Jednoducho zisťoval všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na hodnotenie celkového stavu a zdravia banky.

V tom istom čase preverovala Devín banku aj vláda, lebo sa vtedy rozhodovala, či s ňou uzavrie mandátnu zmluvu na deblokácie v Rusku a dá jej ešte jednu šancu nielen na profit, ale aj na existenciu, lebo banka už vtedy spĺňala podmienky, aby jej bola odobraná banková licencia. Dohľadu i vláde trvalo približne tri mesiace, kým dospeli k záveru - a to úplne protikladnému.

To, čo zistil bankový dohľad NBS, spochybnilo Devín banku v samotných jej základoch. Kontrola dospela k záveru, že ju charakterizuje „nezvládnuté riadenie ťažiskových oblastí činnosti banky“ a že „účtovníctvo banky neplnilo a ani neplní svoju informačnú funkciu“. Čo nebolo to najhoršie. Odborníci NBS totiž zistili, že za mnohými konkrétnymi operáciami nie je neznalosť či nekvalifikovanosť vedenia banky, ale zlý úmysel manažmentu: „Boli zistené fiktívne prevody prostriedkov, ktoré neboli podložené reálnymi tokmi… Dôvodom vykonania týchto fiktívnych operácií bolo zastretie vysokej angažovanosti voči ruskému teritóriu.“ Banka nielenže vykonávala nanajvýš pochybné operácie, ale sa ich podvodným spôsobom pokúšala zamaskovať.

Na konci leta roku 2000 teda vedenie NBS dospelo k záveru, že má do činenia s nebezpečnou bankou, ktorej správanie je nanajvýš nedôveryhodné. Na konci leta vláda takisto dospela k rozhodnutiu a väčšinou hlasov sa uzniesla, že Devín banka dostane mandátnu zmluvu a ešte jednu šancu. Umožnila tým banke, jej akcionárom a vedeniu, aby ešte rok pokračovali v načatom diele.

Devín banka ešte dlhé mesiace ponúkala bezkonkurenčne vysoké úročenie korunových vkladov. Najvyššie úrokové sadzby jej prilákali ďalšie stámilióny korún, ktorými mohla voľne disponovať. Redaktor Twistu Martin Halanda zverejnil list, z ktorého vyplýva, že banka bola činná ešte deväť mesiacov po tom, čo guvernér Jusko informoval ministerku Schmögnerovú o závažných skutočnostiach: Devín banka sa nachádza v stave hlbokej krízy, jej nekrytá strata predstavuje značnú výšku, „systém internej kontroly je nefunkčný a nezodpovedá riziku, s ktorým sa spájajú jej operácie“.

Napriek konštatovaniu guvernéra, že krajne nepriaznivý stav banky sa ďalej prehlbuje a zhoršuje, zodpovední činitelia trpne pozorovali agóniu banky dovtedy, kým nedospela do krachu. Dôvod, že „pozorovatelia“ nie sú vedení k politickej zodpovednosti, je politický - parlamentná väčšina by musela vziať na zodpovednosť osoby konajúce podľa vôle väčšiny vládneho kabinetu.

Blížiaci sa parlamentný spor o tom, kto zodpovedá za následky spojené s krachom Devín banky, by nemal prekryť skutočnosť, že okrem politickej zodpovednosti nesú konkrétne osoby aj zodpovednosť trestnoprávnu.

Od roku 1994 boli najväčšími akcionármi Devín banky dve spoločnosti - VTF Energia a Apis. Prvú zastupoval Sergej Gorodkov, ktorý sa okamžite stal predsedom predstavenstva banky a bol ním až do februára 2001. Druhú reprezentovala v Devín banke celá skupina. Patril do nej Ľubomír Kanis, dlhoročný generálny riaditeľ banky, jeho zástupca Pavol Rusnák, ktorý ho na poste vystriedal, ďalej páni Vladimír Janči, Vladimír Šavol a pani Dáša Lisá. Nie je náhoda, že mimoriadnej priazni Devín banky sa tešili jednak ruské firmy, ako aj spoločnosti kapitálovo, personálne a obchodne prepojené s firmou Apis.

Už bankový dohľad NBS v roku 2000 zistil, že „angažovanosť Devín banky voči bankám na teritóriu bývalého Sovietskeho zväzu predstavuje takmer 907 miliónov korún“, pričom výnosy z nich sú nulové. Kontrola, ktorú nariadil o rok neskôr nútený správca banky po jej krachu, zistila ešte niečo horšie: „Možnosť vrátenia uložených prostriedkov je minimálna.“ Stámilióny, ktoré banka pod vedením Sergeja Gorodkova umiestnila v postsovietskom zahraničí, sa podľa všetkého navždy stratili na účtoch Infobanky v Misku, v litovskom AB Parex či moskovskej Vtoroj Bank. Niečo sa však stratilo tak, že aj finančná polícia môže zdokladovať, že skončili na účtoch blízkych spoločnosti Apis.

Ekonomický redaktor Rado Baťo v týždenníku Trend opísal, ako banka financovala vlastných akcionárov. Používala na to jednotnú šablónu, ktorej podstata bude zrejmá z konkrétneho príkladu.

Devín banka si uložila na termínovaný účet v litovskej Shauliu Bankas dve úložky. Zástupcovia banky - páni Jančí a Šavol - potom podpísali doklad, že Devín banka preberá záruku za pôžičku, ktorú od Shauliu Bankas dostala spoločnosť Apis Baltija. Keď sa transakcia skončila, mala Apis Baltija peniaze od litovskej banky a litovská banka peniaze od Devín banky. Devín banka prišla o svoje úložky, ale zodpovedných činiteľov banky to vôbec netrápilo. Dôvod zistila kontrola po krachu: „Spoločnosť Apis, a. s., ktorá je cca 20-percentným akcionárom v Devín banke, a. s., je súčasne aj 51-percentným akcionárom v spoločnosti Apis Baltija a pp. Jančí a Šavol sú zároveň akcionármi spoločnosti Apis, a. s.“

Redaktor Vladimír Jancura opísal iný prípad, ktorého podstatu tvorí fakt, že sa Devín banka pripravila o pol miliardy korún. To, čo ona stratila, získala TV Luna. Za banku zmluvy podpisovali Ľubomír Kanis, Pavol Rusnák a Dáša Lisá. Vysoké pôžičky bez akejkoľvek reálnej protihodnoty získavali spoločnosti, v ktorých figurovali Peter Sedlák a Milan Nemček. Dôvod, pre ktorý banka požičala pol miliardy televíznej spoločnosti, spočíval v tom, že Ľubomír Kanis ako generálny riaditeľ Devín banky vystupoval zároveň ako konateľ firmy, ktorá bola spoločníkom TV Luna.

Pri transakciách s českou J&T Bankou prišla slovenská Devín banka približne o 480 miliónov korún. Peniaze však nezostali v Česku, ale prišli na Slovensko. Ich adresátmi boli spoločnosti Slovenská energetika, Via Magna či Montas Klima. Redaktori, ktorí sa prípadom zaoberali, napokon zistili, že „stopy ich majiteľov vedú do bašty Apisu v Turčianskych Tepliciach“. Nie vždy si však realizátori takej transakcie vyhľadávali sprostredkovateľa. Vo februári minulého roku napríklad suma 69 miliónov korún putovala z Devín banky do J&T Banky a z nej priamo na účet Apisu.

Odborníci, ktorí sa po krachu banky zaoberali otázkou, či takéto a podobné operácie sa dajú vysvetliť tým, že jej vedenie nemalo dostatočný know-how, analýzou náhodne vybraných prípadov prišli k záveru, že banka mala odborné predpoklady na to, aby operácie realizovala podľa zákona a na štandardnej úrovni. Čo bol dôvod, pre ktorý konštatovali: „Táto skutočnosť, podľa nášho názoru, poukazuje viac na úmyselné, z pohľadu banky nevýhodné, konanie osôb, ako na ich nevedomosť a neskúsenosť…“

Orgány činné v trestnom konaní majú nielen dôvod, ale aj možnosť, aby nehľadali „neznámeho páchateľa“, ale konkrétne zodpovedné osoby. Skutočnosť, že sa pol roka po krachu banky nevedie žiadne trestné stíhanie, je škandalózna. Ak by nik nezodpovedal za škodu, k akej došlo v Devín banke, potom by sa mohla trestná zodpovednosť v tejto republike úplne zrušiť.