Rodák z hriňovských lazov na všetky tie vinše iba kývne rukou. Nepreháňajte to, striedmo treba vo všetkom. Tanečník, choreograf, profesor. Milovník folklóru Štefan Nosáľ je stále na výslní.

Vaše meno je už vyše päťdesiat rokov spojené s Lúčnicou. Píšete o tom aj v knižke Môj život Lúčnica. V Bratislave mala úspech, ale čo na to vaši rodáci. Páčila sa?

Podaktorí ju možno ešte ani nečítali, ale tí, ktorí v nej listovali, boli spokojní. A podaktorí by do nej istotne aj niečo popridávali. Z tých svojich zážitkov so mnou.

Detstvo ste prežili na hriňovských lazoch. Za posledné roky sa však aj tam mnohé zmenilo. Ťahajú vás tam ešte stále krásy prírody alebo rodinné väzby?

Mám tam dve sestry a švagrov, bratranca i sesternice, takže do Hriňovej chodievam aj viackrát do roka. Je to krásny kraj, najmä na jar a v lete. Rád sa dívam na kopce obsypané domčekmi. Človek by si myslel, že keď Podpolianske strojárne postavili uprostred kopcov fabriku, všetci lazníci sa stiahnu do údolia. Nestalo sa tak. Na samotách v okolí žije stále množstvo ľudí. Sú na ten kraj a prírodu viazaní. Napriek tomu, že je tam bieda, že fabrika krachuje, niet roboty. Dúfam, že sa z toho vymotajú. Sú to pracovití ľudia, aj keď chodili do fabriky, takmer všetci chovali doma statok. Krásne zavodnené lúky tam vždy dávali kvalitnú pastvu. Aj lepšie domy si už postavili. Len keby tej pijatiky bolo menej. Ale to je aj inde.

Chodievate aj na Folklórne slávnosti do Detvy?

Takmer každý rok. Je to moja povinnosť. Veď z toho kraja som vyšiel, tam som začínal a odtiaľ som sa dostal do sveta. Chodím sa domov napájať energiou. Aj za komunistov, keď sme prežívali ťažšie časy, som si tam najlepšie oddýchol. A niekedy sa aj zahanbil. Keď som stretol kamaráta v autobuse a on sa ma opýtal, Števo, ako sa máš?, posťažoval som sa mu na niečo a on mi na to: A čo sa bojíš, dáko už bude. Hoci on sa mal oveľa horšie ako ja, nechýbala mu úžasná energia.

Prečo ľudia vo vašom rodnom kraji tak veľmi milujú folklór?

Boli tam vždy veľmi silné tradície ľudového umenia. Tance, piesne, muzika, krásne kroje. Až neskôr, keď som bol na Oravských alebo Podroháčskych slávnostiach, som si uvedomil, že tam sú tiež chudobní ľudia, ale majú chudobné, akoby nesmelé, aj kroje. U nás síce v minulosti tiež nebolo lepšie, ale ľudia sa akosi vedeli presadiť. Ženy si vedeli aj za biedy kroje povyšívať, a to všetko zostalo v ich náture. Nedajú sa. My sa nedáme.

Nemá to súvislosť s prírodou?

Istotne. Pod Poľanou bol vždy každý odkázaný sám na seba. Musel sa hýbať, obracať a doteraz to tak zostalo. Navyše, aj rozpätie umeleckého prejavu je tam široké. Nemáme iba temperamentné, ale aj žiaľne a boľavé piesne. No a s tým som rástol.

V knižke píšete, že otec vás kedysi správne nasmeroval. Znamená to, že nebyť otca, zostali by ste pod Poľanou?

Dodnes som mu vďačný, že ma poslal študovať. Bol natoľko rozhľadený a odvážny. Nebyť otca, dodnes som tam mohol zamrznúť ako jednoduchý zrobený gazda na Raticovom vrchu. V tom čase mala Hriňová osemtisíc duší. A z nich iba troch stredoškolákov – ja som bol ten tretí. Až v Bratislave, keď som videl Národopisnú skupinu z Roku na dedine, som pochopil, akou čistou scénickou formou sa dá urobiť folklór. Veľmi sa mi to páčilo a cez porozumenie vlastného kraja som si nachádzal cestu aj k tým druhým. Lebo bez poznania a absolútneho osvojovania si vecí nemožno popustiť uzdu fantázii tak, aby celok zostal v štýle a nebol umelý.

Nemyslíte si, že po rokoch socializmu, ktorý svojím spôsobom folklór zneužíval, jeho sláva v posledných desiatich rokoch trochu opadla?

Treba povedať, že za socializmu ľudové umenie podporovali. Taký bol socialistický realizmus – za pravé umenie považovali iba folklór. Bola to chyba. Krátkozraké myslenie. Aj Mináč potom písal o ťažobe folklóru. My sme však takí. Mantinelisti. Od jedného extrému do druhého. Keď sme slobodní a demokratickí, opäť si so slobodou nevieme rady a každý si myslí, že si môže robiť, čo chce. Najmä mladí ľudia sa rýchlo chcú stať svetoví a veľmi moderní. Preto často zahadzujú všetko, aj to, čo bolo dobré. Rovnako sa obliekať, počúvať rovnakú hudbu – jedna uniforma. Jednoducho, sme malý národ nielen čo do počtu, ale niekedy aj myslením. Hanbíme sa za to, čo máme, a pritom veľmociam môžeme konkurovať iba umením. V tom sme s nimi rovnocenní. Po jednom z našich turné v USA som v tlači čítal: „Chcel by som poznať krajinu, z ktorej pochádzajú títo krásni, mladí ľudia.“

Keď hovoríte o kráse, z Lúčnice pochádzajú mnohé naše missky.

Áno. Priznávam, že na konkurze musia mať dievčatá nielen talent a zmysel pre rytmus, ale musia sa mi aj páčiť. U nás je dôležitá aj fyzická krása.

Lúčnicu kedysi nazvali Rolling Stones folklóru. Aký máte vzťah k moderným žánrom?

Kedysi som rád so ženou tancoval aj moderné tance. Pop a rock má ohromný rytmus, ale zostávať iba pri rytme sa mi vidí málo. Akoby ma to zotročovalo.

A keď ste s manželkou na zábave, čo si zatancujete najskôr?

Teraz už nič, už sme starí ľudia. Ona bola tanečnica z Lúčnice. Poznali sme sa pri tanci. Keď je však naozaj dobrá príležitosť – zadžemujeme si aj dnes.

O tanečniciach z Lúčnice spieva aj váš zať Jožo Ráž. Ktorú pieseň Elánu máte najradšej?

To je mi jedno, väčšinou sú dobré. Na ich tvorbe sa mi páči, že sa trochu inšpirovali našou ľudovou muzikou.

V jednej rodine ste sa stretli dvaja, ktorí predstavujú fenomény v rámci slovenskej kultúry. Občas pracovne s Jožom Rážom konzultujete?

Sem-tam áno. Keď pripravujem premiéru, vždy som zvedavý na názor svojej dcéry a Joža. Funguje to aj opačne. Naše pohľady sú rozdielne, ale vzájomne sa akceptujeme, a to nás ovplyvňuje.

Ktorú ľudovku najviac miluje váš zať?

Keď je dobrá nálada, zaspieva si hocičo.

V čom sa najviac líši poloprofesionálna Lúčnica od profesionálneho SĽUKu?

Máme odlišné štruktúry. Lúčnica má profesionálne vedenie a jej členovia sú amatéri, od ktorých však vyžadujeme profesionálny výkon. Máme veľa študentov, ktorí sa po absolvovaní školy riadne zamestnajú. Našou výhodou je, že u nás ľudia nezostarnú. Pri dobrom výkone a výzore môžu tancovať maximálne do 35 rokov. Naši bývalí tanečníci vedú zo desať detských súborov, v ktorých pre nás vychovávajú dorast. Preto máme širší výber.

So súborom ste pochodili celý svet. Stalo sa, že niekde zostali diváci chladní?

Najďalej od nášho chápania javiskovej tvorby sú Japonci a Číňania. Je to iný svet, iná kultúra, filozofia. Stále sa rovnako tvária, s nemenným kamenným výrazom. Zistil som to na svetovej výstave v Osake, keď Američania urobili pred svojím pavilónom veľkú šou. Mali množstvo japonských divákov, ktorí tam však iba tak stáli – ako sochy. Keď však z nich po čase opadli škrupule, začali byť ako malé deti. Rovnako ako pri našom vystúpení. Spočiatku mi úplne zvieralo žalúdok, ale nakoniec sme aj ich „rozpustili“.

Vo vašej knižke tvrdíte, že Lúčnica je a vždy aj bude súčasťou slovenskej kultúry. Odkiaľ beriete túto istotu do budúcnosti?

Nechcem byť prorokom, iba si to tak predstavujem. Na škole vychovávam choreografov a myslím si, že aj po mne sa nájdu ľudia, ktorí to budú robiť s láskou a fortieľom. S tou láskou je to tak – kamkoľvek na Slovensku, ale aj v Čechách Lúčnica príde, všade zaplní sálu. Hoci naša kultúra momentálne nemá ustlané na ružiach, je to povznášajúci pocit. V dobrom slova zmysle to povznáša aj národné povedomie. To nespočíva v tom, že budeme búchať päsťou do stola, ja som Slovák a všetci sa poondejte! To naozaj nie. Ukáž, čo vieš, a potom – ak je to dobré – ťa budem uznávať.

Vytvorili ste vyše sto choreografických diel. Ktoré z nich bolo najnáročnejšie?

Vždy to záležalo od námetu. Chvalabohu, na Slovensku je dosť inšpirácií. Ale čím ďalej, tým viac treba tvorivú účasť. Keby však z vystúpení vyprchal štýl a charakter, ostali by len také vyškopené.

Máte dvoch dospelých vnukov. Zdedili po vás lásku k folklóru?

Ani nie. Jožo a Števo sú moderní chalani, ktorí sa púšťajú do podnikania. Chodievajú však na naše vystúpenia a vždy ma potľapkajú, dedo, tak toto je ono.

Najprv ste boli tanečníkom, potom umeleckým šéfom a choreografom študentského umeleckého súboru. Zdá sa, že sa vám darí nepretržite už vyše 50 rokov. Naozaj ste nikdy nemali žiaden neúspech?

To je iba klam. Zažil som pri práci aj ťažké chvíle. Občas som zastal a netušil, ako ďalej. Vždy som cítil veľkú zodpovednosť za svoju tvorbu. Ťažko som hľadal originálne riešenie. Vtedy som sa cítil veľmi sám. Sám so sebou a svojím trápením. Našťastie, týchto momentov bolo málo. Väčšinou sa mi darilo aj vďaka spolupracovníkom. Robil som dlho so Stračinom a hudba ma vždy vedela inšpirovať.

Vychovali ste kopu Lúčničiarov. Niektorí sa dokonca spolu aj zosobášili. Mali ste alebo máte spomedzi nich nejakých obľúbencov?

Isteže. Sú to aj duševne krásni ľudia, ktorí milujú folklór. Nechcem menovať, aby som ostatných neurazil.

Prečo nemá Lúčnica taký zámok, v akom sídli SĽUK?

A načo by nám bol? Síce, máte pravdu. Stále nemáme tanečnú sálu. Využívame telocvičňu na Jesenského ulici v Bratislave. Žiaľ, za tie roky sa iné pre nás nenašlo.

BARBORA LAUCKÁ