, ako bol rok dlhý. Dnes som však rád, že o generáciu mladší speváci spravili coververziu na jeho počesť.

Najslávnejšie obdobie vaša skupina prežila na prelome 80. a 90. rokov. Myslíte si, že je v silách Tublatanky vypredať opäť Pasienky?

Myslím, že moja sila je v hudbe. Na Patriota sme nahrali štrnásť pekných pesničiek. Nič neplánujeme. Uvidíme, čo príde.

FOTO - MAREK VELČEK,

MILOŠ SCHMIEDBERGER A ARCHÍV