Hoci dospelá kareta morská váži aj šesťsto kíl, ako mláďa je mimoriadne zraniteľná. Paradoxne, prežiť jej dnes pomáhajú tí, ktorí ju takmer vyhubili. Na indonézskych ostrovoch, kam obrovské korytnačky prichádzajú klásť vajíčka, pôsobia ochranári, ktorí dohliadajú, aby sa malinké karetky v čo najväčšom počte dostali hneď po vyliahnutí do bezpečia mora.
Sangalaki, Derawan, Sepilok, proboscis - tajomné slová, však? Mnohým asi veľa nepovedia. Určite ich však budú poznať ochrancovia zvierat. Sangalaki a Derawan sú totiž indonézske ostrovy pri Borneu, ku ktorým po tisícročia plávajú karety morské. Z rôznych kútov sveta sa vracajú sem, k svojmu rodisku, aby nakládli vajíčka. Paradoxne, aby prežili, sú odkázané na pomoc ľudí, ktorí ich takmer vyhubili.
A čo je to Sepilok a proboscis? Proboscis možno preložiť ako chobot, od ktorého je odvodené pomenovanie "proboscis monkeys". Volajú sa tak nosaté opice, ktoré žijú v Malajzii v oblasti Sepilok. Po slovensky je to kahau nosatý, zviera s poriadnym frniakom. No a tiež má kvôli ľuďom namále. V ich malajskom rodisku už vyrúbali takmer všetky stromy, takže obyvateľom pralesov, medzi, ktorých patrí nielen kahau, ale tiež orangutan, hrozí, že ich zakrátko budeme môcť obdivovať len v zoologických záhradách. Preto vás pozývame na jedinečný letný výlet. Zatiaľ ešte do voľnej prírody, avšak po stopách zvierat, ktorým ide o prežitie.
Šípková Ruženka
Indonézia je na jednej strane turisticky prefláknutá, takže skutoční cestovatelia sa jej vyhýbajú, na druhej strane tu ležia miesta mimoriadne zaujímavé pre zoológov. Sú to totiž "pôrodnice" morských kariet.
"Zažil som tam úžasné potápanie," približuje miesto moravský fotograf a dobrodruh Richard Jaroněk, ktorý sa z Indonézie a Malajzie vrátil iba pred pár dňami.
"Za jediný ponor sme videli aj tridsať-štyridsať kariet. Plávali okolo nás, párili sa, alebo spokojne chrápali pod koralovým útesom. Kamarátovi som na jednu sedmospáčku ukázal - choď k nej a daj jej pusu! Najprv sa bál a oprávnene, keby sa ohnala zobákovitým rypákom, ľahko by mal po nose. Ale prečo by to robila? Nemá dôvod ubližovať, skôr by ušla, než zaútočila. Ale najmä, táto mala taký tvrdý spánok, že sa vôbec neprebrala. Vo foťáku som mal posledný záber, tak som čakal, kým sa priblížil s nahými ústami bez dýchacej trubice priamo k obrovskej korytnačej hlave a dal jej pusu na zobák. Obaja boli rovnako lysí, takže to vyzeralo skvele. Vďaka svojej odvahe má dnes romantickú fotografiu s korytnačkou."
Nebezpečná pôrodnica
Plávanie s karetami však nie je hlavné lákadlo, ktoré do miestnych vôd vábi ctiteľov prírody. Dôležitejšie je, že tu pôsobí nadácia, ktorá sa snaží zachrániť nové pokolenia korytnačiek, ktorým hrozí vyhynutie. Ako sa to robí?
V mori je dospelá kareta v podstate bezpečná. Na kolos, ktorý váži okolo šesťsto kíl a v priemere meria asi meter tridsať, si trúfne len poriadny žralok. Síce - sem-tam narazí potápač pod vodou aj na mrzáka, ktorý má odhryznutý kus končatiny, ale väčšinou ide skôr o úrazy z mladosti. Keď sa dospelé zviera stiahne do panciera, máloktorý dravec si s ním poradí. Snáď veľký biely žralok by ho prehryzol, ale ten sa v týchto vodách nevyskytuje.
Takže, okrem človeka, kareta v podstate v mori nemá nepriateľa. Samce preto bezpečné vlny neopúšťajú vôbec a samice iba aby nakládli vajcia a hneď sa ponáhľajú späť. Nie sú to suchozemské zvieratá a súš je pre ne nebezpečná. Keby sa náhodou prevrátili na chrbát, nedokážu sa obrátiť späť a umrú. Navyše sú ľahkou korisťou pre domorodcov, ktorí ich po stáročia pojedali a veľmi nechápu, prečo meniť zvyky.
Karety však predsa len občas vyliezajú na breh. Paradoxne, práve preto, aby prežili. Musia totiž do piesku naklásť vajíčka, z ktorých sa vyliahnu ďalšie karetky.
"Po rokoch sa vracajú tam, kde sa narodili," vysvetľuje Jaroněk. "Miestni borci ich majú zmapované. Presne vedeli povedať, aha, táto je z Austrálie, plávala sem tri mesiace."
Korytnačí plač
Vydať sa po stopách budúcej mamičky je relatívne jednoduché. Po jej obrovskom tele zostane v piesku hotová diaľnica. A je to pre ňu parádna štreka, lebo piesok kladie ohromný odpor, takže už len dohrabať sa takých sto metrov na pobrežie, je vysiľujúce. A to karetu len čaká hlavná námaha - znáška.
Kým si korytnačka hľadá miesto, kam nakladie vajíčka, neslobodno ju vyrušovať. Znervóznela by a ušla späť do mora. Z úctivej vzdialenosti však možno sledovať, ako si v piesku hrabe obrovskú dieru, až piesok lieta päť metrov na všetky strany. Keď je jama dostatočne veľká, kareta sa nad ňu natočí a začne klásť vajíčka. Vtedy už môžu cvakať spúšte a blýskať fotoaparáty. Zhruba tridsať minút je zviera v tranze a venuje sa iba "pôrodu".
"Ten moment som si nazval korytnačí plač," opisuje Richard Jaroněk.
"Je to veľký zážitok vidieť zblízka v podstate prehistorické zviera, ktoré je na zemi v takmer nezmenenom stave milióny rokov. Zvrásnená koža, tvrdý pancier a pod ním vykúkajú obrovské hnedé oči, ktoré sa pri kladení vajíčok naplnia slzami."
Pátranie po vajíčkach
Večer čo večer takto plače na Derawane niekoľko kariet. Sú noci, keď ich ochranári narátali aj štyridsať. No kým pre karetu sa rodičovské povinnosť končia nakladením vajec, pre nich sa opatera len začína.
Keď korytnačka dokončí svoju reprodukčnú povinnosť a vráti sa do mora, oni musia jej znášku vyhrabať a premiestniť ďalej od brehu. Kvôli celosvetovému otepleniu sa totiž zdvihli hladiny oceánov, čo na ostrovoch vysokých iba meter spôsobilo, že sa príliv posunul o vyše metra. Pre karety je to fatálne. Znášku, ktorá je príliš blízko pri brehu, by zalial a celú zničil.
Ak teda ochranári nezastihnú karetu priamo pri kladení vajec, chodia po pobreží a hľadajú, kde je pod pieskom ukryté hniezdo. Používajú na to asi metrové tyče, ktoré zapichujú do zeme, až kým nenatrafia na vajcia. Pomocou kokosovej škrupiny ich vykopú zhruba z polmetrovej hĺbky a prenesú do bezpečia. Ako keď mačka prenáša mačatá.
"Pýtal som sa ich, koľko vajec pri hľadaní prepichnú, a oni, že ani jedno. Uveril som, až keď mi dali vajíčka podržať. Boli kožovité a pružné. V jednom hniezde je ich okolo deväťdesiat a keď ich ochranári prenesú do bezpečia, v podstate z každého sa vyliahne kareta. Bol som pri tom, keď prepočítavali premiestnenú znášku. Z deväťdesiatich troch vajec sa nevyliahlo iba jedno a to malo dva žĺtky."
Ohrozené plyšáčiky
Vajíčka odnesú ochranári na vyhradené miesto na okraji pralesa, kam sa už voda nedostane.
Trochu vraj pripomína psí cintorín. Drevená ohrada a za ňou množstvo ceduliek, na ktorých sú dátumy a mená.
"Dozvedel som sa, že sú to mená ochranárov, ktorí znášku našli, a údaje, kedy to bolo a koľko je vajíčok. Malé karety sa totiž vyliahnu za päť týždňov. Ten okamih treba ustriehnuť a pomôcť im čo najrýchlejšie späť do vody, lebo orly, čajky, varany a obrovské kokosové kraby len čakajú. V prírode sa z deväťdesiatich mláďatiek dostane späť do mora tak desať, ostatné zabijú."
Jaroněk mal možnosť sledovať, ako sa karetky liahnu.
"Ochranári, aby im trošku uľahčili prácu, najprv takých dvadsať centimetrov piesku odhrabú. Malinká korytnačka sa totiž z haldy piesku prehrabáva aj tri dni. Je to však kúzelný moment, keď sa prederie na svet. Sedeli sme pri hniezde a čakali, keď sa zrazu piesok začal prepadávať a vtom sa vynorila jedna plutvička, potom druhá, až sa zjavilo celé bábätko. Bruško malo biele a sivý pancier, ktorý bol ešte mäkký, akoby zo zamatu či plyšu. No a potom to už ide - jedna, za druhou, celé desiatky. A nech sa vyhrabú ktorýmkoľvek smerom, na sekundu sa zarazia a okamžite sa obrátia smerom k oceánu. Zbierali sme ich do vedra a nosili k brehu. No aj v ňom v kuse makali, ani na chvíľku sa nezastavili. Taký silný je pud sebazáchovy, ktorý ich ženie do relatívneho bezpečia oceánu. Tam majú šancu ukryť sa pod kameň, kým na súši sú absolútne zraniteľné."
Kokosový zabiják
Ochranári si na chlp presne vedia vypočítať, kedy treba prísť na pomoc novorodencom. Sem-tam sa však stane, že dve-tri korytnačky z hniezda sa narodia skôr. Zvyčajne z horných vajíčok, ktoré sú bližšie k slnku, a teda viac prehrievané.
"Aj my sme raz ráno našli stopy po dvoch karetách, ktoré sa predčasne vyliahli cez noc. Jednu sme našli ešte v ohrade, ako sa márne snaží dostať cez drevené palisády, aby mohla do mora. Našťastie sa jej to nepodarilo, a tak sme ju v bezpečí odniesli k brehu a ochránili pred hladnými čajkami. Úplne do vody sme ju však vložiť nesmeli. Sama si musí nájsť cestu, skoncentrovať sa. A naozaj, keď sme ju položili do piesku, chvíľočku sa motala, asi meter išla zle, no zrazu strih a už si to mierila presne do vĺn. Len-len, že sme odohnali čajky, čo sa už začali zlietať. Bohužiaľ, cestou späť sme našli druhé, predčasne narodené mláďatko. Tomu sa podarilo prehrabať z bezpečia ohrady a okamžite našlo smrť. Kým prešlo dvadsať metrov k moru, kokosový krab mu odstrihol hlavu."
Chránenci v praženici
Bohužiaľ, nie všetky ostrovy, kam karety vyliezajú klásť vajcia, sú rovnako bezpečné. Kým v Indonézii ich ochranári chránia, na neďalekom malajskom ostrove Sipadan, kde je vojenská základňa, ich vojaci beztrestne zabíjajú.
"Môžete tam len nakrátko priraziť s loďkou k brehu, aby ste si oddýchli pri potápaní. No aj to stačí, aby ste videli, čo tam s karetami vyvádzajú. Vyberajú vajcia z hniezd a robia si z nich praženicu a z dospelých kariet si varia korytnačiu polievku."
Ani domorodci sa s nimi nemaznajú.
"Boli sme na ostrove, kde v zátočinách v krištáľovo čistej vode pospávali tri-štyri metre pod vodou desiatky kariet. Keď im motor z loďky zavrčal nad hlavou, rozpŕchli sa na všetky strany. Decká ich mali ako hračky. Vozili sa na nich, snažili sa vytiahnuť ich na breh. Na ostrove mali ochranári pre korytnačky vyhradených asi stopäťdesiat metrov, ktoré strážili. Lenže na zvyšku domorodci nečakali na nič iné, len aby si obohatili chudobný jedálny lístok. Svedectvom boli všadeprítomné panciere. Keďže domorodci boli veľmi príjemní, pohostinní ľudia, často nás volali k sebe domov. A všade mali vypchaté karety. Miestny šialený umelec ich tam preparoval, lakoval, dával im namiesto očí korálky. Nechápal som, načo, kto to kúpi, veď tam nie sú žiadni turisti?! Lenže oni sami sa pýšia, že majú v baraku takúto hroznú vec. Takže, na jednej strane tam funguje nadácia, ktorá po celom svete zbiera peniaze na ochranu kariet, a na rovnakom mieste, len kúsok ďalej, ich zabíjajú a jedia."
Dusiace sa pľúca
Presuňme sa však k ďalším ohrozeným zvieratám. K orangutanom a kahauom nosatým, ktoré Richard Jaroněk fotografoval v malajskom Sepiloku.
"Cestovali sme šesť hodín miestnym autobusom. Pôvodne som si myslel, akou úžasnou krajinou pôjdeme, ale pripomenulo mi to film Rapa Nui o Veľkonočných ostrovov, kde síce postavili obrovské sochy, ale vyťali všetky stromy, aby mali po čom gúľať kamene. Keď dielo dokončili, nezostal na ostrove jediný strom. A toto je presne prípad Malajzie. Keď sme opustili pobrežné mestečko, najprv bolo všetko dookola zelené. Všade boli plantáže palmy - olejky. Ako sme pokračovali do vnútrozemia, bolo vidno, že stromy sú stále menšie a mladšie, až sme dorazili na miesta, kde boli úplne malinké palmičky, vysadené na mieste zlikvidovaných pralesov. Domorodci ich kvôli plantážam povytínali a vypálili, až zostala mesačná krajina. Bolo to čosi šialené, veď sú to predsa naše pľúca! A zrejme s tým neprestanú, kým to tam nevymlátia do posledného stromu. Takže dnes zostalo z pralesa iba zopár oplotených stromov a hŕstka uvedomelých ľudí sa snaží spraviť z nich rezerváciu. Takouto ponurou krajinou sme cestovali desiatky kilometrov, kým sme sa konečne dostali do miesta, kde je aspoň zvyšok originálneho dažďového pralesa, v ktorom žijú vzácne opice."
Ohrdnuté orangutanky
Ohrozené sú najmä orangutany, ktoré v neprirodzených podmienkach degenerujú. Žijú v uzavretom priestore, kde nemajú dostatok prirodzenej potravy a treba ich dokrmovať, z každej strany ich obklopujú ľudia, ktorí na ne prenášajú ľudské choroby, a ruší ich neustály hluk ťažby dreva. Nečudo, že samce odmietajú kopulovať, zvieratá sa nerozmnožujú a pomaly vymierajú.
"Naši sprievodcovia nám ukázali stádo, kde bolo asi pätnásť plodných samíc, no iba jediný dospelý samec, ktorý sa však odmietal páriť. Ak to takto pôjde ďalej, budeme orangutany poznať iba zo zoo. Pritom sú úžasné. Na rozdiel od makakov, ktoré tu tiež žijú, sú sympaticky pohodové, pokojné. Majú ohromnú silu. Sledovali sme ich, ako sa iba jedným prstom držia liany, potom sa na ňom zľahka zhúpnu a bez problémov sa na tom jedinom prste vytiahnu na strom. Neurobia žiaden rýchly ani zbytočný pohyb. Orangutan je lenivec, ktorý je nádherne škaredý. Najmä jeho mláďatá. Nemajú vlasy, zato uši ako plácačky na muchy, oduté pysky a k tomu obrovské čierno-hnedé oči. Vyzerajú smutne, akoby uplakané. A do plaču je aj ich osud. Keď počúvate - tamto je päťmesačná sirota, tamto tiež... Neprirodzené podmienky si vyberajú daň."
Kamoši
Stálymi sprievodcami cestovateľov boli zvedavé makaky, s ktorými sa odvážnejší jedinci môžu aj hrať.
"Sú to milé opičky, ktoré vás chytajú za prsty, pchajú si ich do úst. Potvrdila sa mi pri nich jedna vec. Keď človek vyžaruje pozitívnu energiu a nechce ubližovať, zvieratá to poznajú a rešpektujú vás. Nesmiete sa však báť. Kamarát, ktorý tam bol so mnou, síce prírodu miluje, ale bojí sa jej. No a jeden z makakov to okamžite vycítil a skočil po ňom. Chcel mu vytrhnúť foťák, útočil na neho, až priateľ musel ujsť. Potom sa opičiak obrátil na mňa, že teraz ukáže mne. Keď som sa mu však postavil - no, čo chceš - hneď sa stiahol a dal pokoj. Akonáhle sa však priblížil kamarát, hneď po ňom skočil."
Z dažďového pralesa sa cestovatelia presunuli do mangrovníkového, ktorý sa rozkladá pri morskom pobreží.
"Má úplne iný charakter. Z vody trčia obrovské korene stromov, je tam plno krabov, vydier. Práve som pozoroval jedno vydrie mláďa, keď zrazu k nemu pribehla malilinká hrdzavá opička z rodu proboscis monkeys. Sprievodca mi povedal, že obe zvieratká sú siroty a že sa kamarátia. Prekvapilo ma, ako sa dva rozdielne divé zvery môžu priateliť, ale naozaj. O chvíľku sa už klbčili, váľali sa po sebe, okúpali sa vo vode. V zápale hry sa priblížili až k nám a používali nás ako odrazové mostíky. Skákali po nás, potom vyskočili na naše batohy a medzi rozložené fotoaparáty, takže objektívy boli v momente špinavé od blata. Keď sa konečne unavili, sadla si opička na konár a začala si ma prezerať očami ako tenisáky. Povedal som si, že keď tu pred chvíľkou po mne bez problémov lietala, skúsim sa jej dotknúť. Podišiel som k nej a poškrabkal ju po nafúknutom brušku a za ušami. Držala, a tak som sa nosom dotkol jej pršiačika. Vznikli nádherné obrázky. Chvíľu sme sa takto hrali, no potom sa zjavil dospelý samec a ten ma okamžite zahnal."
Sexuálni preborníci
Tak sa Richard Jaroněk spoznal s ďalším jedinečným obyvateľom zvieracej ríše, s kahauom nosatým.
"Kým samičky majú horenosy, samce majú obrovské rozčapené nosiská. V živote som nevidel také zvláštne zviera. Neuveriteľné, ako pripomína človeka. Tých starých červených alkoholikov s veľkými frniakmi. A medzi nimi naozaj funguje ,podľa nosa poznáš kosa'. Samice si samca vyberajú práve podľa veľkosti nosiska. A na rozdiel od orangutanov sú proboscis monkeys mimoriadne sexuálne aktívne. Samce majú až dvadsať hodín denne erekciu a sú to parádni exhibicionisti. S rozmnožovaním nemajú žiaden problém."
Samice sa k ľuďom správajú celkom priateľsky. Nechali ich priblížiť aj na desať metrov a opíčatá sa nebáli, ani keď boli na meter - dva.
"Raz sme sa však dostali aj k statnému samcovi. Kamarát, ktorý ma sprevádzal, mi prezradil, že miluje uhorky. Jednu mu podal a povedal mi - kým ju bude žrať, môžeš pokojne fotiť. Ale bacha, keď dožerie, bude zle! A naozaj. Kým si pochutnával na uhorke, mohol som s objektívom na dvadsať centimetrov. No hneď ako ju spucoval, sekol po mne obrovskými tesákmi a ušiel do lesa. No krásne zábery som už mal v kufri."
FOTO - RICHARD JARONĚK
Korytnačí plač. Karete sa pri kladení vajec naplnia oči slzami. Celá sa sústredí na znášku a je to ideálny čas na portrétovanie, lebo vtedy ruch okolo seba nevníma.
Ochranári na ostrove Derawan evidujú každé znesené vajce. Celú znášku odnesú do bezpečia ohrady, kde ju nezaleje príliv, zahrabú ju znovu do piesku a keď sa vyliahnu mladé karety, pomôžu im do mora, kde majú oveľa menej nepriateľov.
Daň za netrpezlivosť. Karetu, ktorá sa vyliahla predčasne a vydala sa k oceánu na vlastnú päsť, okamžite pripravil o hlavu kokosový krab.
Ak v Malajzii zásadne nezmenia svoj vzťah k nivočeniu pralesa, čoskoro budeme môcť orangutany obdivovať iba v zoo. Posledné jedince sú tam vytlačené na malé teritóriá, kde ich zabíjajú ľudské choroby, neprirodzená potrava a neustály okolitý ruch im bráni rozmnožovať sa.
Už na prvý pohľad je jasné, prečo túto opicu pomenovali kahau nosatý, čiže proboscis monkey, čo možno preložiť ako opica s chobotom. Mimochodom, čím väčší nosisko, tým je samec pre samicu príťažlivejší.
Mláďatká a samičky majú na rozdiel od samcov rozkošné pršáčiky.
K ľuďom dospelý samec kahaua nie je veľmi priateľský, ak mu však ponúknu jeho milovanú uhorku, na chvíľku je ochotný zapózovať. No hneď, ako ju zožerie, je lepšie pratať sa z cesty, lebo je nevrlý a má poriadne tesáky.
