Po bezvýslednej snahe o zásadný zvrat v uvažovaní politikov o kultúre, ktorý neprišiel ani po našom vstupe do Európskej únie, sa rozhodla stáť pri začleňovaní Slovenska do jediného grantového programu únie pre umelecké a kultúrne projekty - Kultúra 2000. Príčinu krízy v slovenskej kultúre vidí v osudovej nedôvere finančníkov voči ľuďom, čo chcú uchovávať a vytvárať pôvodné umelecké hodnoty na Slovensku. "Štát si predovšetkým musí určiť, čo chce... Keby zajtra minister financií povedal, že na kultúru nedá ani korunu, aj to je kultúrna politika," tvrdí slovenská koordinátorka programu EÚ Kultúra 2000 - Zora Jaurová.

O tom, že na Slovensku trh zvíťazil nad kultúrou, stále diskutujú ľudia, ktorí vzniku a prehĺbeniu tohto problému nezabránili. Nie je na čase, aby ho začali riešiť iní, mladší?
Je to možné. Každopádne jedným zo základných problémov slovenskej kultúry je, že naše kultúrne inštitúcie fungujú častokrát s filozofiou 19. storočia a nefungujúcim manažmentom 70. a 80. rokov. A keďže je naša kultúra aj pomerne konzervatívna, mnohí ľudia, ktorí dodnes určujú jej povahu, sú zo staršej generácie. A takýto podivuhodný útvar sa má naraz vyrovnávať s realitou 21. storočia. Má sa začleniť do akejsi zjednotenej Európy, ktorú takmer nepozná. Navyše všetky diskusie, ktoré tu na tieto témy prebiehajú, sú veľmi lokálne - akokeby neexistoval svet okolo nás a žili sme vo vákuu. Pričom stačí ísť do Maďarska, Čiech, alebo Poľska, stačí načrieť aspoň do tohto malého kontextu, keď už nehovoríme o tom širšom.

Ako národná koordinátorka za Slovensko v grantovom programe EÚ Kultúra 2000 pravidelne chodíte do Bruselu. Akých ľudí na tomto fóre stretávate?
Je to veľmi zaujímavá reprezentatívna vzorka, nakoľko tento program má národných koordinátorov z každej krajiny únie a navyše aj z pridružených krajín EHS, či Bulharska a Rumunska. Ide väčšinou o mladých, pomerne výkonných ľudí, ktorí majú kontakty aj s výkonným kultúrnym sektorom, aj s oficiálnymi štruktúrami. A dajú sa na nich odčítať rozdiely medzi krajinami a ich kultúrnou politikou.

Napríklad?
Vidno napríklad, koho v tej ktorej krajine kultúrny sektor vlastne zamestnáva, a to sa týka aj oficiálnych zástupcov, diplomatov, úradníkov a politikov. Briti sú väčšinou pragmatickí, sústreďujú sa na veľmi konkrétne úlohy. Francúzi vždy prichádzajú s nejakou všeľudskou filozofiou a hlavne majú pre kultúru neuveriteľné množstvo peňazí. Nemajú problém „hádzať" ...miliónmi. (Smiech.) A potom sú tam nové členské krajiny, medzi ktorými sú už teraz očividné obrovské rozdiely. Je tu Maďarsko, ktoré si kultúru určilo ako svoju prioritu a vytvorilo pre jej rozvoj systém, ktorý Európska komisia uvádza ako príklad pre iných - dokonca aj pre svoje staré členské krajiny. No a potom sú tu, samozrejme, aj krajiny ako sme my, ktoré sa uvádzajú v tom opačnom príklade.

Je vôbec niekto podobný Slovensku v tom, ako svoju kultúru zanedbáva?
Naozaj mám momentálne pocit, že nie. Dnes je už aj v Rumunsku, na ktoré si Slováci stále trúfajú pozerať akosi zvrchu, oveľa lepšie zreformovaný kultúrny sektor. Rumuni v ňom presadzujú oveľa progresívnejšie idey ako my na Slovensku.

Nemáte komplexy z toho, v akom svetle sa javí naša kultúrnosť na medzinárodnej úrovni?
Na jednej strane to tak samozrejme je, na druhej strane sa dá Slovensko použiť ako vypuklý a odstrašujúci príklad toho, kam to až môže dospieť. Náš príbeh používam, keď chcem poukázať na to, čo sa môže stať, ak Európska únia bude od niektorých oblastí dávať ruky preč. Kultúra naväzuje na ekonomiku, v ktorej sú prísne regulatívy. Hospodárske kritéria únie sú problémom pre mnohé vlády, ale kultúra je postavená na princípe subsidiarity. V európskej politike neexistuje žiadny mechanizmus, akým sa dajú vlády zaviazať, že musia dať na kultúru napríklad 2 percentá HDP. Program Kultúra 2000 je však založený na spolufinancovaní. A hoci únia ponúka na naše pomery dosť veľké peniaze, požaduje, aby rovnakú sumu do projektov vložili subjekty, ktoré o grant žiadajú. Minimálny rozpočet projektu, ktorý môže byť v tomto programe, je 100 tisíc EUR, čo sú 4 milióny korún. Zohnať na Slovensku na kultúru polovicu z nich - 2 milióny, je takmer nemožné. To znamená, že v rámci Európy nie je zaručený rovnocenný prístup k tomuto programu. Naša účasť priamo závisí od našej domácej kultúrnej politiky a tu je únia veľmi rada, že existuje princíp subsidiarity a dáva od toho ruky preč.

Ste teda za regulatívne pokyny od únie?
Nie, ale keď sa povie „a", musí sa povedať aj „b", alebo potom nerobme radšej nič. Rozhodne však nie som veľký prívrženec prehnaných kompetencií európskych inštitúcií v rámci únie. Navyše, po tom, ako sa neprijala európska ústava, je čím ďalej jasnejšie, že je veľmi ťažké postaviť Európu na čisto ekonomickom princípe. Otázka je, či sa dá nájsť nejaká iná idea, ktorá ju spája. Ale ak taká idea existuje, tak kultúra v nej zohráva kľúčovú úlohu.

Prečo nie ste prívrženkyňou „príliš európskeho" riadenia Európy?
Vzniká tu zaujímavá situácia, keď nové členské krajiny majú na riadenie trochu iný názor oproti viacerým starým členom. A niektoré staré členské krajiny si až teraz začínajú uvedomovať, čo rozšírenie vlastne znamenalo a dôsledkom sú nedávne referendá. Pred pár týždňami som bola na konferencii v Turecku, kde sa rozprávalo o jeho možnom vstupe do Európskej únie. Istá pani z Francúzska, bývalá podpredsedníčka Európskeho parlamentu, tam doslova povedala, že Európa si teraz musí dávať veľký pozor na to, koho príjme a koho nie. Vraj pri nedávnom vstupe desiatich krajín si nedala dobrý pozor a teraz sa môže len čudovať, koho všetkého tu má a nevie sa dohodnúť napríklad na postoji voči vojne v Iraku. Rozpor tu teda je a aj bude. Na druhej strane sa mi zdá absurdné, ako sa na Slovensku propaguje myšlienka, že s našimi ekonomickými reformami si tu vybudujeme lepší a iný systém, ako kdekoľvek v Európe.

Ako by sa podľa vás dalo u nás obrátiť hodnotové poradie, aby sa kultúra dostala medzi naše priority, podobne ako to majú Maďari?
Hodnotové otázky majú svoju metafyzickú rovinu, ktorá určite hrá svoju úlohu, ale nakoniec vždy treba najprv urobiť niečo pragmatické. To, ako sa dnes propaguje, že ekonomika je podstatná a kultúra príde až potom, do veľkej miery vyplýva z toho, že na Slovensku na politickej úrovni existuje fatálna nedôvera medzi ekonomickým a kultúrnym sektorom. Príčina je v tom, že riadenie kultúry nebolo od roku 1989 riadne zreformované. Pokusy o reformy, ktoré sa tu odohrali, situáciu len zhoršili.

Takže postoj finančníkov ku kultúre je logický?
Zčasti viem pochopiť ministra financií, keď hovorí, že nebude do kultúrnych inštitúcií nalievať peniaze, pretože sa v nich hlboko prepadávajú a neprinášajú výsledky. Ale to nie je systémový prístup. Systémové by totiž bolo v prvom rade uskutočniť reformy a vybudovať fungujúcu štruktúru a až následne hovoriť o tom, koľko peňazí sme ochotní do takéhoto systému vložiť. A na efektívne reformy tu predsa existuje veľa príkladov. Nežijeme vo vákuu, máme sa kde inšpirovať.

Ako si predstavujete prvé zásadné kroky?
Štát si predovšetkým musí určiť, čo chce v kultúre dosiahnuť a teda aká je jeho zákazka voči kultúrnym inštitúciám. To nie je žiadny ľavicový princíp, ale normálna pravicová ekonomika. Dnes tu však nemáme zadefinované absolútne nič. Keby zajtra minister financií povedal, že na kultúru nedá ani korunu, aj to je kultúrna politika. Bolo by to možno dokonca lepšie, ako to, čo je tu dnes.

Ako to myslíte?
Keby v programovom vyhlásení vlády stálo, že táto vláda nefinancuje kultúru na Slovensku, nedá jej žiadne peniaze a kultúrny sektor sa s tým musí vysporiadať sám, bola by to jasne zadefinovaná situácia. Potom by sme tým napríklad mohli argumentovať na rôznych európskych platformách a trebárs požiadať o asistenčné programy. Je to samozrejme absurdná úvaha a dúfam, že sa ňou niekto neinšpiruje, ale chcem tým ukázať na dôležitosť jasne formulovanej politiky.

Môže vôbec kultúra fungovať bez štátnej podpory?
V Európe určite nie. Štátna podpora však musí byť presne nacielená. Vláda by konečne mala presne pomenovať, čo je pre ňu v kultúre dôležité a čo chce dosiahnuť. Potom sa inštitúcie môžu na demokratickom princípe uchádzať o naplnenie jej predstáv. A to je len jedna z možností, sú aj iné, ale podstatné je zadefinovať verejný záujem.

Nebola by pre štát užitočnejšia odluka cirkvi už aj pre taký detail, že dnes značná časť beztak nízkeho rozpočtu ministerstva kultúry ide na platy kňazov?
Osobne som za myšlienku odluky cirkvi od štátu. Myslím si, že by to ozdravilo cirkev aj politiku. Navyše by tým zanikla za vlasy pritiahnutá proticirkevná liberálna agenda a vzťah ľudí k cirkevným inštitúciám by sa vyčistil.

Váš manžel Dušan Jaura bol svojho času kazateľom. Káže vám v súkromí?
Pokúša sa, ale väčšinou mu to úplne nevyjde. (Smiech.) Po tom, ako vyštudoval teológiu a neskôr religionistiku, dva roky kázal. Dnes sa venuje rôznym vzdelávacím projektom v treťom sektore. Mávame vyhrotené diskusie na niektoré témy, čo je asi normálne. On je mierne konzervatívnejší ako som ja, ale to je skôr o type osobnosti.

Obaja ste častými hosťami relácie Pod lampou. Slovenskej televízii sa zvykne vyčítať, že je zodpovedná za úbohý stav kultúry na Slovensku. Do akej miery to platí?
Je to za vlasy pritiahnutá výčitka. Televízia je len malá časť fenoménu kultúra a skôr odráža nejaký stav, ako ho spôsobuje. Na druhej strane, rozpornosť, ktorá v otázke verejnoprávnosti stále existuje, je vyvolaná tým, že rovnako nikto z výkonnej, ani zákonodarnej moci nezadefinoval, čo sa od televízie čaká. A tak zrazu každý, komu sa STV nepáči, môže povedať, že nenapĺňa svoju funkciu.

Vám sa STV páči?
Keď nastúpil nový manažment STV, veľmi som mu fandila, ako väčšina ľudí, čo trochu videli do toho, čo sa v televízii dialo. Pri momentálnom vývoji však mám jednu zásadnú obavu - principiálne neverím východisku, keď chce televízia pritiahnuť diváka istými primetimeovými reláciami, ktoré sa dotýkajú dolnej hranice vkusu a kvality, a potom ho plánuje vychovávať kvalitnými programami na Dvojke. Neverím, že to tak môže fungovať. Divák, ktorého televízia osloví reláciou Drišľakoviny už predsa nebude pozerať nejaký intelektuálny program.

Dnes sa však debata okolo STV zvrtla na porovnávanie jej komerčných programov s Mojsejovcami. Má to zmysel?
Myslím si, že ak STV používa peniaze daňových poplatníkov, tak by aspoň v nejakom limite mala držať úroveň programu. Peniaze od koncesionárov má predsa práve na to, aby ju zvýhodňovali v trhovom prostredí a aby nemusela úplne podliezť latku vkusu v mene nejakého komerčného princípu, a aby si udržiavala akú - takú kvalitu. Sledovanosť je určite veľmi dôležitá - nemá zmysel vyrábať relácie, ktoré sledujú traja ľudia - ale keď STV tú pomyselnú latku podlieza, tak potom komerčné televízie musia ísť ešte nižšie. Pýtam sa, či práve toto nebude problém Mojsejovcov. Veď vždy sa dá ísť ešte ďalej, ešte nižšie. Môžeme napokon vysielať aj živý sex, a ľudia to budú pozerať. Filozofia, že dávame divákovi to, čo si žiada, celkom nefunguje, lebo divák bude pozerať všeličo. Tam, kde divák naladí len STV, bude pozerať telenovely, keď ich vysiela, ale pokojne bude pozerať aj niečo iné.

Vedenie STV svoje rozhodovanie odôvodňuje tým, že sa mu podarilo štátnu televíziu oddlžiť. Je to argument?
To, že Rybníček STV oddlžil, je naozaj skvelé, ale tragédia je, že tí, čo ju pred ním zadlžili, za to nikdy neniesli žiadnu zodpovednosť. Ak sa dnes človek pokúsi o konštruktívnu kritiku, hneď narazí na jasný fakt, že teraz je STV na tom lepšie oproti nedávnej minulosti. Platí však, že aj napriek tomuto úspechu kritika musí byť možná, veď nikto nie je dokonalý a mali by nastúpiť normálne kontrolné mechanizmy. V STV sú progresívne trendy, ale mnohokrát za cenu, ktorá je diskutabilná. Tým, že sa neurobili rázne postihy niekoho, kto to predtým celé zbabral, je dnes znemožnená akákoľvek zmysluplná diskusia.

Nie je to v súlade so známou slovenskou tradíciou všetko premlčať?
Áno, nikdy sa tu nič neuzavrelo. Stále robíme hrubé čiary a tvárime sa, že začíname odznova. Ale to nie je to isté. Minister kultúry Rudolf Chmel napríklad odišiel z ministerstva ako hrdina, hoci za tri roky toho veľa neurobil. Intelektuáli z jeho generácie však v momente, ak majú pomenovať Chmelovu zodpovednosť, zmĺknu a nič nepovedia.

Takže pôvodná výčitka nasmerovaná na STV patrí skôr ministerstvu kultúry?
Ministerstvo na dnešnom stave kultúry určite veľký podiel. V politickom zmysle slova je práve minister zodpovedný za to, či robí reformy, alebo nie. Rudolf Chmel rád hovoril, že nebola politická vôľa niečo zmeniť, lebo táto vláda nemala kultúru ako prioritu a nič sa v nej nedalo presadiť. Zrejme to aj bola pravda, ale my to nemôžeme s istotou vedieť. Od vytvorenia súčasnej vlády ministerstvo kultúry ani raz nepredložilo zásadný dokument, právnu úpravu, návrh zákona, čokoľvek, čo by vláda neskôr neprijala a čím by v tomto zmysle mohlo ministerstvo argumentovať. V kultúre chýbajú dokumenty, akými sa dnes môžu preukázať ministri zdravotníctva, alebo spravodlivosti, ktorí majú právo povedať, že navrhli niečo, čo vláda zamietla.

Vy ste ministerstvo kultúry opustili ešte skôr ako Rudolf Chmel. Je dnes toto ministerstvo potápajúca sa loď? Potrebujeme ho vôbec?
Súčasné nie, ale principiálne určite áno. Zrušiť ministerstvo je do veľkej miery populistické zjednodušenie. Čo tým vyriešime? Všade v Európe, kde ministerstvá kultúry neboli, za posledných 10-15 rokov vznikli. Riešenie vidím v radikálnej reforme celej inštitúcie. V prvom rade by sa mala oddeliť politicko-administratívna a exekutívna funkcia, teda financovanie kultúry. Som zástanca princípu arts council, keď ministerstvo kultúry plní politickú, administratívnu a správnu funkciu a pre financovanie je určená úplne iná inštitúcia, ktorá je vzdialená od politických štruktúr a približuje sa kultúrnemu sektoru. Krajiny, ktoré uplatnili práve takýto model, majú pomerne kvitnúcu kultúru.

Aký model majú Maďari, ktorých v únii dávajú za príklad?
V Maďarsku je bohato štrukturovaný systém podpory kultúry. Naproti tomu u nás je ministerstvo kultúry jej jediným zdrojom financovania. Neexistuje nijaký iný. Nemáme ani funkčný zákon pre sponzoring, ktorý by zvýhodňoval komerčné subjekty, ak majú záujem kultúru financovať. Naša vláda sa jednoducho rozhodla, že vylúči akékoľvek finančné mechanizmy, ktoré by umožnili kultúru podporovať nepriamo. V mnohých štátoch, a aj v Maďarsku existuje takzvaná kultúrna daň, ktorá prináša stabilný a silný tok do kultúry z priameho rozpočtu. Funguje na princípe, že na isté produkty, ktoré väčšinou s kultúrou súvisia - napríklad na cédečka, knihy, lístky, DVD prehrávače a mnohé iné, je uvalená neveľká daň od 1 do 5 percent. Tieto peniaze idú do kultúrneho fondu, ktorý ich rozdeľuje späť do kultúrneho sektoru systémom grantov, alebo priamych dotácií. A v koľkých krajinách sa kultúra financuje zo štátnej lotérie! Naša lotéria Tipos, ktorej všetky príjmy sa musia prerozdeľovať v rámci štátu, naposledy zverejnila na internete správu o tomto prerozdelení za rok 2001.

Ministerstvo má teda akýsi monopol?
To, že ministerstvo je jediným miestom, kde sa môžu ľudia v kultúre uchádzať o podporu, je jednou z príčin tragédie, ktorá dnes panuje v kultúrnom sektore. Väčšina ľudí sa v tejto situácii naučila akosi chodiť a ministerstvo kultúry teda logicky nebudú kritizovať. Kým tu jednoducho niekto nenavrhne systematickú reformu, kým sa tu neobjaví minister, ktorému sa podarí obnoviť dôveru medzi ekonomickým a kultúrnym sektormi a ktorý bude chodiť na vládu zastupovať záujmy kultúry a byť partnerom ekonomickým ministrom, nič sa neudeje. My sme sa však nedávno v relácii Pod lampou dozvedeli, že to nie minister kultúry alebo poslanci majú robiť reformy, ale samotní umelci. Nie je mi však jasné, ako by sa to malo realizovať.

Čo sa týka praktickej kultúry, už dvakrát ste boli členkou poroty v celoslovenskej anonymnej súťaži o najlepšiu poviedku. Vedia Slováci písať po slovensky?
Myslím, že áno, napriek tomu, že dobre poznáme názor, že my vlastne už nič nevieme a nemáme sa čím prezentovať. Minulý rok som z úrovne poviedok bola trochu nešťastná, nemohli sme udeliť ani prvú cenu. Možno sa to stalo preto, že sa vtedy prihlásilo veľa starších autorov. Tento rok som sa však veľmi tešila, pretože štruktúra súťažných prác sa radikálne zmenila. Prihlásilo sa veľa mladých ľudí s novým prístupom, témami a úplne iným pohľadom na svet.

Takže predsa len pomôže generačná výmena?
Tá rozhodne musí nastať, ale spoliehať sa a čakať na ňu je trochu alibistické. Jednoducho treba niečo robiť.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ