Sever Ugandy ničí občianska vojna. Viac ako poldruha milióna ľudí muselo odísť z domovov, žijú v chatrčiach v utečeneckých táboroch.
Uganda, perla Afriky, ako ju raz nazval britský premiér Winston Churchill, patrí medzi krajiny, v ktorých sa odohráva jedna tragédia za druhou. V sedemdesiatych rokoch to boli zverstvá páchané brutálnym diktátorom Idim Aminom, potom nastúpil vírus HIV, ktorým je dnes nakazené obrovské percento ľudí, a posledné dve dekády sužuje sever krajiny občianska vojna. Tú rozpútali rebeli Armády božieho odporu pred devätnástimi rokmi, keď nastúpil do funkcie súčasný prezident Joweri Museveni. Bilancia jedného z najdlhších krvavých konfliktov na svete je strašná - viac ako poldruha milióna ľudí vyhnaných zo svojich domovov, desiatky tisícok mŕtvych, približne dvadsaťtisíc unesených detí. Väčšina z nich sú detskí vojaci.
Prekvapenie v Kampale
Počas desiatich dní v Ugande som navštívil jej hlavné mesto Kampala a oblasť vojnového konfliktu na severe krajiny. Kampala bola pre mňa prekvapením. Je to kultivované, multikultúrne a na africké pomery veľmi bezpečné mesto, ktoré sa rozkladá na malebných miernych svahoch. Život sa sústreďuje najmä v okolí starého a nového taxi parku (taxi sú minibusy zabezpečujúce mestskú dopravu). Tieto miesta sú obrovským mraveniskom ľudí rôznych národností, stánkov s občerstvením, lacných hotelov a všadeprítomných majiteľov boda-boda - teda motoriek slúžiacich ako taxíky. Previezť sa na boda-boda je síce mierne adrenalínová zábava, ale je to najlepší spôsob, ako spoznať mesto.
Centrum Kampaly vyzerá rovnako ako "downtown" hociktorého európskeho veľkomesta. Je tam plno luxusných reštaurácií, hotelov, nádherných parkov. Na protiľahlom svahu sa rozprestiera snehobiela mešita, na druhom majestátny katolícky chrám, o pár ulíc nižšie je hinduistický svätostánok. Ľudia sú milí, ochotní pomôcť, cudzinci sú vítaní.
Chudobné predmestské štvrte sú plné malých obchodíkov a lacných hotelíkov. Na každej zastávke obstúpia autobus predavači šašlikov a opekaných kuracích stehien či čerstvých banánov. Stačí si len vybrať. Pravda, ak chcete riskovať tráviace problémy.
V epicentre konfliktu
Pár kilometrov za Kampalou to už vyzerá ináč. Výškové budovy striedajú hlinené chatrče, elegantných bankárov bosé, otrhané deti.
Smerujeme do mesta Gulu, centra severnej Ugandy, ktoré je základňou ugandskej armády na boj proti rebelom z Armády božieho odporu - Lord Resistence Army (LRA). S dvoma Češkami sa tiesnime na zadnom sedadle malého pickupu. Minibus, ktorým sme cestovali pôvodne, dostal poruchu, takže sme boli odkázaní na autostop.
Rádová sestra na prednom sedadle nás s úsmevom ubezpečuje, že v Gulu nám nič nehrozí. Hoci ideme do centra konfliktu, opisuje nám krásy mesta a okolia, akoby to bol turistický raj.
Vodič John je obchodník. S tovarom pendluje medzi Kampalou a Gulu niekoľkokrát do týždňa. Po úzkej asfaltke sa rútime rýchlosťou 130 kilometrov za hodinu.
"Rebeli často prepadávajú osobné vozidlá, autobusy a vojenské konvoje, preto sa tu nikto neodváži ísť pomalšie," vysvetľuje John.
Auto má oblepené mierovými symbolmi, na spätnom zrkadle povieva biela zástavka.
"Sever Ugandy bol kedysi prosperujúcim regiónom, poľnohospodárskou základňou krajiny. Teraz sa tam málokto odváži podnikať," opisuje situáciu z pohľadu obchodníka.
Prechádzame policajnou kontrolou, potom cez dravý Níl a vstupujeme na územie ovládané gerilami Armády božieho odporu. Západ slnka vytvára na obzore barokové výjavy. S fascinujúcimi obrazmi však ostro kontrastuje pohľad na okolie. Malé mestečká, chudoba, objavujú sa prvé utečenecké tábory.
Na noc do mesta
Stmieva sa, sme už takmer pri Gulu. Pozdĺž cesty vidíme stovky náhliacich sa ľudí s dekami a jedlom. Sú to obyvatelia okolitých dedín, ktorí večer čo večer hľadajú útočisko v meste. Ukrývajú sa tam pred nočnými nájazdmi povstalcov. Noci prežívajú v kostoloch, nemocniciach, niektorí si matrace rozložia priamo na ulici.
Mesto je preplnené. Po uliciach sa potulujú najmä siroty, ktoré stratili vo vojne rodičov, deti-vojaci, ktorým sa podarilo z povstaleckej armády ujsť, deti s rôznymi zraneniami. Bijú sa o každú placku, žobrú o pár drobných.
Kazateľ na čele armády
Ubytovali sme sa v malom hoteli, ktorý nám oproti tomu, čo sme videli vonku, pripadal ako oáza pokoja. Samuel Opwonya, syn majiteľa hotela, sa nám snaží objasniť vznik ugandského konfliktu. Pochádza z kmeňa Acholi, rovnako ako osemdesiat percent povstalcov z Armády božieho odporu.
"Väčšina ľudí tu na severe je nespokojná s vládou súčasného prezidenta Museveniho, sú diskriminovaní. A to len preto, že sú z rovnakého kmeňa ako povstalci."
Samuel študuje v Kampale, ale myslí si, že lukratívnejšie zamestnanie si tam nájde veľmi ťažko, keďže je Acholi.
Z rovnakého kmeňa pochádzal aj predchodca súčasného prezidenta, Milton Obote. Po nástupe Museveniho vzniklo z obavy pred represiami hnutie odporu - Armáda božieho konfliktu, na čelo ktorej sa postavil fanatický kazateľ z Gulu Joseph Kony. Ten začal hlásať vytvorenie režimu založeného na desiatich božích prikázaniach. Ako fanatik tvrdí, že ho riadi Duch svätý. No aj napriek tomu, že ľudia sú s vládnou politikou nespokojní, Kony veľa priaznivcov nemá. Príslušníci jeho hnutia totiž unášajú deti, vraždia, znásilňujú, okrádajú. "A pritom im je im úplne jedno, či je to Acholi alebo člen iného kmeňa."
Samuel má dvadsaťštyri rokov a nemá ani predstavu, ako sa žije v mieri. Keď konflikt vypukol, bol ešte maličký. Keď mal pätnásť, jeho školu prepadli rebeli a odvtedy má pred očami obraz mŕtvych spolužiakov. Napriek tomu sa snaží viesť normálny život, študuje informatiku a cez prázdniny pomáha rodičom v hoteli.
V utečeneckom tábore
Na druhý deň sme sa prebudili akoby v úplne inom meste. Gulu sa vyprázdnilo, ľudia sa vrátili späť do svojich domovov, pracovať na svoje políčka.
Spolu so Samuelom sa vyberáme do utečeneckého tábora nazvaného Bopi camp. Rozprestiera sa pri ceste do mesta Kitgum a žije v ňom približne 10 000 ľudí. Väčšina z nich už deväť rokov.
V malých hlinených chatrčiach sa tiesni desať až pätnásť utečencov. Vybavenie tvorí len zopár diek prípadne dosiek na studenej zemi, malé stoly zhlobené z hrubých konárov, niekoľkých plastových tanierov a vedier na vodu. Dvere sú zhotovené z veľkých plechoviek s nápisom USA OIL.
V tábore pôsobia miestni dobrovoľníci, študenti z Kampaly, organizácie World Vision a Lekári bez hraníc. Potraviny zabezpečuje World Food Program Organizácie spojených národov.
Mesačný prídel jedla, ktorý tvorí zväčša kukuričná múka a fazuľa, vystačí sotva na dva týždne. Väčšina detí je podvyživená.
Obyvatelia tábora si pomáhajú, ako sa dá. Na malých políčkach pestujú základné potraviny, z ktorých sa niečo snažia predať aj na miestnom trhu. Na okraji tábora sú malé obchodíky s drobným tovarom, ale aj videosála - jediné miesto rozptýlenia pre utečencov. Nedostatok jedla a peňazí vedie často k prostitúcii. Mladé dievčatá sa predávajú vojakom, ktorí strážia tábor. Počet HIV pozitívnych je tu oveľa vyšší, než je ugandský priemer. Častá je aj malária, týfus, tuberkulóza.
Utečencov paralyzuje strach. Väčšina z nich zažila besnenie LRA na vlastnej koži, a tak takmer nevychádzajú z tábora. Kúsok odtiaľ sa už totiž začína nebezpečná zóna.
Povstalci sa pokúšajú utečenecké tábory pravidelne napádať. Ich útoky sú brutálne, obete znásilňujú a často aj fyzicky znetvoria, odrežú im napríklad pery. Vraždia aj malé deti.
Malí vojaci a sexuálne otrokyne
Na prahu jednej z chatrčí sedí Jeffrey so svojím otcom. Keď mal dvanásť, uniesli ho ozbrojenci LRA.
"V noci vtrhli do osady a vyhrážali sa nám zabitím, ak im okamžite nedám peniaze. Dal som im všetky svoje úspory, asi stopäťdesiat dolárov, ale napriek tomu nás brutálne zbili a Jeffreyho uniesli," spomína otec. Syna uvidel až po dva a pol roku. Jeffreymu sa podarilo utiecť spolu so štyrmi kamarátmi pri presune jednotky. Po oslobodení však musel najprv stráviť dva mesiace v rehabilitačnom centre organizácie World Vision, až potom sa mohol stretnúť s otcom. Väčšina takýchto detí však už nie je schopná vrátiť sa k normálnemu spôsobu života, majú ťažké psychické problémy, sú agresívne, mnohé trápia zranenia.
"Často sme pochodovali niekoľko kilometrov s ťažkým nákladom. Ak niekto povedal, že je unavený, zabili ho. Spávali sme prikrytí tenkou dekou, jedlo, väčšinou kukuricu, sme dostávali raz, dva razy denne," spomína Jeffrey.
Povstalci uniesli približne 20 000 detí. Chlapci im slúžia ako vojaci, dievčatá ako sexuálne otrokyne pre vojakov. Odhaduje sa, že jadro LRA tvorí len niekoľko desiatok kvalitne vyzbrojených bojovníkov. Zvyšok armády sú práve detskí vojaci, ktorí sú často donútení zabíjať vlastných príbuzných.
Koniec utrpenia v nedohľadne
V novembri minulého roku počas rokovaní medzi LRA a ugandskou vládou boli boje na severe Ugandy načas prerušené. Vláda ponúkla rebelom ochranu, ak sa dobrovoľne vzdajú. Rozhovory však stroskotali a vo februári, po skončení prímeria, LRA obnovila boje. Mierové riešenie konfliktu si želá aj OSN a veľké rozvojové organizácie, ako napríklad britský Oxfam, vyzývajú svet, aby venoval pozornosť tejto obrovskej humanitárnej kríze. Ich hlasy sa však strácajú v tieni kríz na Blízkom východe, v Iraku či v sudánskom Darfure. A tak je koniec utrpenia v centre Afriky stále v nedohľadne.
FOTO - AUTOR
Andrej Návojský na svojej misii v Tanzánii, kde robil školenia o šírení AIDS.
Jeffreyho ako dvanásťročného uniesli z osady a donútili ho stať sa jedným z "vojakov" LRA. Našťastie sa mu podarilo ujsť a teraz žije s otcom v utečeneckom tábore.
Autor: ANDREJ NÁVOJSKÝ (Autor je študent FiFUK v Bratislave, pôsobil ako dobrovoľník v Tanzánii, navštívil aj Keňu a Ugandu)
