Je príťažlivý, bezcitný aj zábavný. Reč nie je len o bulvári, ale aj o človeku, ktorý tvorí vo víre jeho zákonitostí. ONDŘEJ HÖPPNER je jedným z tvorcov tých časopisov, ktoré po roku 1989 zaznamenali na českom trhu masový čitateľský úspech. Tvrdí, že žáner, v našich končinách nie presne označovaný ako bulvár, má dve kľúčové slová - sex a smrť. Tie ho živia už pätnásť rokov.

Nedávno o vás písali Lidové noviny. Vraj, keď ste kedysi pracovali v redakcii Večerníka Praha, občas ste si nejakú správičku aj vymysleli. Naozaj?

Išlo o krátke správy v rubrike, ktorá nevylučovala, že ide o kačicu. Do nej som vyberal denne dve až tri správy zo sveta. Občas býval problém nájsť niečo použiteľné. Tak som raz napísal, že v Číne skočil jeden Číňan z mrakodrapu, ale spadol na policajta. A že sa nikomu nič nestalo, len policajtovi sa zlomila čapica. Vyšlo to asi na päť riadkov. Na ďalší deň bola porada, kde sa hodnotilo. Kolega, čo mal službu, hovorí - Ondro, tá správa z Číny, to je čo? Hovorím si - ajajaj. A kolega pokračoval: ja teda fakt nechápem, ako sa policajtovi môže zlomiť čapica. To sa mu snáď len ohla, nie? A tak som si vydýchol. A raz som ešte napísal, že v Mexiku, v provincii Santa Fé, utiekli dvaja väzni. Utekali, utekali, až dobehli do poľa s cukrovou trstinou, a tam sa schovali. Policajti trstinu obkľúčili, prečesali, a nič. Potom prišli s megafónmi a kričali vylezte, vylezte, a stále nič. Múdro teda využili skutočnosť, že bolo práve obdobie žatvy, celé pole zo všetkých strán obkosili, až zostal v strede iba štvorec meter krát meter cukrovej trstiny, z ktorého napokon väzni vyliezli a vzdali sa.

Ako ste sa vlastne dostali k bulváru?

Na začiatku mojej púte sa stalo toto: je rok 1999, idem si temnou ulicou v Uhříněvsi, sneží, je strašná zima. Idem pešo zo stanice, sú to asi tri kilometre do redakcie Večerníka Praha, štekajú na mňa psy. Vtedy som si povedal - už nie. Už nechcem takto kráčať touto ulicou. A čakal som na nejakú ponuku. Tá prišla z časopisu Spy. Ponúkli mi miesto šéfredaktora.

Mali ste o tom časopise konkrétnu predstavu?

Vtedy to bol dvojtýždenník, mal predaj asi sedemdesiattisíc mesačne a náklad klesal. Bolo treba zvýšiť jeho predajnosť. Za pol roka sa podaril zázrak, ktorý sa bude už len ťažko opakovať. A pritom išlo o celkom jednoduchý ťah - povedal som si, že budem robiť časopis, ktorého cieľovou skupinou bude dievča vo veku asi dvadsaťdva rokov a bude z malého mesta. Zameral som sa na slávne osobnosti a vylúčil som z časopisu politiku. Do roka sa náklad ustálil na stošesťdesiattisíc.

Boli ste spokojný?

Áno. Potom som sa však jedného dňa dozvedel, že som sklamal dôveru vydavateľa a mám padáka. Tak som si napísal výpoveď pod názvom Dávam si padáka, v ktorej stálo, že som dostal dobrý džob v Hamburgu - konkrétne sadiť stromčeky. A opäť som čakal na ponuku.

A ona zase prišla?

Po rôznych pokusoch a stretnutiach mi napadlo založiť nové vydavateľstvo. S kolegom sme vymysleli asi päť titulov časopisov, ktoré by prichádzali do úvahy. Vydavateľ, s ktorým sa rysovala moja spolupráca, bol nadšený. Spojil sa so švajčiarskym podnikateľom, ktorý stojí aj za založením iných úspešných titulov. Prečítali sme kopu západných časopisov, vymysleli koncepciu, grafiku, rubriky. Zohnali sme zopár inzerentov a časopis začal vychádzať. Dostal názov Aha. Ten vymyslel môj kolega a je fakt dobrý. Je český, krátky a má vysokú frekvenciu v bežnej reči.

Titul sa na trhu držal, a vy ste z neho predsa odišli. Čo sa stalo?

Bolo to za trápnych okolností. Pri stopäťdesiattisícovom náklade ma dosť prekvapilo, že som z jedného dňa na druhý musel odísť. Vydavateľ zrazu vyhlásil, že radšej príde o desať miliónov, ktoré do titulu investoval, než by sa mal budiť so strachom. Zdalo sa mi to ako nešikovná zámienka, veď sme tú redakciu napriek všetkému dali dokopy a fungovala. Vznikla z toho absurdná situácia. Z redakcie nás vyprevádzali bodyguardi.

V čom bol problém?

Kolovali reči o tom, že štýl mojej práce je zlý, že uverejňujeme neoverené veci, že vyrábame fotomontáže.

Aj ste to tak robili, nie?

Áno. Veď tak sa to robí.

Pri tvorbe nových titulov ste veľa odkukali zo západných časopisov. Je to v poriadku?

Úplne. Človek sa vyhne slepým uličkám. Všetko tu už bolo, tak prečo nevyužiť osvedčené veci? Je to prístup, ktorý existuje všade na svete.

Takže nikdy nezačínate od nuly?

To začínam vždy, v každom prípade.

Akými ľuďmi sa v práci obklopujete?

Postupne som zistil, že redakciu treba zostavovať nie tak, že si urobím mriežku a do nej dosadzujem ľudí. Robím to opačne. Hľadám v ľuďoch ich talent a redakciu zostavujem potom.

Podľa čoho sa pri tvorbe riadite? Titulom, ktoré prešli vašimi rukami, vládnu obrázkové rubriky. Myslíte si, že ľuďom sa nechce čítať?

Za prvoradý považujem vizuálny vnem. Podobne ako v divadle. Už Aristoteles písal, že osemdesiat percent ľudského vnímania tvorí vizuálny účinok, a na sluch, hmat, čuch zostáva tých dvadsať. V časopisoch to platí rovnako. Osemdesiat percent tvorí listovanie, povrchné čítanie.

Predajnosť je vašou prioritou?

Je to priorita vydavateľa. Keby som chcel robiť titul, ktorý by bol aj pre mňa, vyzeral by inak.

Ako?

Určite by v ňom bolo viac textu.

Prečo ho nerobíte?

Pretože by ho nikto nečítal.

Mnohí tvrdia, že sa im z bulváru dvíha žalúdok. Vám nie?

Ako že by mi bolo zle z tej práce? Nie, to proste tak funguje. Bulvár si ľudia buď kupujú, alebo nekupujú. Neexistuje žiadna výhovorka.

Bulvár nestavia na inzercii?

Cieľom je, aby sa uživil sám. Je to super, keď nejaká inzercia je, ale nemôže byť od nej závislý. Inzerent je taký veľký brat, cenzúra správania. Veľké firmy, ktoré zadávajú inzeráty, sú vlastne strážcovia slobody slova a určujú pravidlá. Takže vlastne nikto nemôže napísať o tom, že napríklad nejaká kozmetická firma robí pokusy na zvieratách. Ak napíše, nastanú problémy a dovidenia.

Vy ste na problémy, aj keď iného druhu, zvyknutý. Vaše tituly sa súdili s Helenou Vondráčkovou či Halinou Pawlowskou, naposledy ste vyrobili koláž s Anetou Langerovou. Ako to prežívate?

Nikdy som neurobil nič, čo by bolo za hranicami morálky, tým som si úplne istý. Ak by som niekomu ublížil, nebol by to zámer.

Dohovárate sa s celebritami o článkoch?

Nie som proti, ak to robia redaktori. Ale myslím, že lepšie je nespolupracovať.

Prečo?

Človek sa dostane do hrozných tlakov a stratí nadhľad.

Nebojíte sa vyhrážok, alebo že vás niekde niekto zmláti?

Držím sa hesla - strach ti nepomôže. Ešte ma nikto nezbil, ale v ťažkej situácii som už bol. Bola nedeľa, sedel som doma. Bolo to deň po tom, čo ma opustila partnerka, s ktorou mám dieťa. A do toho zazvonil telefón. Zdvihol som ho a akýsi hlas mi oznámil, že mám hodinu života. Hovorím mu, o čo ide, čo odo mňa chce. Potom zavolal ešte raz, povedal, aby som dal do poriadku všetky škody, čo som napáchal, a že ma zabije až potom. Neskôr sa ukázalo, že išlo o súvislosť s nejakým článkom o miss.

Hľadali ste niekedy súvislosti medzi prácou a vaším osobným životom?

Moja bývalá partnerka bola súčasťou sveta, o ktorom náš bulvár písal. A tam vznikalo trenie.

Ako by ste prežívali, keby váš rozchod rozoberali médiá?

Môj osud nikoho nezaujíma. A som tomu rád. Málo ľudí si uvedomuje, že za nejakým časopisom stojí nejaký človek.

Máte nejakú definíciu bulváru?

Svojho času som si vymyslel slogan: hravosť, dravosť, márnosť. A ešte tri T - trendy, talent, triky. Postupne som sa dopracoval k štyrom pilierom bulváru: prsia, zadky, ksicht a zvieratká.

Vnímate informácie, ktoré podávate, ako povrchné?

Vnímam ich ako pozitívne alebo negatívne. Mali by byť vyvážené. V podstate tvoria takú krivku. Na jednu stranu krivky by som dal príbeh úplne neznámeho človeka, ktorého síce nikto nepozná, ale ktorého príbeh je dostatočne zaujímavý. Napríklad, že vypestoval poriadne veľkú kvetinu, alebo že našiel poklad. A na druhej strane je napríklad malíček Jaromíra Jágra.

Nikdy ste nemali pocit, že vás bulvár deformuje?

Deformuje, to je jasné. Taká je realita. A bolo by ilúziou myslieť si, že mám snáď nejakú moc. Som len sluha. Žiadnu moc nemám, len sa snažím urobiť zo spektra reality jeden výsek, ktorý, dúfam, čitateľov zaujíma. Ak nie, budem musieť opäť niečo vymyslieť. V tom nie je žiadna projekcia samého seba, žiadna ambícia, iba niečo, čo chce človek sprostredkovať.

Svojho času ste písali básničky a s kolegom, novinárom a prekladateľom Ondřejom Mrázkom ste založili divadlo. Hovorí sa, že ste mohli nahradiť dvojicu Suchý-Šlitr. Neľutujete, že sa váš život ubral celkom iným smerom?

Je to pre mňa uzavretá kapitola. Dodnes však v krčme rád recitujem svoje verše. Kolegovia sa mi začali posmievať, že stále opakujem dokola pár kúskov. Tak som sa s nimi stavil, že ich dám dokopy tridsaťtri. Napísal som ich za život možno tisíc, ale po usilovnom premýšľaní som si spomenul asi na osemnásť. Takže zvyšok musím dopísať alebo nájsť v pivnici. Už teraz viem, že tú zbierku aj tak nikto nebude čítať. Odhadujem jej predaj tak na tridsaťtri kusov.

FOTO - AUTORKA A ARCHÍV ONDŘEJA HÖPPNERA