Aksel Hennie (1975). Hral vo filmoch Buddy, Jonny Vang, Wolf Summer, má za sebou režisérsky debut UNO. FOTO - KVIFF
Vedia byť k sebe priami ako ich vlastný jazyk. A pritom citlivo úprimní. Presne také sú aj ich filmy. V Karlových Varoch je nórskym filmárom venovaná samostatná sekcia. Potvrdzuje, že generácia mladých filmárov prestáva riešiť svoju severskú izolovanosť a ide priamo k tej najuniverzálnejšej téme - ja a moje vzťahy. V rozhovore pre SME o tom porozprával populárny herec a debutujúci režisér AKSEL HENNIE.
Žiadne veľké politické a ekonomické témy dnes v Nórsku riešiť nemusíte. Nechýba to vám filmárom?
"Naozaj neriešime žiadne vážne krízy a sústreďujeme sa na naše vnútorné drámy a konflikty. Rozoberáme tie základné veci, čo všetci poznáme - láska, osamelosť, rodina, nepochopenie. Stretnete sa s nimi vo všetkých žánroch, v komédii i horore."
Nezdá sa vám, že nájsť tie správne slová a obrazy, ako také vnútorné drámy opísať, je ťažšie?
"Sme na to zvyknutí, pripadá nám to prirodzené. A keby to nebolo ťažké, neužili by sme si to."
V poslednom období sa u nás premietali filmy Poviedky z kuchyne, Kamoši, Elling, Cool and Crazy, Jonny Vang. Vo všetkých je nemálo idealizmu. Čo na ňom nórskych režisérov priťahuje?
"Keď nakrúcate film, mali by ste mať nejaký cieľ a vedieť, čo povedať - tak, aby ste pri tom objavili niečo nové. Nemusíte mať práve pripravené odpovede, návody, ale mali by ste prísť aspoň s kúskom nádeje. Kúsok svetla musí byť aj vo filme, ktorý je inak pekelne temný."
Máte pocit, že toho svetla je málo?
"V zime u nás nie je skoro žiadne svetlo. A my ho naozaj potrebujeme!"
Potrebujete odvahu, ak chcete nakrútiť niečo temnejšie, film, na ktorý sa ťažko pozerá?
"Určite, všetci režiséri sa boja, že na ich filmy nebudú ľudia chodiť. My by sme nikdy nemohli nakrútiť komerčný film na americký spôsob, nemáme totiž toľko peňazí. Preto skúšame sfilmovať príbehy, ktoré sú nám blízke. A celkom sa nám s nimi darí."
Hrdina vášho režisérskeho debutu má mentálne postihnutého brata, otec mu zomiera na rakovinu, s mamou si nerozumie. Veríte, že aj z toľkých problémov sa dá nájsť cesta von?
"Myslím si, že väčšinu problémov si vyrábame sami. Prijímame džoby, o ktoré nestojíme, máme kamarátstva, ktoré nás nenapĺňajú, žijeme s ľuďmi, s ktorými vlastne nechceme byť. Môj hrdina o toto všetko odrazu príde - a zrazu má možnosť začať odznovu, vybrať si to, čo naozaj chce."
Lenže jeho problémy sú skutočné, objektívne.
"Ak váš otec zomiera na rakovinu, s tým naozaj nemôžete nič urobiť. Môžete mu len dať najavo, že ste pri ňom. A snažiť sa, aby ste pritom našli novú silu pre svoj vlastný život. Mám kamaráta, ktorý si myslel, že má AIDS. Po troch mesiacoch mu z nemocnice zavolali, že sa pomýlili. Prežil peklo, ale potom mal pred sebou zrazu tisíc možností."
Môže byť taký film čistou autorskou fantáziou?
"Skôr nie. Ten môj je dosť autobiografický. Bol by som rád, keby sa ľudia pri ňom pýtali, čo by robili, keby. Stačí, ak sa spýtajú, či by boli nešťastní, keby napríklad stratili svoju priateľku? Ak zistia, že vlastne nie, môžu to hneď začať riešiť."
Sám zvyknete hrať postavy, ktoré sú dosť komplikované, robia chyby, ale v podstate sú férové. Priťahujú vás také typy?
"Áno, málokedy stretnete niekoho, kto nie je komplikovaný. Preto ani postavy, ktoré hrám, nesmú byť stroje, ktoré sa správajú stále rovnako a všetko prežívajú rovnako. Aspoň na jednom mieste musia vybuchnúť, zakričať, zaplakať alebo nejako inak prejaviť svoje emócie."
Viete už, čo môže byť zaujímavé na postavách štyridsiatnikov a päťdesiatnikov?
"Nemyslím si, že sa vekom nejako výrazne meníme. Bojíme sa stále tých istých vecí a túžime po tom istom. Život sa nám snáď komplikuje len tým, že ho zapĺňa stále viac a viac myšlienok."
Vy si v Nórsku všetci tykáte. Viete, že sa to v slovenských titulkoch pri preklade nezvykne rešpektovať?
"Zaujímavé, dobre vedieť. Je to chyba, my máme naozaj priamy jazyk. Vykanie vytvára zbytočné vzdialenosti, mali by ste sa ho zbaviť. A som presvedčený, že sa ho čoskoro zbavíte."
