Chirurgovia Detského kardiocentra práve ôsmu hodinu operujú srdce pätnásťročného dievčaťa.
Na nemocničnej chodbe som narazila na kamarátku. Pod modrým županom sa jej vydúvalo okrúhle bruško.
"Čakám dvojčatá," zverila sa mi, ale v očiach namiesto radosti sedel vážny tieň. "Už teraz viem, že dievčatko má vážnu srdcovú chybu. Hneď po narodení pôjde do kardiocentra na operáciu. Chcem sa tam ísť ešte predtým pozrieť, ale musím nazbierať odvahu."
Takto nejako sa to začína. Súčasná medicína dokáže zistiť niektoré srdcové chyby už pred pôrodom a mama sa môže aspoň trocha psychicky pripraviť na to, čo ju čaká. Mnohé mamičky sa však skutočnosť, že dieťatko má poškodený jeden z najdôležitejších orgánov, ktorý treba ratovať okamžite, lebo práve pri srdci sa najviac hrá o čas, dozvedia až pár hodín po pôrode. Buď preto, že chyba sa jednoducho v tehotenstve zistiť nedala, alebo ich gynekológ nemal dostatočné vybavenie, prípadne znalosti. V každom prípade, ak je problém vážny, na Slovensku je špičkové pracovisko - Detské kardiocentrum v Bratislave - ktoré väčšine detí dokáže pomôcť. A my sme sa na vlastné oči presvedčili, ako to tam funguje.
Prvé dojmy
Detské kardiocentrum zaberá niekoľko poschodí nemocnice na Kramároch. Je ráno, keď zvoním na zvonček oddelenia anestézie a intenzívnej medicíny. V nemocničnom slangu sa prezýva "rapka" (vyplýva to z dávneho názvu) a práve tu sa odohrávajú najväčšie drámy. Sem totiž prichádzajú deti v najkritickejšom stave - či už pred, alebo po operácii srdca.
Napadne mi, že k "rapkáčom" sa klesá, nachádzajú sa totiž na mínus druhom poschodí. A že sa tu určite často klesá na duši. Keď mama sedí pri minipostieľke a díva sa na niekoľkodňové bábätko, z ktorého vedú strašidelné hadičky a kanyly. Naokolo znervózňujúco blikajú a pípajú desiatky prístrojov, vo dne v noci je tu ostré svetlo a frmol. A ona tam bezmocne tŕpne, čo bude s dieťatkom, ktoré má vážne poškodené srdce.
Keď som sa však neskôr rozprávala s niekoľkými mamami, boli prekvapujúco pokojné a pri opisovaní diagnóz svojich detí používali odborné termíny, akoby boli školené zdravotníčky. Čo sa vraj čudujem, veď v nemocnici sú už vlastne doma. "Moja dcérka má osem týždňov a z toho sme mimo nemocnice boli dokopy snáď päť dní," vysvetľuje mi jedna za všetky. "Ale človek si zvykne. Najmä, keď môžeme byť s deťmi a lekári nás o všetkom informujú, čo zďaleka nie je v našich nemocniciach samozrejmosťou. Pritom to priam zázračne pomáha."
Pacienti v perinkách
Momentálne je na rapke obsadených sedem postieľok, na väčšine ležia bábätká. Na nožičkách aj na ručičkách majú pletené ponožky. Jedno má presne deň, ešte tu nemá ani mamu, ktorá sa najprv musí zotaviť po pôrode. Operácia ho len čaká, no ostatné deti už zväčša majú jazvu krížom cez hrudníček. Svedectvo zákroku, ktorý im zachránil, alebo aspoň predĺžil život.
Od postieľky k postieľke ma sprevádza primárka oddelenia Ľubica Kováčiková a doktorka Viera Illíková. Snažia sa mi čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť, čo má ktorý drobček za sebou, keď zrazu začne nahlas pípať jeden z monitorov. Malinké dievčatko prevracia oči stĺpkom a z úst mu vychádzajú bubliny slín. Pre laika dramatickú situáciu však lekárky tentoraz zvládnu obyčajnou drevenou špachtľou.
"Je to jeden z manévrov, ktorý môže potlačiť tachykardiu, teda, keď srdce bije prirýchlo," vysvetľujú mi pokojne. "Špachtľa v krku napne na vracanie, čím sa prehodí nervový tonus a srdce naskočí do normálu. Oči sa prevracajú napríklad preto, lebo dieťa je ešte omámené po operácii, a slinenie je tiež normálne. V nose majú kanylu, cez ktorú fučí a to dráždi. Preto väčšina detičiek slintá."
Príbehy
Postupne si na ten pohľad zvykám a počúvam príbehy.
Malá pacientka mala medzi komorami dieru. Už je po operácii, kde jej ju zaplátali, mala však dramatický pooperačný priebeh. Niekoľko dní musela byť na umelom dýchaní, museli ju obložiť ľadom a podchladiť na 34 stupňov, potom sa však pridružil zápal pľúc. Iba včera sa zlepšila natoľko, že ju odpojili od ventilátora, aby dýchala sama. Hoci stále nie je všetko, ako má byť, z najhoršieho je vonku a má nádej na trvalé vyliečenie.
Novorodeniatko zase prišlo na svet modré. Ukázalo sa, že má vymenené cievy. Bez operácie by jeho srdce fungovalo tak, že okysličená krv by sa stále vracala do pľúc a neokysličená by kolovala po tele. Kedysi by bol osud dieťaťa spečatený - nemalo by dosť kyslíka a zomrelo by. Dnes mu chirurgovia vedia cievy vymeniť a srdce bude mať normálnu anatómiu.
"Je to však ťažká operácia," zdôrazňuje Ľubica Kováčiková. "Najmä preto, že koronárne artérie u bábätka sú veľmi tenké, no chirurg ich musí premiestniť a nepoškodiť. V tom je najväčšie kúzlo operácie. Máme však výborné výsledky a tieto deti majú veľmi dobrú perspektívu."
Najťažší prípad
V rohu miestnosti je prázdne miesto. Sem by mal o pár hodín doraziť trojročný chlapček, o ktorého život sa práve bojuje na operačnej sále. Jeho srdce má iba jednu komoru. Je to závažná chyba, lebo sa nedá napraviť tak, aby vzniklo zdravé srdce. Dve komory sa z jednej vymodelovať nedajú, pretože majú rozdielnu anatómiu. Srdcu však treba uľaviť. Keby lekári nechali pracovať len tú jednu komoru a sama by pumpovala krv do pľúc a tela, zakrátko by sa doslova uštvala. Kvalita života by sa zhoršovala a skôr či neskôr by dieťa zomrelo.
Dá sa však pomôcť troma operáciami, ktoré sa podstupujú postupne. Prvá je tesne po narodení, druhá zhruba okolo polroka a posledná okolo troch rokov dieťaťa. Takto operovaní pacienti sa dožívajú dospelosti. A najmä, majú pred sebou nádej, lebo kardiochirurgia neustále napreduje.
Chlapček, ktorý je na sále, práve podstupuje tretiu z operácií. Bohužiaľ, na rapku neprichádzajú dobré správy. Krvácanie, ide dolu tlak, treba masáž srdca, opakovanú resuscitáciu. Napokon sa pre vážne komplikácie operácia musí predčasne ukončiť. Organizmus je príliš vyčerpaný. Potrebuje čas na zotavenie a potom sa chirurgovia znovu pokúsia srdiečku pomôcť.
Odhalené srdce
Na rapke to teraz už bzučí naozaj ako v úli. Všetci sú v pohotovosti, pripravení prevziať kritického pacienta, ktorého o pár minút privezú z operačky. Keď príde, prekvapí ma, že spiace dieťa má stále otvorený hrudník. Je prelepený priehľadnou fóliou (aby sa zabránilo infekcii), cez ktorú jasne vidno bijúce srdiečko.
Primárka Kováčiková mi vysvetľuje:
"Hrudník zavrieme až zajtra, pozajtra. Operácie pri mimotelovom obehu sú pre organizmus veľmi náročné. Podstatou je, že krv nejaký čas neprechádza srdcom ani pľúcami, ale okysličí sa v sústave hadičiek a pumpa ju pretlačí späť do tela. Organizmus však na mimotelový obeh reaguje ako na niečo cudzie. Vytvára si rôzne obranné mechanizmy, kvôli ktorým sa napríklad v tele začne hromadiť tekutina. Pacient opuchne a keby sme vtedy zavreli hrudník, hrudná stena by srdce stlačila. Preto sa radšej zašije, až keď sa funkcia srdca zlepší a dieťa odpuchne."
Dívam sa na bacuľatého chlapčeka. Vyzerá ako zdravé, tvrdo spiace dieťa. Vďaka umelému spánku ho nič nebolí a keď si človek zvykne na otvorenú hruď, vlastne to vôbec nepôsobí dramaticky. A pritom, práve v priamom prenose vidím najväčšiu z drám - boj o život. Nad budúcnosťou dieťaťa sa vznáša veľká neznáma a lekárom aj rodičom ostáva len dúfať, že ďalšie komplikácie nebudú.
Bedeker
Situácia na rapke sa v rámci možností upokojuje a lekári majú čas, aby mi trochu pomohli utriediť si pojmy.
Dozvedám sa, že detská a dospelá kardiológia musia riešiť úplne rozdielne problémy. Kardiológovia, ktorí liečia dospelých, neovládajú problematiku vrodených srdcových chýb jednoducho preto, že ešte nedávno sa skoro nikto s vážnou vrodenou srdcovou chybou dospelosti nedožil. Nuž a kardiológovia - pediatri zas nie sú pripravení riešiť problémy ako hypertenzia či diabetes, ktoré zase sužujú srdciarov v dospelosti.
Lenže tým, ako kardiológia a kardiochirurgia výrazne napredujú, veľa detských pacientov sa dožíva dospelého veku a vzniká potreba nového odboru, ktorý by sa zameral na dospelých s vrodenou chybou srdca. Zatiaľ je to však tak, že občas sa v Detskom kardiocentre ocitnú aj štyridsiatnici. Sú to ľudia s ťažkými vrodenými srdcovými chybami, ktoré, keď boli deťmi, sa ešte neriešili, no oni mali šťastie, že prežili. Teraz však srdce prestalo vládať a treba sa pokúsiť pomôcť. Riziko operácie je však oveľa väčšie než u detí, pretože choré srdce sa namáhalo veľa rokov a sú na ňom nezvratné zmeny.
Aj preto je dnes trendom riešiť vrodené srdcové chyby v čo najútlejšom veku. Aby sa zabezpečil primeraný vývoj dieťaťa. Vidno to aj na pacientoch kardiocentra. Kým pred pár rokmi operovali najmä školákov a potom predškolákov, dnes až šesťdesiat percent detí ešte nemá rok.
Novorodenci a transplantácie
Jedna vec ma prekvapila, ako zriedkavo sa v detskej kardiochirurgii pristupuje k transplantácii srdca. Dohromady ich robili tri.
"Našou filozofiou je riešiť chyby chirurgicky a transplantovať iba v prípade, keď srdce zlyháva a iná liečba už nie je možná," vysvetľuje Ľubica Kováčiková. "V USA, kde uplatňujú oba prístupy, teda operácie aj transplantácie, sa ukazuje, že výsledky sú porovnateľné."
Aj tam sa však transplantácia srdca u malých detí robí ojedinele, lebo nie je toľko darcov. No a na Slovensku je vďaka našej legislatíve takmer nemožné transplantovať srdce dojčaťa.
"Orgány totiž možno darovať až po mozgovej smrti, ktorá sa dokáže tým, že krv už netečie do mozgu. Lenže, malé dieťatko má v lebke otvorenú fontanelu, takže v hlave nie je potrebný tlak, aby úplne zabránil prietoku. Znamená to, že hoci mozog už nefunguje, krv sa doň ešte môže čiastočne dostať a dôkaz o mozgovej smrti chýba. No a keďže novorodencovi môžeme dať len srdce dojčaťa, darcov jednoducho niet."
Najmladší transplantovaný pacient kardiocentra podstúpil transplantáciu ako dvojročný.
"Mal vyvinutú iba jednu komoru, čakalo ho už spomínané trojfázové chirurgické riešenie. Dve operácieaj podstúpil, lenže potom mu srdce začalo zlyhávať a trvale sa poškodilo. Preto sme sa rozhodli transplantovať. Dnes sa má dobre, je už školák a k nám chodí len na kontroly."
Intímna chvíľa
Čaká ma ďalšia skúsenosť. Navliekam si zelený plášť a modrú čapicu, na ústa dostávam sterilnú rúšku. Ideme na operačnú sálu. Prekvapí ma, aká je maličká. Miestnosť je bez okien, pod obrovskou lampou stojí strapec chirurgov, ktorí operujú už niekoľko hodín.
Na stole tentoraz nie je bábätko, ale pätnásťročné dievča. Pôvodne malo komorový defekt, ktorý sa prekryl cípom aortálnej chlopne. Ten sa ale vyťahal a prestal doliehať. Krv, ktorá mala pokračovať z komory do tela, sa teda z veľkej časti vracala späť a srdce bolo preťažené. Riešením by bolo dať chlopňu umelú. Pacient však potom celý život potrebuje liečbu proti zrážaniu krvi, aby sa predišlo jej upchatiu. Je to nebezpečné najmä pre ženy, ak by chceli rodiť. Toto dievča má lepšie vyhliadky. Vďaka osemhodinovej operácii a chlopni darcu má nádej, že raz bude môcť mať zdravé bábätko.
Dostávam stolček, aby som si mohla prezrieť operačné pole. Pre istotu sa pridŕžam lekárky, čo ak sa mi zatočí hlava z toho, čo uvidím. Vôbec to však nie je hrozný pohľad. Krvi je minimálne, jasne vidím bledožltú aortu, chlopňový cíp a ružový srdcový sval. Dívam sa však iba chvíľočku. Nechcem porušovať intimitu dievčiny. Veď čo už môže byť osobnejšie než nahé srdce.
Radšej si idem obzrieť hadičkové monštrum - mimotelový obeh - a potom s doktorkou Illíkovou operačku opúšťame.
"Detská kardiochirurgia je veľmi ťažký odbor," vysvetľuje mi cestou. "Aj keď sú dnes diagnostické metódy veľmi dobré, chirurg nikdy celkom presne nevie, čo uvidí, keď otvorí hrudník. Vrodené srdcové chyby sú často veľmi zložité, rozlične sa kombinujú. K tomu si predstavte, aké malé je srdce novorodenca. No a mnohí pacienti sú operovaní opakovane a po operáciách sa tvoria zrasty. Keď chirurg potom otvorí hrudník, neraz nájde obrovskú guču, kde ani nie je jasné, čo je vlastne čo. Musí začať pomalinky preparovať, niekedy trvá aj päť hodín, kým sa vôbec dostane k srdcu. A do toho ho tlačí čas."
Čakanie na prácu
Je osem hodín večer. Z lekárov zostáva na rapke iba Viera Illíková, ktorá má nočnú. Je to služba, pri ktorej sa nezastaví. Je sama na sedem bábätiek zväčša po ťažkej operácii, neustále musí niečo preratúvať, sledovať dýchanie, moč, kyslík, príjem a výdaj tekutín. A po noci ju čaká normálny pracovný deň.
"V mnohých krajinách majú lekári po dvadsiatich štyroch hodinách zákaz dotýkať sa pacienta, musia ísť po službe domov. My normálne pokračujeme. Ale aby ste mali predstavu, ja práve teraz akože nepracujem, ale čakám na prácu. Po sedem a pol hodinách dennej máme šestnásť hodín služby, no z toho sa iba päť hodín zaplatí ako práca a tých zvyšok je kvalifikovaný ako čakanie na prácu, za čo dostaneme len polovičku normálneho platu."
Noc je ideálny čas, aby som počúvala o odvrátenej tvári slovenského zdravotníctva.
V kardiocentre môžu napríklad zoperovať iba určitý počet pacientov za mesiac. Keď operujú viac, poisťovne to nepreplatia.
"Musíme preto operácie plánovať tak, aby sme sa zmestili do limitu. A keď zrazu príde niekto akútny, musí sa odložiť menej akútne dieťa, hoci bolo na rade. Pre rodičov je to nový stres, lebo ich trápenie sa predlžuje. Rovnako absurdné je, že keď máme pacienta na rapke menej ako dvadsaťštyri hodín, poisťovňa nám nezaplatí vôbec nič. Náročná liečba má byť úplne zadarmo."
Ďalšou boľavou kapitolou je podľa Viery Illíkovej postavenie sestričiek.
"U nás robia vysoko špecializovanú prácu, zďaleka neumývajú detské ritky. Musia ovládať zložité prístroje, odborné úkony, majú obrovskú zodpovednosť, k tomu množstvo nadčasov. V USA je práca takejto sestry vysoko cenená, na Slovensku začínajú na šiestich tisíckach a strop je zhruba dvanásťtisíc korún. Napriek tomu zostávajú, naopak, popri práci ešte študujú ošetrovateľstvo na vysokej škole. A štúdium si platia, hoci ich nečaká ani spoločenský, ani finančný postup. Niekedy sa pýtam, čo ich tu vlastne drží? Zrejme sebarealizácia. Niektoré to potom riešia tak, že u nás pracujú zo záujmu, a na to aby vyžili, si chodia privyrábať do zahraničia."
Po dvoch týždňoch
Na rozdiel od lekárky som nielenže nevydržala na dennú službu, ale ani do konca nočnej. Opustila som ju nadránom a bežala sa domov vyspať. Na oddelenie som sa vrátila zhruba po dvoch týždňoch.
Potešilo ma, že temer všetky deti, ktoré som tam vtedy zažila, boli už preč. Bohužiaľ, až na jedno. Chlapček, ktorého vtedy priviezli z operačky, tam ešte ležal. Mozog stále nefungoval, ako treba, a otáznik nad ním bol ešte hrozivejší než minule. Bohužiaľ, taká je realita. Nie všetky prípady sa končia hapyendom...
Lekárka ma radšej vzala na kardiologické oddelenie, za deťmi, ktoré už rapku šťastne opustili.
V jednej z postieľok spokojne spí aj bábätko s červenou mašličkou.
"To, aby mi ju tu neuriekli," mamička z Martina má dobrú náladu, veď dcérka je z najhoršieho vonku.
"Že so Simonkiným srdiečkom nie je niečo v poriadku sa ukázalo až pár hodín po pôrode. Omodrela a lekárka mi povedala, že počuje šelest. Potom za mnou prišiel kardiológ a oznámil mi, že dcéra má vážnu srdcovú chybu. Operovali ju presne týždeň po narodení. Hoci bola ešte veľmi malinká, podstúpila operáciu, ktorá sa zväčša robí väčším deťom. Bola to však šanca, že v budúcnosti by už na ďalšiu operáciu nemusela. Kvôli pooperačným komplikáciám sme však potom na rapke boli celých osem dní. Všetci už poodchádzali, aj tí, čo ich operovali neskôr. Spočiatku som bola vyplašená, všetko tam pípalo, ale potom som sa upokojila. Dobré tiež bolo, že v noci som spala na izbe s ďalšími mamičkami. Je to lepšie, ako byť niekde zavretá sama, bez dieťatka. No a teraz sme už pohode. Už sa s ňou môžem aj tuľkať a viem, že nebude trvať dlho a pôjdeme domov."
o o o
Už odchádzam, keď na chodbe natrafím na kočiarik. Tlačí ho mamička, ktorá mi je povedomá. Spomeniem si, že som ju pred dvoma týždňami videla bledú sedieť na rapke. Naozaj, v perinke je bábätko, ktoré vtedy čakalo na výmenu tepien. Náročnú operáciu dnes pripomína len plastová hadička, ktorá mu ešte vytŕča z nosíka. Už tam však bude len chvíľočku. Zajtra vraj tento malý batôžtek v perinke opustí kardiocentrum, aby si už ďalej žil len život zdravého dieťaťa.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Šelestivá predzvesť
Na srdcový defekt lekárov často upozorní šelest. Ohlasuje, že v srdci je povedzme diera alebo nežiaduce zúženie. Signalizuje to zvláštny zvuk, podobne ako keď v hadici počuť, že je niečo s prietokom vody. Kardiológ posúdi, čo ďalej. Niekedy stačí pacienta len sledovať a iba keď dôjde k zhoršeniu, pošle ho do Detského kardiocentra, kde skompletizujú diagnózu a hľadajú riešenie.
Niektoré srdcové chyby, zvyčajne tie závažné, sa však dajú odhaliť už pred pôrodom. Gynekológ si všimne, že niečo nie je v poriadku a pošle rodičku na špeciálne vyšetrenie. Výhodou je, že mama má čas pripraviť sa na ochorenie, no najmä, dieťatko nie je po narodení vystavené vážnemu nedostatku kyslíka. Ak sa srdcová chyba zistí, až keď srdce začne zlyhávať, môžu sa poškodiť aj ďalšie orgány. Bohužiaľ, práve táto záchytnosť gynekológov je na Slovensku v porovnaní s okolitými krajinami veľmi nízka.
Pomoc z USA
Detské kardiocentrum funguje od roku 1992. Špičkové výsledky dosiahlo aj vďaka tesnej spolupráci s Childrens Hospital v Bostone. Po revolúcii totiž USA ponúkli Slovensku pomoc. V rámci zdravotníctva si vybrali málo rozvinutú oblasť- detskú kardiológiu a kardiochirurgiu. Dovtedy sa totiž všetky zložitejšie chyby srdca riešili len v Prahe či v Brne. A tak sa začala úzka spolupráca, ktorá trvá dodnes. Niektorí lekári Detského kardiocentra sa postupne odišli školiť do Ameriky, no ešte dôležitejšie bolo, že celý tím amerických lekárov a sestier prišiel do Bratislavy, aby sa tu niekoľko dní komplexne staral o pacientov. Slovenskí lekári dostali možnosť nadviazať na bostonské úspechy, takže od začiatku mali vynikajúce výsledky. Podstatná bola aj finančná pomoc a prístrojové vybavenie.
Dáždnik - záchranca života
Detské kardiocentrum má v liečbe úspechy porovnateľné so svetom a dokonca má aj svetové prvenstvo. Pričinil sa oň jeden zo zakladateľov Detského kardiocentra, kardiológ Jozef Mašura.
Tu je stručný príbeh: Mnohí kardiológovia na svete hľadali spôsob, ako najlepšie uzavrieť dieru v srdci. Bol medzi nimi aj významný slovenský kardiológ, profesor Formánek, ktorý v roku 1968 emigroval do USA. Zoznámil sa tam s americkým profesorom Amplatzom a spoločne vymysleli spôsob, kde sa katétrom zavedie do srdca zariadenie, ktoré sa v ňom otvorí ako dáždnik a dieru uzavrie. Dieťa nemá jazvu, nemusí na operáciu s mimotelovým obehom. Vynález začal ako prvý na svete používať práve prednosta kardiocentra Jozef Mašura. Mal s liečbou veľké úspechy, ukázalo sa, že je to najlepší spôsob, ktorý sa spája s najmenším množstvom komplikácií. Bratislavské kardiocentrum sa tak stalo priekopníkom unikátnej metódy a dnes je školiteľom pre mnohé svetové kliniky.
Ruky bojujúce o záchranu detského srdca musia byť úžasne zohraté.
V kardiológii je trendom operovať vrodené srdcové chyby v čo najmladšom veku. Väčšina pacientov oddelenia anestézie a intenzívnej medicíny preto ešte nemá ani rok, mnohé operované bábätká sú dokonca len malinkí týždňoví novorodenci.
Doktorka Viera Illíková mi robí sprievodcu jednotlivými oddeleniami Detského kardiocentra.
FOTO
V Detskom kardiocentre každého pacienta vyšetria najmodernejšími prístrojmi a podľa toho, čo ukážu, lekári rozhodnú, ako sa dá pomôcť chybnému detskému srdiečku.
Šťastná mamička. Jej bábätku už ťažkú srdcovú operáciu pripomína iba plastová hadička z nosíka. Aj tú však o chvíľu vyberú a ono začne žiť život zdravého dieťaťa.
