Kada Chotičová prežila Srebrenicu. Počas masakra v júli v roku 1995 však prišla o muža, brata aj jediného syna.

"Prišiel medzi nás Ratko Mladič. Okamžite začali oddeľovať mužov a chlapcov od žien. Videla som ako v kukurici podrezali troch mužov. Začali sme tušiť, že sú vo veľkom nebezpečenstve. Od strachu som mala ťažké nohy a nevedela som chodiť," spomína 60-ročná Chotičová.

Mladiča videla a počula zblízka. "Stál pred televíznymi kamerami a rozdával deťom čokoládky. Potom kamery zhasli a on sa otočil ku skupine Srbov: Bratia Srbi a teraz využite možnosť, aká sa vám možno už nikdy nenaskytne."

V tú noc ju prebudili výkriky žien, ktoré kričali, že im zabíjajú deti. Za tri dni zomrelo v Srebrenici 8-tisíc bosnianskych chlapcov a mužov.

"Hneď na začiatku vojny v roku 1992 na nás začali útočiť granátmi naši srbskí susedia," rozpráva Chotičová. "Začali sme utekať do lesov. Tých, čo zostali, vyvraždili. Osem ľudí upálili naši susedia zaživa. Všetko zobrali a keď už nič nemalo cenu, mesto vypálili." Napriek tomu sa do Srebrenice vrátila. Po čase tam už bolo 60-tisíc ľudí. Žili v srbskom obkľúčení. Bez dodávok elektriny, vody a jedla. "Dva mesiace sme boli bez jedla."

Bosniaci začali chodiť tajne hladať jedlo k Srbom. Čoskoro však celé okolie v lesoch zamínovali. Obrat prišiel na na jar 1993, keď Srebrenicu spolu s ďalšími piatimi oblasťami vyhlásila OSN za bezpečnú zónu.

"Všetko vyzeralo nádejne. Na pošte dokonca vyvesili vlajku OSN, mysleli sme si, že sme pod ochranou," hovorí Chotičová.

No veľmi rýchlo sa ukázalo, že OSN ich nedokáže ochrániť. Prví prišli kanadskí vojaci, ktorých vystriedali Holanďania. "Správali sa k nám veľmi zle, zakopávali jedlo, čo nedojedli, dali do smetí a potom si nás fotili, ako si ho vyhrabávame. Ženám dávali cigarety za sexuálne služby," hovorí Chotičová.

"Nie všetci však boli zlí, nemôžete ich hádzať do jedného vreca," hovorí Hasan Nuhanovič, ktorý v tom čase pracoval pre holandský kontigent ako prekladateľ. To mu zachránilo život. Jeho matku, otca aj brata vyvraždili.

Úloha holandského kontingentu v Srebrenici sa ukázala ako jedna z najkontroverznejších. OSN neschopná dohodnúť sa, síce do východnej Bosny vyslala vojakov, ktorí mali ochrániť desaťtisíce utečencov, nedala im však mandát používať zbrane na obranu obyvateľov.

Jednotky generála Ratka Mladiča to využili a obsadili Srebrenicu. "Už 6. júla, keď sa začali útoky, začali Holanďania opúšťať kontrolné stanovištia a 11. júla začali rozhlasom volať ľudí, že Srebrenica padla, aby sa rýchlo premiestnili do ich základne v Potočari," hovorí Chotičová.

Rieky ľudí putovali do bývalej továrne na akumulátory, ktorú dali predtým ako jedinú zbombardovanú budovu Holanďania pre vlastné potreby opraviť.

Tí schopnejší, vrátane jej jediného syna, ušli do lesa. Ostatní išli do továrne v Potočari. Nakoniec tam prišlo asi 40-tisíc ľudí. Stále verili, že sú pod ochranou.

Potom sa tam zjavil Mladič a jeho vojaci. Ženy oddelil od mužov a chlapcov. Ženy poslal do bezpečia a mužov dal pozabíjať.

Mladý prekladateľ Nuhanovič sa snažil dávať Holanďanom všetky informácie, aby zasiahli. "Kontigent však iba poslal správu: Nevystrelili sme ani guľku," spomína Nuhanovič, ktorý vtedy stratil matku Nasihu, otca Ibra a brata Muhameda.

Tvrdí, že holandskí vojaci nezohrali len pasívnu úlohu. "Veď im pomáhali oddeľovať mužov od žien. Veliteľ holandských jednotiek Tom Karremans tri dni robil to, čo mu povedal Mladič." Nuhanovič sa dnes súdi spolu s rodinami obetí s holandskou vládou pre ľahostajnosť jej vojakov.

Autor: MIREK TÓDA, Srebrenica