e. Aj doteraz býval tvrdohlavý, ale prejavoval sa pritom ako zodpovedný a rozumný chlapec. Teraz mi však vyčíta, že už nemám rada nášho ocka, že som málo doma, že sa o nich nestarám. Keďže som pracovne dosť vyťažená, v mojej neprítomnosti sú synovia buď s mojimi rodičmi, alebo najčastejšie s opatrovateľkou. Začínam mať z jeho správania strach, dochádza medzi nami k nepríjemným hádkam. Kamarátky mi radia, aby som deti so svojím priateľom skúsila zoznámiť. Lenže ja si nie som istá, či to chcem. Ten vzťah je totiž zatiaľ neistý. Navyše si začínam uvedomovať, že v prítomnosti priateľa ma dokážu vytočiť úplné maličkosti. Zdá sa mi, že v našom vzťahu sa skrýva veľa manipulovania. Mám už vybudovaný svoj spôsob života, som sebestačná a nemusím byť na nikoho odkázaná. Mrzí ma však, že konflikty so synom sa stupňujú. Teraz sa chystám ísť na dovolenku len s priateľom (s deťmi pôjdem zvlášť) a mám z toho nepríjemný pocit. Čo by som mohla urobiť? Ako by som mala k synom pristupovať, aby som nevytvárala väčšie napätie? Mám to risknúť a zoznámiť ich s priateľom, keď si nie som istá, že je to ten pravý?

Diana

Milá Diana,

váhate, či sa zveriť synovi (alebo synom), že máte priateľa. Je to pochopiteľné, keď ešte neviete, či je tento vzťah perspektívny. A možno sa aj obávate, že to nejakým spôsobom zhorší situáciu u vás doma.

Nepíšete o tom veľa, tak môžem len odhadovať, čo sa deje vo vás. Zo zmienky, že vám syn vyčíta, že už nemáte rada ocka, mám dojem, že u vás panuje úcta k pamiatke zosnulého manžela a otca. To je pekné, len či z toho nevyplývajú aj nejaké dôsledky, ktoré sú skôr brzdou než podporou ďalšieho rastu. Napríklad, že sa už nikdy nemáte vydať, pretože by to bola zrada na ockovi. Neviem, želal si to váš nebohý manžel, alebo nie?

Neviem, ani prečo ste sa ešte nerozhodli vy (ale niekoľko mesiacov zase nie je tak veľa času na rozhodovanie sa o budúcnosti takého dôležitého vzťahu), ale vidím, že váhate. Na jednej strane píšete, že ste sebestačná, máte vybudovaný svoj spôsob života, ale na druhej strane máte priateľa a idete s ním na dovolenku. Je tu teda niečo, za čím idete, čo vám chýba. Čo všetko vám bráni ísť za tým? Myslíte si, že na to nemáte právo? Že tým nejako zhanobíte pamiatku zosnulého manžela? Alebo je to len to, že tento muž sa nezdá byť vhodným partnerom (cítite manipuláciu, v jeho prítomnosti sa rýchlo nahneváte)? Myslím si, že ak vám náhodou takéto myšlienky prebleskli hlavou, je dobré ich preskúmať a nájsť si v sebe odpovede.

A teraz ešte k synovi. Máte starosť o jeho správanie, určite premýšľate nad tým, ako to on celé prežíva. Opäť to bude len dohad, ale zo skúseností viem, že taký dvanásťročný mladík už pravdepodobne začína preberať otcovu rolu v rodine. Stráži jeho pamiatku a možno pociťuje akúsi nejasnú, nie celkom uvedomenú zodpovednosť za rodinu - a teda aj za vás. Je to možno hlboko v ňom a je dosť možné, že by ťažko vedel sformulovať všetky svoje postoje v tejto záležitosti nahlas, takže na "dospelácky" rozhovor a podrobné rozoberanie to asi nie je, ale povedať mu základné fakty, to áno. To si jednak zaslúži, a aj to môže prispieť k vyjasneniu vzťahov. Okrem toho: už to tuší, takže už niet na čo čakať.

Za základné fakty považujem to, že sa s niekým stretávate a skutočnosť, že ste si týmto vzťahom ešte nie istá. Na vašom mieste by som sa so synom neradil o tom, či pokračovať vo vzťahu s priateľom alebo nie. To je podľa môjho názoru nad synove sily a kompetencie. Tým ho škoda zaťažovať. Na to sú iní ľudia: priateľky, poradca v Centre poradensko-psychologických služieb a podobne. Len by som mu oznámil fakt, že ešte váham, a to je vlastne aj dôvod, prečo som ich (synov) doteraz s priateľom nezoznámil. A ktovie, možno sa od synov dozviete, čomu by dali prednosť oni - či sa chcú zoznámiť s týmto mužom, alebo radšej ešte nie. A ak sa budú chcieť s ním zoznámiť, možno sa vám viac vecí objasní v závislosti od toho, ako budú "chlapi" spolu vychádzať.

Držím vám palce.