V posledných rokoch sa herec MARIÁN ZEDNIKOVIČ z javiska trochu vytratil. Svoj pracovný čas vo veľkej miere venuje príprave Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade, ktorým tento rok počasie veľmi nepraje. Na svoj shakespearovský projekt, v ktorom dostávajú priestor českí a slovenskí herci, je hrdý. Tvrdí, že by si pokojne mohol ako taký vicišpán chodiť po hlavnom meste so založenými rukami s vedomím, čo dokázal. A aj by mu to stačilo. Shakespeare vraj nebol v minulosti vašou parketou.

Zmenil sa váš vzťah k nemu, odkedy na Slovensku produkujete 'jeho' akciu?

Určite zmenil. Už tým, že som v tom zaangažovaný. Pre mňa ako pre herca bol Shakespeare vždy veľmi ťažký oriešok. Nie všetky jeho hry sa mi páčili. Radšej som si ich prečítal, než v nich hral. Ale pekné inscenácie jeho diel môžu vznikať. Najmä, keď sa dajú českí a slovenskí herci dokopy. Navyše, je tu atraktívny priestor bratislavského hradného nádvoria. A o to mi od začiatku išlo. Udržať kontakt Praha, Brno, Bratislava.

Ponúkol vám teda Shakespeare niečo nového?

Otvoril mi nové možnosti. Ja som najviac hereckých príležitostí dostal v ruskej klasike, tá ma vždy oslovovala a cítil som sa v nej veľmi dobre. Popritom tu existoval Shakespeare ako dramatická autorita, bol súčasťou môjho vzdelania, ale neohuroval ma. Možno som bol trochu lenivý, jednoducho, nechcel som sa touto cestou veľmi púšťať. Vlastne, v tomto smere mi toho veľa pod ruku ani neprišlo.

Je veľa hercov, pre ktorých je Shakespeare vrcholom kariéry. Ktoré výkony sú podľa vás výnimočné?

Úžasný a strhujúci bol napríklad Jiří Langmajer ako Hamlet a Honza Tříska v Kráľovi Learovi. Keď ich vidíte, poviete si, klobúk dolu, to je fakt umenie. Čosi podobné som zažil, keď som hral v Moliérovom Tartuffovi. Pravdu vám poviem, keď človek bravúrne zvládne verš - ako napríklad aj Lasica v Cyranovi, potlesk má veru inú hodnotu. Vidieť za ním ten pocit - aha, to by sme nedokázali.

V takom prípade máme do činenia s hercami, ktorí dobre ovládajú svoje remeslo. Vám vraj kedysi, ešte počas vášho štúdia na VŠMU, ktosi povedal, aby ste chodili na všetky prednášky, nech viete, ako sa herectvo robiť nemá. Zistili ste, ako to s herectvom je?

Povedal mi to chýrny choreograf Boris Slovák. Keď som sa dostal na školu, zavolal si ma a povedal, Maroš, poctivo choď na všetky prednášky, aj k tým ľuďom, s ktorými nebudeš súhlasiť, aspoň budeš vedieť, ako sa to robiť nemá. Mal veľkú pravdu. Samozrejme, jeho slová som do bodky nenaplnil, aj keď som bol dosť poctivý študent. A dva roky som na VŠMU učil. Myslím si, že škola - aj keď sa na prijímačkách spraví dobrý výber študentov - je vabank. Napríklad ja by som si vybral iných žiakov ako Martin Huba alebo Emil Horváth. A o tom to asi je. Nie?

Ako študentov herectva ovplyvňuje herectvo ich pedagógov?

Školu tvoria osobnosti. Buď pedagóg ovplyvní celý ročník tak, že všetci potom hrajú ako on, alebo dáva návod, snaží sa rozvíjať osobnosť jednotlivých hercov. A potom k tomu treba už len kus umeleckého šťastia. Ako v každom povolaní. Môže sa stať, že to bude trvať aj desať rokov, ale môže prísť aj hneď. S uplatnením v divadlách je to však v každom prípade dnes dosť ťažké.

Začínali ste v trnavskom divadle, ktoré zažilo aj počas vášho pôsobenia zlaté časy. Vtedy tam boli ľudia, z ktorých sa mnohí neskôr spolu s vami ocitli v bratislavskej Astorke. Ako ste sa tam dostali?

Bol som vtedy v Astorke umeleckým šéfom. Mal som teda eminentný záujem na tom, aby so mnou prišiel aj Juraj Nvota. Bolo mi tiež jasné, že keď ho zavolám, nemôžem ho zasadiť do celkom cudzieho prostredia - a teraz tu režíruj. Tak som ho navnadil na to, že niektorých hercov si môže zobrať so sebou.

Aj Astorke sa darilo. Mali tieto divadlá úspech preto, že ich tvoril menší, uzavretý kolektív?

Vo veľkom kolose je viac záujmov. Keď je ľudí menej, vzťahy sú intenzívnejšie, možno sa ľudia cítia aj trochu slabší, a tak sa snažia dosť výrazne ťahať za jeden koniec. Podľa skúseností aj podľa histórie domácich či zahraničných divadiel sa mi zdá, že tvorivá kulminácia prichádza asi tak okolo desiateho roka. Astorka má už malý presah.

Spomínali ste, že sa herectvom príliš nezaťažujete. Možno aj preto nebol pre vás taký problém pustiť sa do shakespearovského projektu a trochu od herectva odbočiť. Aká to bola zmena?

Veľmi pozitívna. Pustil som sa do toho viac-menej neplánovane, spontánne. Zrazu som zistil, že mi nerobí ťažkosti vybavovať veci. Ľudia boli ku mne ústretoví. A keď niečo vybavíte, máte veľmi dobrý pocit, že ste niečo dokázali.

Kto vás naštartoval?

Ja som idea a cieľ naplní tím ľudí okolo mňa. Sám by som to nezvládol.

Máte dvoch dospelých synov. Ako v minulosti vnímali vaše povolanie?

Myslím, že dosť ťažko, pretože som bol ich ocinko a nepáčilo sa im, keď ma na ulici niekto cudzí oslovoval. Cítili to ako zradu. Neskôr, keď boli trocha starší, som sa začal správať tak, aby som doma na svoje herectvo neupozorňoval. Predpokladal som, že v škole boli dosť atakovaní. Takže nič také, ako 'ticho, otecko sa sústreďuje na predstavenie', nebolo. Samozrejme, oni to mohli všetko vnímať celkom inak, ako to hovorím.

Pokúšate sa to teraz zistiť?

Sme chlapi, tieto veci riešia asi skôr s matkou. Dnes sú to už dospelí muži, samostatné jednotky. Jeden práve skončil produkciu, druhý študuje kameru. Len pomaly lámeme ľady, odhadzujeme zo seba cudnosť a niečo si povieme. Možno si veľa vecí nepovieme nikdy v živote. Ako ja s otcom. Až keď zomrel, zistil som, čo všetko som si s ním nepovedal.

Vraj ste nedávno začali rozvíjať aj svoj vzťah k výtvarnému umeniu - začali ste robiť vitráže. Čím ste starší, tým ste všestrannejší?

No, nepreháňal by som to. Možno to súvisí s tým 'vstúpiť do seba'. Minulú Veľkú noc som si bol pozrieť dómy v nemeckých mestečkách. Hoci som bol v kostoloch mnohokrát a viem, ako v každom slnko presvitá cez farebné sklá, tentoraz som si povedal - tak toto by som chcel robiť. Asi mesiac na to, ako som sa vrátil domov, zazrel som billboard firmy, ktorá robila takéto vitráže. Tak som si ju vyhľadal. Problém bol, aby mi uverili, že si nerobím srandu. Začal som teda zodpovedne chodiť do dielne. Niečo som sa aj naučil, až som to prehnal a musel som ísť na operáciu palca. Po prázdninách by som sa tam opäť chcel vrátiť. Pre potešenie a hlavne k dobrým ľuďom.

Povedali ste - ,vstúpiť do seba'. Čo to znamená?

Viete, ja som veľmi veľa robil, aj v divadle, aj pomimo. Pred osemdesiatym deviatym rokom som sa viezol vo vlaku, z ktorého bolo riskantné vystúpiť. Snažil som sa žiť svoj umelecký život tak, aby som sa nemusel hanbiť. Ale všetko bolo aj tak podriadené systému. Keď padol, prehodnotil som, čo sa dalo. Asi aj preto, že práce bolo odrazu menej. Musel som si uvedomiť, čo má a čo nemá pre mňa zmysel. Aj preto som vtedy prijal ponuku do Prahy na účinkovanie v Shakespearovom Skrotení zlej ženy. Chcel som vypadnúť, byť v inom prostredí. V Prahe sme napokon hrali to predstavenie asi päťdesiatkrát. Mal som vtedy celé dni pre seba, vždy večer som sa odprechádzal na hrad a po predstavení zase domov. Dalo mi to veľmi veľa.

Neskomplikovali vám život spoločenské zmeny?

Nie. Dnes možno vyzerám ako väčší blázon, ale určite som nepodľahol eufórii z príchodu demokracie a následne dezilúzii či zlosti. Nemám čas na tieto hyperstavy. Nie som spoločensky a politicky nejako výrazne angažovaný a nikoho verejne neovplyvňujem. Svojím spôsobom som egoista, ale žijem si svoj život tak, aby som druhých nezaťažoval.

Ako sa popri svojich aktivitách pozeráte na staronové problémy s našou kultúrou?

Neznášam, keď sa niekto sťažuje a vidí len negatíva. Iste, keď je niečo zlé, treba to pomenovať, ale potom dovidenia. Nebudem riešiť ani otázky divadiel, ani rozpočty. Problémy sa vždy obnovujú na základe istého osobného ohrozenia, alebo tak, že sa niekto schová za ideu celku. Aspoň ja to tak vnímam. Samozrejme, za veci, ktoré sa udiali napríklad s televíziou alebo s Kolibou, niekto zodpovedný je. Nebudem vám tu hovoriť, že za všetkým sú peniaze a politika. V každom prípade, bezcieľne robiť revolúciu asi nemá zmysel. Mám sa tým zaťažovať? To si naozaj radšej spravím svoj projekt, a ten mi šťastím pokryje celý rok.

Čo myslíte, prečo sa vám v ňom tak darí?

No predsa preto, lebo som ľuďom sympatický. Lebo som ich Maroško.

Tak to ste šťastný človek.

Je to príjemný pocit.

FOTO SME - PAVOL MAJER a ARCHÍV M. Z.