Jazyk a reč sú veľké námety myslenia v dvadsiatom a v dvadsiatom prvom storočí. Námety sú také inšpirujúce, že nevyčerpateľne zamestnávajú odborníkov z veľmi rôznorodých disciplín. Kto sleduje toto často úmorné pechorenie sa ako čitateľ, musí mať dojem, že čím viac sa povie a napíše, tým viac otázok sa vynára.
John Austin je filozof a o jazyku filozofoval veľa a dlho. Jazyk si predstavil ako spôsob správania sa človeka. Je to atraktívny a plodný prístup. Totiž: čo ľudia robia, keď niečo robia, je neľahké zistiť. Správanie má veľa vedomých a nevedomých motívov, veľa osobných aj kultúrne sprostredkovaných spôsobov. V rozprávaní, teda v používaní jazyka, je aj náročne pochopiteľná komplementárnosť - keď človek rozpráva, rozpráva človek jazykom alebo jazyk rozpráva pomocou človeka?
John Austin analyzuje rozprávanie tak ako pozorný etológ analyzuje správanie sa mravčeka alebo červa. Musí prihliadnuť na pozorovateľné maličkosti, na kazuistické nápadnosti. Výsledky pozorovania zovšeobecňuje a snaží sa klasifikovať a tabuľkovať. Jeho klasifikačná vášeň je obdivuhodná.
Jeho text je často viac akoby právnický, rozoberá podrobnosti, akoby nie "filozofický". "Prírodovedne" pôsobí aj jeho skromnosť. Nechce produkovať hotové poznatky, chce len "trochu urovnať cestu".
Čitateľ môže mať dojem, že trochu preciózne vymýšľa nové mená, a keď sú už na svete, má ťažkosti s ich presným použitím. Ale aj to je milo austinovské.
Text sa ťažko číta. Čitateľ sa môže občas opýtať, o čo vlastne Austinovi ide. Po prvom čítaní sa odporúča druhé, "surfovanie", potom návraty k čiastkovým problémom a napokon príde objav veľmi dômyselnej, veľmi podnetnej knihy, ktorá naozaj dosť "urovnáva cestu".
Hoci je kniha "ťažká", "odborná" (veď jej text pramení v prednáškach na Harvardovej univerzite, čo by malo zaručiť jej "úroveň"), ako celok pôsobí akosi poeticky. Akosi podporuje Wittgensteinovu myšlienku o spríbuznení filozofovania a básnenia. Kto sa jej odovzdá, neoľutuje.
Autor: IVAN ŽUCHA(Autor je psychológ)
