spôsobom, ako na vec.

Objavitelia našich literárnych nádejí nám svojím charakteristickým predžutým šuškavým prízvukom napovedajú, že Kovalyk píše ženskú literatúru. Veď dobre, dobre. Iste ich k tomu vedú zrejmé dôvody, ktorých Kovalyk ponúka spústu aj na obálke svojej Travesty šou. Čvirikajú o tom aj vrabce na strechách. Tieto šablóny platia, pokiaľ sa od nich človek nevzďaľuje ani na slovíčko.

Sú červenou sukňou štýlu tejto amazonky. Slzy sa jej nezastavia na brade, ale na bradavke, a keď vidí atraktívnu ženu šelmu, ponáhľa sa chytro vyzväčšiť jej klitoris. Až by miestami mohol vzniknúť dojem, že pritom chce predstihnúť ani nie tak nejakú svoju prípadnú sokyňu či málo radikálnu predchodkyňu, ale samu seba.

Au, to ešte bude ublížených rečí, kým všetkých tých nešikovných chlapov, doliezajúcich na pahorok jej žiaľnych a žalujúcich slov, nakope do hrtana (poviedka Červené topánky). Azda najmenej sa v súvislosti s Kovalyk hovorí o tom, či má ako autorka svoju vetu, alebo nejaké zvláštne osobitosti svojho podania. Vo veľmi krátkom čase by sa mohlo stať, že sa pri týchto značne povymýšľaných príbehoch priskoro prestane rozprávať o literatúre a pestovaní pestrosti, lebo nebude o čom. Pri dorábaní banánov či papriky sa takémuto prístupu hovorí pestovanie monokultúry.

Nad knižkami však hovorme radšej o literatúre. Kovalyk má svoju vetu. Má svoje ženské kúzlo, ktoré by bolo azda ešte kúzelnejšie bez toho organizovaného - sufražetkového, bez vyhrotene aspektovanej Venuše. Len humor nemá. Nič to, to príde. Všimnime si posledné texty, ktoré sú pre knižku ťažiskové (Travesty šou, Voľný byt), kde predsa len dochádza k značnému posunu. Čo spôsobuje túto zmenu? Miernosť.

V predchádzajúcich poviedkach Kovalyk ťaží z ťažkých tém dnešnej vlčice, ktorá svojím nespokojným vrčaním kradne spánok. Komu? Nevieme. Ľudia sa dnes beztak boja pokojne spávať, mať dobrý sex a byť vyrovnaní. Hovoriť o svojom živote slovami, ktorých by nebolo do každého tuctu presne dvanásť. Prichádzajúci autori majú strach, že by bez utužovania jasne daných schém pre nikoho neboli zaujímaví a hrozné je, že je to naozaj tak.

Nič už nie je tabu okrem usporiadaného života. Málokto sleduje našu pôvodnú literatúru tak svedomito, ako napríklad Janko Strieš, dlhoročný učiteľ fotografie na "šupke". Nedávno - iste aj pod dojmom čítania najnovších skvostov tuzemskej beletrie - dospel k nasledujúcemu krátkemu zamysleniu sa: "Dobrý človek už dnes nikoho nezaujíma. Čo len so mnou bude? Ja ani neviem niekomu poriadne ublížiť. Načo som vlastne na svete?"

Autor: JÁN LITVÁK