Cícer baraní (Cicer arietinum L.)

sa u nás takmer nepestuje. V prvej polovici minulého storočia vysievali túto strukovinu na južnom Slovensku v nitrianskej, trenčianskej a trnavskej oblasti, kde ju nazývali "slovenec".

V staroveku pestovali cícer v Egypte, Grécku a v Taliansku. Darí sa mu najmä v subtropickom pásme. Po fazuli, ktorá sa v celosvetovom meradle pestuje na približne 25 miliónoch hektárov, patrí druhé miesto hrachu, na rozlohe do 12 miliónov hektárov. Tretím v poradí - s rozlohou okolo 10 miliónov hektárov - je cícer baraní. Najväčšie plochy cíceru sú v Indii, Mexiku, Španielsku, Turecku, Maroku a v Alžírsku.

Cícer baraní je jednoročná bylina, dorastajúca do výšky 60 až 70 centimetrov, pričom nepolieha. Celá je pokrytá krátko odstávajúcimi chĺpkami obsahujúcimi kyseliny jablčnú, citrónovú a šťaveľovú. Listy sú zložené, nepárnoperovité, pozostávajú z lístkov na krátkych stopkách so 4 až 8 jarmami. Kvety sú malé, jednotlivo vyrastajú z pazúch listov. Koruna je biela až svetlo fialová, prípadne ružová, veľká 10 až 12 milimetrov. Po odkvitnutí kvetu narastie nafúknutý struk s dvomi až tromi semenami. Semeno je nepravidelného tvaru, so zaoblenými hranami a výstupkom pripomínajúcim baraniu hlavu. Podľa toho je aj odvodený názov plodiny.

Semeno cíceru je výživné, obsahuje do 30 percent bielkovín, okolo 5 percent tuku a iné nutričné látky. Výhodou je, že sa nerozvarí. Pred varením sa semená namáčajú v slanej vode, ktorá urýchľuje ich mäknutie. Z cícera možno vyrobiť múku, ktorá po pridaní asi 10 až 15 percent pšeničnej múky zvyšuje výživnú hodnotu chleba alebo cestovín.

Autor: Ing. ANTON KNIEBÜGL