Je po zvonení, začína sa hodina slovenčiny. Siedmakov v triede je dohromady ani nie desať. Pedagóg za katedrou je v tričku, šortkách a šľapkách, akoby si odskočil z kúpaliska. Disciplínu však má. Niektorý z výrastkov sa pozabudne a zarozpráva sa so susedom, ale učiteľ len mrkne spoza knižky a oni si hneď bez reptania poctivo odrátajú desať drepov. Pritom cez prestávku spomínajú, ako v "normálnej" škole, ak vôbec prišli na vyučko, sedeli s nohami na lavici, napchávali sa desiatou a provokovali mladé učiteľky. A nevedeli vôbec nič. V Diagnostickom centre sú pár týždňov, chyby z diktátov vymizli a vetný rozbor ovládajú pomaly ako premianti. "Naučil nás to ujo Karol," vravia pyšne. Trochu to pripomína Svěrákov film Obecná škola. Hoci na pohľad KAROL MIHÁLEK príliš nepripomína uhladeného učiteľa Hnízda v podaní Jana Třísku, to najdôležitejšie majú spoločné. Problematické deti v nich našli chlapskú autoritu.

Keď som hovorila, že idem za učiteľom do Diagnostického centra, ktosi sa ma spýtal, či to sú tie deti z polepšovne. Čo by ste odpovedali? Kto sú vaši žiaci?

Nedá sa to takto povedať. Áno, sú tu aj deti, ktoré od nás idú do klasických polepšovní. Dnes sa im už síce hovorí reedukačný detský domov, ale furt je to len polepšovňa. No v centre sú aj deti, ktoré nemajú výchovné problémy. Dostali sa sem povedzme zo sociálnych dôvodov, pretože zlyhala rodina. Tie sa snažíme čo najrýchlejšie presunúť do bežného detského domova, pretože, predsa len, je tu aj negatívne sociálne učenie. Medzi 'polepšovákmi' aj dobré dieťa odkuká, čo by nemalo. Do tretice sú tu deti na dobrovoľnom pobyte. Ale dohromady sú to všetko deti so zanedbanou školskou dochádzkou a prospechom. V školách boli neúspešné, čo znamená, že im musíme pomôcť zvyknúť si na školskú prácu.

Spomenuli ste dobrovoľný pobyt. Rodičia občas strašia deti polepšovňou, kedy ich však naozaj pošlú do Diagnostického centra?

Keď ich už nezvládnu, pretože ich neohýbali, kým bol čas, a naraz sa už ohýbať nedá. Potom sem prídu a prosia - urobte niečo. Zväčša však už priveľa nespravíme, už sú vypestované negatívne návyky. Tu sa síce naučia správať, ako od nich žiadame, ale keď nás opustia, máločo si zachovajú.

Ako deti znášajú príchod do takéhoto zariadenia?

Rôzne, záleží na povahe. Niektoré sa adaptujú veľmi hladko, iné s agresiou, vzdorom. No po čase pochopia, čo sa od nich žiada a začnú sa učiť správať podľa našich pravidiel.

Aké to je - vyučovať nezvládnuté deti?

V Petržalke som učil deti kolotočiarov, pôsobil som aj v osobitnej škole, kde chodili deti z podhradia. Vošiel som do triedy a lietali stoličky. Bolo treba urobiť pokoj, lebo sa bili temer do zabitia. Pre mňa teda nebolo problémom zvyknúť si tu.

Máte to ľahšie ako kolegyne - ženy?

Áno. Mnohé deti, ktoré sem prídu, žijú len s matkami. Často sa totiž stáva, že akonáhle je v rodine problémové dieťa, povedzme mentálne postihnuté, otec to nezvládne a odíde. Žena zostane s deckom sama a ono sa naučí ženy neposlúchať. Keď príde sem a je tu zrazu chlap - autorita, poslúchne. Aj keď niekedy so zaťatými zubami.

A keď neposlúchne?

Keď vyslovene odoprie poslušnosť, prestanem tlačiť. Podľa princípu krotenia divých šeliem. Šelma sa nechá donucovať, pokiaľ má kam ustupovať. Akonáhle sa dostane až do kúta a viac nemá kam, zaútočí. Toto je to isté. Keď vidím, že sa chlapec zaťal, viem, že ďalej nemôžem, lebo sa môže stať, že by ma pred triedou znemožnil. Potom len treba vymyslieť fígeľ, ako z toho vykorčuľovať. Na hodine používam mierne tresty. Za obyčajné porušenie disciplíny desať drepov, za agresiu dvadsať. A on zrazu povie - neurobím! Nebudem sa s ním hádať. Poviem, v poriadku, dostaneš namiesto toho zápis, ktorý sa ti zaráta do hodnotenia.

A na tom im záleží?

Áno, lebo čím je lepšie hodnotenie, tým je viac výhod. Kto dosiahne prvý stupeň, môže na víkend domov, kto má až piaty, má nárok iba na desaťminútovú návštevu.

Každé dieťa strávi v Diagnostickom centre zhruba tri mesiace a vašou úlohou je za tento pomerne krátky čas niečo ich naučiť a zmeniť ich negatívny vzťah k štúdiu. Aký na to máte grif?

Vymyslel som si systém, ktorý im umožní zažiť pocit úspechu a radosti. Každá hodina sa podobá ako vajce vajcu, to znamená, že žiak nemusí rozmýšľať, čo má teraz urobiť, organizácia hodiny ho priamo núti plávať s prúdom. Z obsahu sa zameriavam najmä na to, čo budú v živote naozaj potrebovať, alebo čo my potrebujeme pre naše diagnostické potreby. Takže, v prvom rade budú potrebovať čítať. Ďalej je to pravopis. Zatiaľ je to na základných školách zväčša tak, že ho skúšajú, ale nenaučia. Ja sa snažím pravopis naučiť a až potom ho skúšať. No a do tretice je to vetný rozbor.

A ten im bude načo?

Okrem toho, že ho budú potrebovať pri pohovoroch na strednú školu, je dôležitý aj z hľadiska diagnostikovania mentálnych schopností detí. Veľmi rýchlo sa tam totiž prejaví miera logického myslenia. Inak ale máte pravdu, neviem, načo sa to učí, lebo normálny človek to v živote potrebuje len vtedy, keď po rokoch zase on pomáha vlastným deťom so slovenčinou.

Vaši žiaci však sypali slovné druhy a vetné členy a vzťahy medzi nimi ako z rukáva.

Vymyslel som im pomôcku. Predstavujú si ich ako rodinu. Prvý je otec, ten je nepodarený, lebo každý večer pri súdku vysedáva - teda je to prísudok. Ďalej mama, ale tá naša je tiež nepodarená, lebo smeti pod kredenc podmetá. A máme podmet. A tak to ide ďalej, až po nepodareného rodinného člena, čo si privlastňuje cudzie veci, a to je prívlastok. A gramatika ich zrazu baví, lebo tomuto rozumejú.

A čo dejepis?

Tam je to ťažšie, lebo je to abstraktná veda, skoro ako chémia. Chápem ho tu preto iba ako výchovný predmet, aby si uvedomili, že človek sa vyvíja, že odniekiaľ niekam smeruje, že niekam patrí - som Slovák, Európan.

Na hodine ma prekvapilo, ako títo, už veľkí chalani s nadšením prijali hru, že ak niekto napíše diktát bez chyby, za odmenu mu zaspievate fanfáru a dostane do zošita pečiatku Mickey Mousa.

To je tlak skupiny. Dobré výsledky ostatných donútia aj toho, kto nechcel, že chce byť odmenený. Spomínam si na jedného chlapca, bol to výrazný, dominantný typ. No a v triede bol aj utiahnutý, menej schopný chalan, a ten zrazu napísal diktát bez chyby. A vodca nie. Naštval sa - do kelu, ako to? Henten sprostý píše bez chyby a ja to nedokážem?! A začal sa snažiť.

Vo štvrtok sa končí školský rok. Ako to prebieha v triedach Diagnostického centra?

My končíme už v utorok. Deti majú deň na prepravu domov a tridsiateho si preberú vysvedčenia na svojej pôvodnej škole. My tam len posielame návrhy na známky alebo výpis z klasifikačného hárku.

Čo bude s vašimi žiakmi ďalej?

Deti, ktoré tu boli na predbežné opatrenie sociálneho kurátora, pôjdu buď do reedukačného, alebo bežného detského domova. Tie, čo sú na dobrovoľnom pobyte, by mali v septembri nastúpiť do normálnej školy. Ako sa budú vyvíjať, uvidíme. V každom prípade, dostali výstrahu. Niektoré však napriek tomu zlyhávajú a potom už idú do reedukačného domova. Tam je polovojenský režim, uzavreté zariadenie, kde sa nemôžu rozhodovať samy, pretože ony majú práve problém výberu. Vyberajú si to nesprávne. Sú však aj takí, ktorým my dávame šancu. Aj keď majú nariadenú ústavnú výchovu, podmienečne ich prepustíme domov. Niektorí sa vydaria, niektorí nie.

Keď vidím, aké porozumenie panuje na vašich hodinách, napadne mi, čo bude s citovo labilnými deťmi, keď sa dostanú späť do pazúrov nejakej neurotickej učiteľky?

To sa stáva, bohužiaľ, dosť často - 'aha, zase si prišiel, aby si mi pil krv, načo si sa vracal!' Učiteliek, ktoré sa prídu popýtať, ako sa darí ich žiakovi a čo s ním majú robiť po návrate, je ako šafranu.

Učiteľ sa so svojimi žiakmi zvyčajne stretáva niekoľko rokov. Vám sa striedajú už po troch mesiacoch. Máte vôbec šancu zblížiť sa?

My sa tomu dokonca bránime, lebo ak sa dieťa na vás nafixuje a musí potom odísť, je to preň ďalšia trauma, že vás zase stráca. Takže, snažíme sa im urobiť tunajší život čo najznesiteľnejší, ale do príliš osobných vzťahov nejdeme. Bolo by to pre ne boľavé a pre nás koniec-koncov tiež. Sem-tam však niekto napíše. Zväčša je to taká nostalgická spomienka - ako mi u vás bolo dobre. Nedávno za mnou dokonca prišla jedna bývalá žiačka, pochváliť sa, že už má bábätko. Priniesla mi aj diabetické napolitánky, lebo vie, že som diabetik. Ale to je skôr zriedkavé.

Hovorí sa, že kováčova kobyla chodí bosá. Ako sa vydarili vaše deti?

Mám iba dcéru. Tiež bola učiteľka, ale z finančných dôvodov je dnes už v bankovníctve. Ale vydarila sa, ona aj vnúčik. Dôležité je deti čo najviac zamestnať, aby nemali čas flákať sa po ulici.

Ako ste vy spokojný s profesiou učiteľa?

Keby to bolo len o spokojnosti, a nie o peniazoch, tak veľmi. Bohužiaľ, tých peňazí je naozaj málo.

Dlhé roky ste boli riaditeľom a inšpektorom, potom ste sa znova vrátili za katedru. V čom je to lepšie než v riaditeľni?

V triede zakúsite niečo, čo sa nikde inde nedá zažiť. Idete učiť a v detských očiach je tma. Skúšate rôzne spôsoby a stále sa nedarí. A naraz niečo vymyslíte a v očiach sa zasvieti. A to je najúžasnejší pocit - teraz som naučil.

A v čom je práca na špeciálnej škole zaujímavejšia než na bežnej základke?

Nevýhodou je, že nevidíte výsledky. Keď som učil na osobitnej škole a naučil za šesť rokov dieťa písať a čítať, to bolo fajn. Tu si treba zachovať pedagogický optimizmus a ísť do toho stále znovu a znovu. Za tri mesiace dôjdete po určitý bod a zase začínate s novými deťmi úplne odznovu, čo sa zopakuje tri razy do roka. Musíte tu prekonávať viac prekážok, ale práca je o to intenzívnejšia a víťazstvo radostnejšie.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL