Tá dnešná nič podobné nemôže spôsobiť, ale nielen preto je jalová. Slovenský parlament, ktorý odrazu považuje za náplň svojej práce chrániť našu morálku a kultúrne hodnoty, žiada Európu, aby mu v tejto práci nebránila. Vzápätí však Európe ukáže, že touto žiadosťou chce chrániť len vlastné pokrytectvo a neschopnosť.
Samotná túžba KDH urobiť z vecí okolo rozmnožovania štátnu doktrínu je iste hodná debaty, rovnako ako pozoruhodná náklonnosť ľavice k homosexuálnej menšine, hoci napríklad maďarskú zo svojej náklonnosti vyníma.
Možno by sme sa mali tešiť, že konečne sa opäť ideologizuje spor o našu biologickú podstatu. Je ostatne starý tisíce rokov a kmene a národy ho riešili spravidla zabíjaním tých iných dovtedy, kým niektorí nevynašli pojem práva na život. Odtiaľ potom pokročili až k ľudským právom a slobodám, ktorých absolutizácie sa dnes KDH obáva. Ja sa však oveľa viac obávam absolutizácie slovenského pokrytectva.
Hoci ešte v stredu to vyzeralo tak, že sa ho obávať netreba. Napríklad presvedčivé argumenty, akými František Šebej bránil a Peter Weiss odsudzoval deklaráciu, mali úroveň, ktorú by ocenil aj adresát, teda samotný Európsky parlament. Našťastie pre úroveň parlamentnej debaty sa do nej v tú stredu nezapájali Hamžík a Belohorská.
Ale biologická podstata slovenského parlamentu sa neomylne prejavila, keď sa práve títo dvaja o deň neskôr stali slovenskými delegátmi v Konvente o budúcnosti Európy. Dostali prednosť práve pred Šebejom a Weissom, aby sme celej Európe ukázali, čo sme vlastne chceli povedať našou deklaráciou.
Že naša národná zvrchovanosť je to, keď pokrytectvo a neschopnosť bude mať navždy vrch nad úprimným presvedčením a schopnosťami.
Autor: Martin M. Šimečka
