Bethamy McLeanová, tridsaťjedenročná reportérka amerického finančného magazínu Fortune sedela pred desiatimi mesiacmi za počítačom a snažila sa získať podklady pre pripravovaný článok o Enrone. O jednej z najväčších amerických energetických firiem so sídlom v Texase.

Bethamy nemala nijaký mimoriadny plán. Snažila sa iba zistiť o firme čosi viac, pretože v denníku The Wall Street Journal ju zaujala veta od istého nižšieho predstaviteľa firmy.

„Enron nenechá Kaliforniu padnúť!“ Povedal to v súvislosti s nebývalou energetickou krízou v najbohatšom americkom štáte, ktorá sa prejavovala aj čoraz častejším vypínaním elektriny v samotnom Los Angeles. Jej ceny však neustále stúpali.

Článok spochybňujúci Enron napokon spustil kauzu, ktorá vzhľadom na konexie vysokých predstaviteľov firmy s vysokými politikmi otriasa aj Bielym domom.

Novinárska hviezda

„Ani neviem prečo, ale nenápadná vetička ma zaujala. Teraz viem, bola to intuícia, čo mi našepkala, aby som začala pátrať po hesle Enron. Lenže, všetky údaje, ktoré som zhromaždila, potvrdzovali len jedno: Enron je mimoriadne úspešná firma, ceny jej akcií stále rastú, a tak je jej meno na Wall Street neustále predmetom obdivu. Takmer som tomu uverila, no keďže od narodenia o všetkom pochybujem, začala som sa pohrávať s finančnými výsledkami. A zrazu sa mi zazdalo, že zopár vecí nesedí. Pracovala som na porovnávaní ešte nejaký čas a potom som sa rozhodla napísať veľký článok. Netušila som, že zapaľujem iskru, na konci ktorej sa rozhorí nevšedný oheň a Enron zhasne ako po blesku z jasného neba,“ povedala pre New York Times reportérka, ktorá sa stala najnovšou hviezdou americkej žurnalistiky.

Z matematičky novinárka

Článok s názvom Je Enron precenený? vyvolal medzi najvyššími činiteľmi firmy šok. Pre novinárku však bolo veľmi dôležité, že v titule nechala otáznik. Len sa pýtala, vznášala otázky, nič netvrdila. Vedela totiž veľmi dobre, akú nepredstaviteľnú silu reprezentujú majitelia firmy a čoho všetkého sú schopní, ak by vysvitlo, že nejaký fakt v jej článku nesedí. Lenže Bethamy, ktorá vyštudovala matematiku a angličtinu, je precízna.

O novinárstve nikdy nesnívala, dostala sa k nemu len náhodou.

Tri roky pracovala v investičnej divízii banky Goldman, Sachs, čo dnes považuje za premrhaný čas.

„Bolo to nepredstaviteľne nudné a vyčerpávajúce obdobie. Týždenne som pracovala najmenej sto hodín. Sedela som za počítačom a neustále len počítala a počítala. Vedela som, že takto nemienim žiť navždy. No pochopila som zásadnú vec: čísla môžu klamať. A zároveň som si uvedomila, že by som mohla vyskúšať novinárstvo. Mala som na stole všetky finančné magazíny, všetko som čítala. Cítila som, že by som to tiež dokázala. A tiež, že môže ísť o dobrodružné povolanie.“

Bethamy začala hneď konať. Rozposlala množstvo listov do viacerých časopisov a novín, v ktorých ponúkala svojej skúsenosti. Pred magazínom Fortune však mala taký rešpekt, že práve tam sa list poslať neodvážila. Keď však zovšadiaľ dostávala negatívne odpovede, zverila sa so všetkým priateľovi. Ten neváhal a poslal jej žiadosť do magazínu Fortune.

„Bola som šokovaná, keď som o tri týždne dostala odpoveď, aby som prišla na pohovor. A predstavte si, oni ma vzali.“

Bola šťastná. Ocitla sa medzi ľuďmi, ktorí neustále diskutovali, chodili spolu na večierky, bavili sa, ale dokázali aj podávať výkony. „Pracovali viac než ja v bankovej divízii. Pracovali na článkoch celé dni a noci, bez oddychu, a na nič sa nesťažovali. Boli šťastní a tešili sa, keď im článok nielen vyšiel, ale mal aj odozvu. Tak veľmi som sa chcela stať jednou z nich.“

Ambiciózna Bethamy išla rýchlo dopredu. V konkurenčnom prostredí rástla a ak mala spočiatku za úlohu „iba“ zisťovať a overovať fakty, čoskoro si ju všimol editor Rik Kirkland. Onedlho sa blysla článkami o sójovom mlieku a antidepresíve Prozac. Prvý raz upútala na seba veľkú pozornosť pred piatimi rokmi, keď Andrew Grove, najvyšší šéf spoločnosti Intel, napísal článok o tom, na základe čoho sa rozhodol pre najlepšiu možnú liečbu rakoviny svojej prostaty.

Fakty, ktoré uvádzal, dokázala Bethamy McLeanová vyvrátiť.

„Nechcel som veriť vlastným očiam, keď som čítal materiál tej mladej reportérky. Vyvracala moje fakty jeden po druhom s takou dôkladnosťou, že som si musel ten článok prečítať päť ráz a napokon som jej odpísal, že dávam klobúk dolu. Pamätám si, ako som si vtedy pomyslel, že z tej novinárky bude raz veľká hviezda,“ hovorí dnes Andrew Grove.

Od tej chvíle mala Bethamy v magazíne voľné ruky.

Článok, ktorý spôsobil šok

Pred desiatimi mesiacmi si ako prvá novinárka v Amerike všimla nezrovnalosti vo faktoch hovoriacich o úspešnosti firmy Enron. A to ešte v článku vynechala zásadné meno, meno finančného riaditeľa Andrewa Fastowa, ktorý na ňu zapôsobil veľmi úprimne.

„To bola jediná chybička krásy, ktorej som sa dopustila.“

Keďže článok bol plný čísel, pozornosť širšej verejnosti nevzbudil. Všimli si ho len v denníku The Wall Street Journal a redakcia ho vložila do svojej databázy. Vo vedení Enronu však vyvolal zdesenie. Také, že traja vysokí predstavitelia firmy hneď prileteli do New Yorku a ohlásili sa u výkonného editora magazínu Rika Kirklanda, aby sa na článok posťažovali. Padli slová o neoverených faktoch, o tom, čo si autorka mala všimnúť a jeden z nich poznamenal, že článok môže mať veľmi negatívny dopad na akcionárov. Reportérka sa vraj spoliehala na zdroj, ktorý chce zarobiť, ak by akcie firmy klesli.

Redakcia sa však postavila za svoju reportérku a na článok sa pomaly zabúdalo.

Akcie klesajú

Po teroristickom útoku na New York a Washington však začali padať viaceré firmy. V prvom rade letecké spoločnosti. A zrazu sa medzi spoločnosťami, ktorým začali klesať akcie, objavila aj nepredstaviteľne silná korporácia s názvom Enron. Zatiaľ čo mnohé firmy, ktoré tiež zaznamenali pokles, sa neskôr spamätali, kurz Enronu išiel neustále dole, až sa priblížil k hranici bankrotu. Vtedy denník The Wall Street Journal uverejnil článok, v ktorom odcitoval aj časti článku Bethamy McLeanovej. Spomína sa v ňom však už aj meno finančného kráľa Enronu, Andrewa Fastowa, v súvislosti s jeho napojením na dvoch spoločníkov, ktorí si k dobru pripísali kapitál akcionárov vo výške 1,2 miliardy dolárov.

„Toho muža som podcenila. Ale keďže som vedela, že finančnými otázkami sa vo firme zaoberala známa auditorská firma Arthur Andersen, nechala som to plávať. Veď ak sa nezrovnalosťami nezaoberali auditori ani predstavenstvo Enronu, prečo by som to mal robiť iba ja?“ hovorí McLeanová.

Najväčší americký bankrot

Enron sa rútil k bankrotu, ktorý sa dnes vzhľadom na nedávny kapitál vo výške niekoľko desiatok miliárd dolárov považuje za najväčší bankrot v dejinách Ameriky. V prvom rade stratili takmer všetko bežní zamestnanci. Prišli o zamestnanie i celoživotné úspory, ktoré uložili v akciách spoločnosti do penzijného fondu.

Nevyčísliteľné straty si pripisujú akcionári, ktorí netušili, že v Enrone sa už dávno prestalo seriózne hospodáriť. A keďže spoločnosť Enron patrila medzi najsilnejšie korporácie Ameriky, jej bankrot zasiahol celú ekonomiku. A to, čo na stretnutí s editorom Rikom Kirklandom pred desiatimi mesiacmi povedal jeden z troch vysokých hodnostárov – že zdroj pre článok rátal s vyvolaním krízy a skúpením akcií, sa naozaj stalo. Ibaže v obrátenom garde. Dnes je jasné, že rozhodujúci firemní manažéri predali svoje firemné akcie za viac ako jednu miliardu dolárov tesne po vyjdení článku vo Fortune. Poznali skutočný stav vo firme a pochopili, že reportérka zapálila rozbušku. Ostatní zamestnanci sa podielov zbaviť nesmeli, hoci cena akcií klesala.

Drahý Mr. Lay

V prípade Enron sa spomína aj ďalšia žena – Sherron Watkinsová. Nie to však novinárka, bola viceprezidentkou firmy a mala dobré styky so zakladateľom a šéfom Enronu Kennethom Layom, ktorý založil Enron v roku 1985 fúziou dvoch plynárenských spoločností. Práve ona napísala v auguste minulého roka Layovi list, ktorý sa po vypuknutí škandálu stal verejne známym.

„Drahý Mr. Lay. Som nepredstaviteľne nervózna z toho, že sa blížime k mohutnému škandálu,“ začínal sa jej list. A ďalej veľmi dôrazne upozorňovala svojho šéfa na prehrešky, ktoré sa diali okolo akcií, ale aj s narábaním peňazí vložených do penzijného fondu.

Sherron Watkinsovú dnes americká tlač označuje za whistleblower, čo znamená niečo ako udavač. Whistleblower dokáže na neprávosti vo svojej firme upozorniť, a to aj vtedy, keď ide o prehrešky jeho kolegov či priateľov. Sherron videla do útrob firmy a viaceré podnikateľské aktivity a kroky niektorých predstaviteľov mamutieho koncernu sa jej nepozdávali.

V liste žiadala Laya o osobné stretnutie, on však nereagoval a tváril sa, akoby sa ho to netýkalo. Nie je jasné ani to, či list vôbec čítal vo chvíli, keď ho dostal na stôl. Teraz tvrdí, že áno, ale ako to bolo v skutočnosti, by sa mala verejnosť dozvedieť na jeho „vypočúvaní“ v americkom Kongrese začiatkom budúceho týždňa, keď bude vypovedať pod prísahou. Faktom však ostane, že ak aj list čítal, s Watkinsonovou sa medzi štyrmi očami – ako to žiadala – nestretol, a tak začiatok voľného pádu firmy do priepasti dostal od neho nepriame požehnanie.

Bankrot si už vyžiadal aj jeden ľudský život. Johna Clifforda Baxtera, bývalého člena predstavenstva firmy, našli v jeho aute s prestrelenou hlavou a s listom na rozlúčku. Objavili sa však pochybnosti, či ide naozaj o samovraždu.

Manželka zakladateľa Enronu: Môj manžel je čestný, morálny človek

„Už pred rokom som Kennethovi vravela, aby sa do firmy nevracal. Veď nám bolo dobre, boli sme spokojní a šťastní. Všetci, aj s našimi piatimi deťmi, ale nepočúval ma,“ povedala tento týždeň pre televíznu spoločnosť NBC manželka zakladateľa firmy Linda Layová.

Lay odišiel pred vyše rokom do dôchodku s balíkom vyše sto miliónov dolárov, ktoré získal ako výnos z dividend. Mali nádherný dom, autá, žili v luxuse. Kenneth sa však ako penzista necítil dobre. Celý život tvrdo pracoval a po dvoch mesiacoch na dôchodku zistil, že nečinnosť by ho zabila. Navyše, partneri ho neustále volali späť.

Teraz sa ukázalo, že urobil chybu. Je možné, že sa mu po návrate nepodarilo preniknúť do neprehľadných operácií, do akých sa počas jeho neprítomnosti pustili bývalí spolupracovníci nielen v Amerike, ale aj v Európe.

Linda i jeho deti manžela a otca, samozrejme, bránia.

„Nikto nevie, aká je pravda. Jediná vec, čo však viem ja, je, že môj manžel je čestný, decentný, morálny človek, ktorý by sa nedopustil ničoho nesprávneho. To viem na sto percent,“ hovorí vystrašená manželka, ktorá tuší, že celá záležitosť sa len tak ľahko neskončí. Aj ich rodina investovala do akcií Enronu a ako tvrdí, všetky tie peniaze sú preč, vraj rovnako ako peniaze množstva ďalších akcionárov. A je presvedčená, že za všetko môžu médiá. Aj za smrť J. C. Baxtera.

„Cliff bol perfektný muž. To, čo sa stalo, je ukážkovým príkladom toho, aký chaos dokážu spôsobiť médiá a zničiť tak ľuďom život.“

* * *

Novinárka Bethamy McLeanová, ktorá celú kauzu spustila, sa však nepustila do Enronu s cieľom zničiť niekomu život. Robila iba svoju prácu. Vyniesla na svetlo fakty, ktoré sa skupina vysokých manažérov firmy snažila ututlať. Ak niekto ľuďom uškodil, najmä zamestnancom a akcionárom, sú to predovšetkým manažéri, ktorí si bohatstvo rozdelili a neskôr na burze ponúkali už len mačku vo vreci.

MICHAL HAVRAN