FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Dnes: speváčka SAŠA OKÁLOVÁ
Psa som chcela odmalička. Avšak po tom, čo sa moje rybičky vzájomne požrali a môj kanárik Pipsi dostal hysterický záchvat, keď som sa s ním chcela pomaznať, naši neverili, že budem schopná postarať sa o vyššieho stavovca.
V šestnástich sa mi ich podarilo úspešne prehovoriť, už sama neviem, ako. Priniesla som si ho natlačeného do malého prúteného košíka, ale mne to vtedy pripadalo strašne romantické. Bol takmer celý biely, ale kdesi pod srsťou voňajúcou po mlieku bol prísľub čiernych bodiek. Môj prvý pes bol dalmatínec a volal sa Dali. A hoci sme ho celá rodina milovali, život s ním nebol ľahký.
Keď sa nám ho po troch rokoch márnych pokusov o úspešné absolvovanie cvičáku, niekoľkých rozrhaných párov topánok a zožratých plechov vianočného pečiva podarilo vychovať, prišli na rad otázky rodičovstva. Dali nemal "papiere", takže ostal do konca svojho psieho života panic.
Umrel nám pred rokom a pol, dva dni pred Vianocami, lebo už nemohol absolvovať ďalšiu operáciu. Mal choré kosti, neborák - reuma, spondilóza, artróza. V ten deň sme s kapelou hrali predvianočný koncert. Chcela som ho zrušiť, ale potom som si povedala, že možno práve preto, že som bola smutná, ten večer odspievam s maximálnym precítením. A tak aj bolo. Návrat domov bol však príšerný. Keď som odomykala, nikto nefunel pri dverách, nikto ma celú nedoslintal a neukázal mi gamby.
Dali sa vedel smiať. Dokáže to mnoho psov, ale on bol jedinečný. Pán Pes, tak sme ho volali. A ešte Fazuľka, Cibuľka, Bubinko, Pycino. Dnes za ním s jeho nástupcom - hrubosrstým jazvečíkom Jillom - chodievame do záhrady (odkedy sme ho tam pochovali, aj nášmu ovocnému sadu sa akosi viac darí). Áno, nevydržali sme to, hoci sme sa s mamou zaprisahali, že už nechceme prežiť tú bolesť zo straty "člena rodiny". A aj keď je jazvečík úplne iný ako dalmatínec, zdedil Jill Daliho psie maniere. Do bodky. Chodí si líhať na tie isté miesta, kvôli loptičke je ochotný vzdať sa aj svojho obľúbeného kuraťa a pri najmenšom náznaku škrabkania ide okamžite na lopatky a neuveriteľne pri tom pradie.
Také sú psy, najúžasnejšie stvorenia, aké poznám. Tak ako Dali, aj Jill mi to dokazuje každý deň.
A viete, čo je na nich najkrajšie? Tá slepá dôvera, s akou sa ku človeku rozbehnú, keď ich privolá. Sú ako deti - nechápu a nečakajú zlo, nevedia, čo je nenávisť. Keď chcú jesť, dajú to jasne najavo a nepotrebujú na to žiadnu lesť, keď nemajú chuť na našu spoločnosť, odídu do búdy, a keď túžia po dotyku, položia si hlavu na naše kolená. No a keď sa rozhodnú, že sa im nechce poslúchať, tak neposlúchajú.
Psy sú jedinými otrokmi človeka, ktorých to baví a sú nám vďačné aj za obojok. Viem, že je to tak. Spýtajte sa Jilla.
