Požiar smetiska je zdolaný. Podiel požiarov z celkového počtu zásahov stále klesá, tvorí už menej ako 50 percent. FOTO - TASR
Objavenie ohňa patrí medzi najväčšie zlomy v dejinách ľudstva. Oheň bol jednou z vecí, ktorá odlíšila človeka od zvieraťa, vždy však vedel ľuďom riadne zavariť, a preto sa mu museli účinne brániť. Prvé požiarne zbory vznikali už v starovekom Ríme. Dnešní hasiči už nie sú len muži s hadicami, ktorí sa odvážne stavajú čelom k požiarom. Ich náplň práce je oveľa širšia.
Na stole operačného strediska Hasičského a záchranného útvaru hlavného mesta Bratislavy zvoní niekoľko telefónov. Volajú z polície - dedko je zavretý v byte, vykrikuje, že sa nemôže dostať von. Dobre, pošleme tam plošinu, reaguje operačný dôstojník. Ďalší hovor je originálny: Prosím vás, neviete, kde by som našiel v Bratislave očnú ambulanciu alebo očnú pohotovostnú službu? Skúste zavolať na 155, nenechá sa operačný dôstojník vyviesť z miery. Vzápätí sa nejaký pubertiak baví: Prosím vás, horí tu chatka, príďte, hovorí veselým hlasom a v pozadí počuť hurónsky rehot. Kto sa to tam rehoce? pýta sa operačný dôstojník. Mladík odpovedá to je môj brat, je opitý. Príďte, lebo tá chatka horí. Kde to je? Pri odbočke na Jet pumpu. Aké je vaše meno? Moje meno? Moment. Vy neviete svoje meno? Viem, Ervín Lakatoš (smiech). Dajte mi číslo telefónu, overíme si to.
K tomuto prípadu hasiči nevyštartovali. Na väčšine výjazdov však zachraňujú ľudí a ich majetok. Dnes je tu akýsi pokoj. Nebýva to často.
"Jednosmerný výťah"
Na chodbách stanice pokukujem po tyči, po ktorej sa hasiči spúšťajú k autám - je to stále realita, alebo už len rekvizita z filmov?
"To je zvláštne, každého to zaujíma," usmieva sa veliteľ čaty Marián Dritomský. Má 31 rokov a ako hasič slúži jedenásť rokov. Sklznú tyč, slangovo šplhák ešte používajú. Napriek všetkým technickým výdobytkom je to najrýchlejší spôsob prepravy do garáže, kde čakajú autá a výstroj. V prípade poplachu musia byť hasiči vonku do minúty. S rešpektom sa približujem k diere v zemi a odhodlanie spustiť sa dolu bleskurýchlo utícha napriek presviedčaniu, že to vôbec nie je ťažké, že na tyči sa dá kedykoľvek zastaviť a že toto ešte nie je nič, sú aj stanice, kde je prízemie oveľa hlbšie. Mne sa zdá hlboko až-až, a tak sa vzdávam.
Nad Bratislavou
Na dvore stanice sa začína dopoludňajší výcvik - tentoraz s rebríkom. Impozantné auto je už pripravené. Simuluje sa situácia, že niekto spadol z vyššej strechy na nižšiu a utrpel úraz chrbtice. Záchranári sa musia vyviezť hore, fixovať postihnutého na špeciálne nosidlá, tie upevniť na sánky, zasunúť na plošinu na konci rebríka a zviezť dolu. Zospodu to vyzerá celkom jednoducho.
"Chcete sa odviezť?" pýta sa Marián Dritomský a s fotografkou súhlasíme. Začíname stúpať. Rebrík má 37 metrov. Nie sme ešte na najvyššom bode a nepríjemné šteklenie v bruchu už bráni vychutnať si nezvyklú panorámu mesta. Auto - nosič rebríka sa zhora zmenšilo na hračkársku veľkosť. Vraj sa nemusíme báť. Kov je neustále kontrolovaný počítačom a rebrík má senzory aj na silu vetra. Keď vietor presiahne predpísanú rýchlosť, nevysunie sa. Pocit istoty dodáva aj jeho cena - 27 miliónov korún.
Spúšťame sa na strechu stanice. Ponuku byť figurantom radšej odmietam, vonkoncom sa mi nepáči predstava visieť nad takou priepasťou na nosidlách, nasunutých na plošinu. Hasičov pri ošetrovaní inštruuje hasič záchranár špecialista. Hasiči majú aj svoju vlastnú, špeciálne vybavenú sanitku - automobil hasičskej záchrannej služby s kvalifikovaným personálom.
Pripálené mäso a pes v bazéne
Plný adrenalínu z výškového zážitku sa usádzam v kancelárii Mariána Dritomského a pýtam sa, čo všetko vlastne hasiči robia. "Tu je kniha výkonu služby." Ročne hasiči z celej Bratislavy absolvujú 2000 - 2500 výjazdov, z toho k požiarom 1000 až 1200. Hasiči sú dnes aj, alebo hlavne, záchranári. Súvisí to s ich rozširujúcou sa špecializáciou.
S neúprosnou pravidelnosťou sa opakuje pripálené jedlo. Niekto varí, odíde do obchodu, alebo zaspí, a susedia zavolajú, lebo cítia spáleninu. "Nie je to banalita, lebo z pripálenej potravy sa môže chytiť aj kuchynská linka, alebo sa vytvoria jedovaté splodiny a človek sa z nich môže smrteľne otráviť."
K ďalším bežným, takmer rutinným akciám patria: únik plynu, nebezpečná zásielka - obálka s práškom, ktorý poslali na ministerstvo, požiar osobného auta, dopravná nehoda, požiar domu, pád z paneláku, padnutý strom či požiar porastu. V niektoré dni je aj desať výjazdov.
Nedávno vyťahovali bezdomovca zo starého nepoužívaného vodojemu, hlbokého asi desať metrov. Na dne bol šrot, ktorý si bezdomovci chodili brať. O stenu bol opretý rebrík, ten spadol aj s človekom, ktorý sa zranil. Mal šťastie, že s ním bol kamarát, inak by tam ležal doteraz.
Na jar sa roja včely, a vtedy hasiči pravidelne zasahujú pri odstraňovaní rojov, ktoré by mohli ohroziť ľudí. "Už nás však volali aj preto, že mali v byte tri včely, aby sme ich vyhnali," spomína veliteľ družstva Igor Palkovič.
Hasiči opisujú ďalšie zaujímavé zásahy. Ako dávali dole zo stromu nohavice, lebo nevidiacemu vypadli z okna. Alebo ako na inom strome chytali papagája, ktorý vždy zákerne čakal, kým sa priblížia, a potom vzlietol o konár vyššie. Takéto zásahy však už spravidla nerobia, pretože ich povinnosťou je zvieratá zachraňovať, nie chytať.
Pravidelnými prípadmi sú psy spadnuté v šachtách. "Pes väčšinou vycíti, že mu ideme pomôcť a nie je agresívny. Ak to podmienky na mieste dovoľujú, spustíme majiteľa, aby si psa zobral sám," hovorí Igor Palkovič. "Najlepší bol vlčiak, ktorý spadol do prázdneho bazéna, boli tam aj schody, majiteľ zišiel dole a chcel ho vyviesť, ale pes sa zaťal. Bazén nebol hlboký, keď sa pes postavil na zadné, labami sa mohol postaviť na okraj, ale ani za svet von. Hádzali sme mu loptičky, aby vyskočil, ale on sa na nás len díval."
Koniec žartov
Na mnohých výjazdoch však ide skutočne o život. "Asi pred troma-štyrmi rokmi sme vyslobodzovali stavebného robotníka zasypaného vo výkope," hovorí Marián Dritomský. "Takých prípadov máme niekoľko do roka. Stane sa to, keď sa nedodržia bezpečnostné predpisy a nezaistia sa steny výkopu. Táto akcia bola obzvlášť náročná. Zachraňovali sme ho niekoľko hodín. Bol celý zasypaný, trčala mu iba hlava. Hasič, ktorý ho vyhrabával, bol v ohrození, v tom čase sme už steny nemohli zaistiť proti zosunutiu, lebo to technicky nie je možné." Medzitým došlo ešte k niekoľkým zosuvom. Keď ho už mali takmer vyhrabaného, zasa ho zavalilo. Akcia sa nakoniec podarila a všetci ju prežili.
Ani to však nemusí byť pre zasypaného šťastný koniec. Prietok krvi má obmedzený a keď ho vyhrabú, môže dôjsť k syndrómu zo stlačenia a môže zomrieť aj po niekoľkých hodinách. Ak je to teda možné, zavaleným sa vnútrožilovo podávajú lieky počas záchrannej akcie.
"Nedávno bol požiar v petržalskej výrobnej hale v Matadorke, celá hala už bola v asanácii. Chytili sa veľké podzemné nádrže s horľavými kvapalinami. Priestor bol silne zadymený, takže vôbec nebolo vidno, boli tam otvorené šachty, zábradlia už odmontovali. Neustále hrozilo, že niekto niekam spadne."
Slepí záchranári
Najväčším nepriateľom hasiča je dym. Mimochodom, takmer sto percent obetí požiarov nezabije oheň, ale toxické splodiny, ktorých sa nadýchajú. Hasič si často nedovidí na koniec ruky pred tvárou.
"Sme ako slepí vo veľmi nebezpečnom prostredí," hovorí Marián Dritomský. "Preto sa musíme pohybovať minimálne po dvojiciach. Ak sa jeden niekde o niečo zachytí, zraní sa, spadne do šachty, musí tam byť druhý, ktorý mu pomôže. Lezieme po štyroch, orientujeme sa len hmatom. Pravidelne robíme výcvik, simulujúci podmienky pri požiari. Na masku dýchacieho prístroja si nalepíme plastové vrecko, takže nevidíme nič, iba svetlo a tmu. Kolegovia sa poschovávajú tu na stanici a my ich hľadáme. A toto prostredie ešte dobre poznáme, čo sa nedá povedať o ostrom zásahu. Tam ideme do neznáma."
Nejde len o to, človeka nájsť, ale aj ho správne chytiť a transportovať. Technické výdobytky však pomáhajú aj hasičom, veľmi užitočná je termokamera, ktorá umožňuje vidieť cez dym a presne zobrazí siluetu človeka. Takýto prístroj poznáme nanajvýš z akčných filmov. Jeho súčasťou je citlivý diaľkový bodový teplomer.
V "červenej sanitke"
Miroslav Kubín jazdí s automobilom hasičskej záchrannej služby trinásť rokov. Je "normálnym hasičom", ale okrem toho má zdravotnícke vzdelanie, ďalšie si dopĺňa na zdravotnej škole. Hasičov volajú aj k prípadom, kde sa normálna lekárska záchranná služba nedostane. Majú na to výcvik a vybavenie.
"Nedávno sme znášali z balkóna starého pána, ktorému prišlo zle, kričal, susedia zavolali policajtov a policajti nás. Jednoduchšie, ako sa vlámať do bytu alebo rozbiť okno, bolo totiž priviezť plošinu a prejsť cez balkónové dvere. Lekári nemajú ani možnosť vylomiť dvere, ak je to potrebné."
Hasiči najčastejšie jazdia k dopravným nehodám. Dnes je situácia už trochu lepšia ako začiatkom 90. rokov. Po revolúcii začalo pribúdať výkonných áut, na ktoré neskúsení vodiči prechádzali zo škodoviek a trabantov. Nehody boli neustále. Odvtedy sa už ľudia naučili jazdiť.
Samozrejme, najvďačnejším predmetom spomínania sú nezvyčajné havárie. Počas nedávnej víchrice sedeli dvaja ľudia v aute, na ktoré spadol strom a auto úplne zlisoval. Vodič bol dva metre vysoký a napriek tomu sa mu takmer nič nestalo, mal len narazené koleno. Na diaľnici z Malaciek jeden narazil do nákladiaku, auto mu úplne roztrhalo, ostala len jeho sedačka a rám dverí. No neutrpel ani škrabanec.
Sú aj prípady len pre silné žalúdky. "Nedávno sme mali bezdomovca, ktorý bol týždeň silno popálený, volali nás kamaráti, ktorí to s ním už nevedeli vydržať, ako trpel. Dali sme mu dole oblečenie a z rán mu už vyliezali červíky. Mali sme tiež deda, ležal, chodil sa o neho starať kamarát, ktorý nás zavolal, lebo starý pán ani za svet nechcel ísť k lekárovi a bolo mu strašne zle. Pozreli sme sa na neho a nohy mal vyžraté až na kosť. Červíky ho žrali zaživa. Strašný pach."
Záchranári vidia a zažijú všeličo. Byty niektorých čudákov, ktorých hasiči nazývajú zberateľmi, pripomínajú smetisko. Nájdu sa v nich stovky téglikov od jogurtu, plechovky, odpadky. Medzi haldami sú už len chodbičky, aby sa dalo prechádzať. V byte je smrad, potkany, myši.
"Jedného to zavalilo, po dvoch týždňoch sme otvorili byt a museli sme ho odtiaľ vyhrabávať," hovorí Miroslav Kubín. "Nie je to nič príjemné. Radšej nehodu alebo požiar ako takéto. Aj keď, zbierať človeka po kúskoch pri reťazovej dopravnej nehode je tiež dosť drsné. Keď však nie je celý deň žiaden výjazd, ani to nie je dobré, človek tu len sedí a je z toho nervózny."
Poplach
Prvým kontaktom s hasičmi je telefonická centrála - operačné stredisko. Sem prichádzajú telefonáty na tiesňové číslo 150, hovory od ostatných základných zložiek integrovaného záchranného systému polície a zdravotnej záchrannej služby a z koordinačného strediska s tiesňovou linkou 112. Keď operačný dôstojník na dispečingu preberie správu, vyhodnotí, ktoré auto zo štyroch bratislavských staníc a aká technika má ísť k prípadu. Vyhlási sa poplach. Autá musia byť vonku do minúty, na mieste bývajú v rámci Bratislavy spravidla do desiatich minút. Hasiči si bleskurýchle vyzliekajú staničné oblečenie. Zásahové oblečenie je pripravené, nohavice sú narolované na špeciálnych topánkach. Skočia do topánok, natiahnu si nohavice s trakmi a oblečú kabát. Nohavice aj kabát sú trojvrstvové, podobné oblečenie používajú aj piloti F1. Horná vrstva je z nomexu, materiálu, ktorý má istú odolnosť proti plameňom a vysokú mechanickú pevnosť - nezoderie sa a ľahko neprereže. Pod ním je goretexová membrána, ktorá prepúšťa vlhkosť von, ale dnu nie, a naspodku tepelná vložka - ak sa hasič oprie o niečo horúce, nepopáli sa.
Chlapi sadajú do áut a štartujú. Čakajú ich pohnuté ľudské osudy. V knihe hlásených prípadov pribudne niekoľko strohých riadkov. Čo to bude dnes?
Kávičkár a samovrah
Hasiči zachraňujú ľudí pred živlami, katastrofami, z trosiek áut, ale sú aj prípady, keď ich musia zachrániť pred nimi samými. "Niekedy, v prípade samovražedných pokusov, sa musíme zahrať aj na psychológa. Žiaľ, špecialistu - vyjednávača nemáme. Nie vždy to dopadne dobre. Pri najlepšej snahe. Čo je potom dobrou témou pre vyhľadávačov škandálov," hovorí Marián Bugár. "V jednej súkromnej televízii nás dokonca obvinili, že sme zapríčinili smrť samovraha." Záchranári išli k mužovi, ktorý vyliezol na koniec ramena žeriavu. Chceli sa dostať do takej blízkosti, aby s ním mohli komunikovať, lebo kričať megafónom zdola nie je najlepšie riešenie. "Tak sme išli za ním, ale on to videl, zliezol nižšie a rozbehol sa po strechách. Prišiel na balkón, kde sme ho oslovili, ale on začal skákať po balkónoch. Bol už unavený, pošmykol sa, spadol a v nemocnici zomrel. V tej televízii to podali tak, že sme ho naháňali a vlastne donútili skočiť. A vraj sme mali použiť nafukovací vak. Ja však o žiadnom vaku na Slovensku neviem. A plachta sa už roky nepoužíva, lebo je nebezpečná."
Niektorým prípadom nechýba prvok komediálnosti. "Mali sme jedného, bol opitý, liezol po lanách bratislavského Nového mosta. Všetci si mysleli, že chce spáchať samovraždu, ale on sa len rozhodol, že chce ísť na kávu do kaviarne na moste. Keď sme k nemu vyliezli, začal hovoriť, že sa mu nič nedarí, nemá peniaze, zahodil doklady, vyfajčil mi dve cigarety. Keď dofajčil, otočil sa a pokračoval v štveraní. Hovoril som mu, že tadiaľto sa na kávu nedostaneme, poďme normálne, že ho pozývam. Potom nám zakričal kolega, že kaviareň je zavretá. Pristavili sme rebrík s plošinou, ale on že nejde, že sú tam policajti. Tak policajti museli odísť. Až potom zliezol. Ja viem, som záchranár, ale takýchto by som niekedy zabil," smeje sa Marián Bugár.
Zákerný dravec
V amerických knižkách a filmoch sa niekedy oheň démonizuje, akoby išlo o prefíkaného netvora. "V skutočnosti to tak celkom nie je," hovorí Igor Palkovič, ktorý na budúci rok oslávi dvadsať rokov u hasičov. Predtým bol automechanikom. "Väčšinou vieme predpokladať, ako bude oheň postupovať. Videl som niekoľko hasičských filmov. Realita je úplne iná. Výkony hasičov vo filme niekedy hraničia s absurditou. V skutočnosti, žiaľ, nie je toľko happyendov."
Dá sa po dvadsiatich rokoch zvyknúť na túto prácu tak, že ju človek považuje za normálnu rutinu? "Kto hovorí, že nemá strach, je obyčajný hazardér, ktorý môže zabiť aj svojich kolegov," hovorí Igor Palkovič "Aj adrenalín, ktorý všetci cítime, vyvoláva strach. A na mŕtvych sa nedá zvyknúť. Mne sa napríklad o tom sníva. Najhoršie sú detské obete. Nie sme imúnni proti nešťastiu. Aj záchranár je človek."
Čo robia hasiči
Úloha hasičov je stanovená zákonom. Hasičský zbor okrem zdolávania požiarov robí záchranné práce pri haváriách, živelných pohromách a pomáha pri iných mimoriadnych udalostiach. Chráni ľudí, ich majetok, zvieratá a životné prostredie.
Podiel požiarov z celkového počtu zásahov stále klesá, tvorí už menej ako 50 percent. Štandardne vysoký je pomer dopravných nehôd.
Medzi hasičmi pôsobia aj špecialisti - chemické družstvo, výšková záchrana a letecká záchrana a potápači. Autá musia v prípade poplachu vyjsť z garáže do jednej minúty.
Hasiči a záchranári podliehajú Prezídiu hasičského a záchranného zboru (HaZZ), ktoré je organizačným útvarom Ministerstva vnútra. Krajské riaditeľstvá HaZZ sú v ôsmich mestách, okresné riaditeľstvá pôsobia v 51 slovenských mestách.
Keď horia lesy
Predminulú stredu vypukol na Horehroní medzi Heľpou a Závadkou nad Hronom lesný požiar. Zničil asi 45-hektárovú plochu. Hasili ho dva vrtuľníky, štyri lietadlá Čmeliak a zo zeme 18 cisterien. Stodvadsať hasičov ho likvidovalo takmer 24 hodín.
V roku 1992 sa rozhorel veľký lesný požiar v oblasti Malacky-Pernek-Lozorno, pri ktorom vyhorelo takmer 1200 hektárov lesa. Naši hasiči vtedy neboli na takéto udalosti ešte pripravení, na strechách áut chýbali čísla, takže z vrtuľníka sa nedali koordinovať družstvá.
Ničivý lesný požiar bol v Slovenskom raji v roku 2000, v lokalite Krompľa. Zhorela plocha 80 hektárov. Likvidovali ho tri dni a šesť miestnych obyvateľov pri ňom zhorelo. Terén bol členitý, takže museli byť nasadené dva vrtuľníky. Na Slovensku bol však len jeden vodný vak, prišli pomôcť aj Poliaci a Maďari.
Od roku 2000 bolo na Slovensku asi 20 lesných požiarov.
V Amerike, kde majú hasiči dlhoročné skúsenosti s rozsiahlymi lesnými požiarmi, používajú zaujímavú taktiku - zakladanie umelých, kontrolovaných požiarov, takzvaných protipožiarov. Vzduchové prúdenie takto presunú iným smerom. Veľký požiar totiž vytvára svoju vlastnú mikroklímu, ťahá vzduch zo širokého okolia, a týmto prúdením sám rastie, ako keď sa fúka do pahreby. Keď sa mu vzduch "ukradne", oslabí ho to. Navyše sa protipožiarmi vytvoria pásma bez porastu, takže hlavný požiar sa nešíri ďalej.
Vybavenie hasičov-záchranárov
Základná výbava
Špeciálne trojvrstvové oblečenie, špeciálne vysoké topánky, prilba, rukavice, kukla, dýchací prístroj, prípadne detektor pohybu - ak sa dlhší čas nehýbe, spustí alarm.
Špeciálny výstroj: Plynotesné nafukovacie obleky proti nebezpečným látkam, žiaruvzdorné obleky proti sálavému teplu.
Vybavenie hasičského auta
Masky dýchacieho prístroja pre zachraňovaného človeka, ktoré hasič napojí na svoj prístroj, nosidlá, ventilátor s vlastným motorom na odvetrávanie zadymených priestorov, elektrocentrála, vysúvací osvetľovací stožiar, ponorné čerpadlo, hydraulické páčidlo na otváranie bezpečnostných dvier, nožnice na kov, hadice, niekoľko typov prúdnic na vodu a penu (od jemnej hmly až po silnejší prúd), penidlo na výrobu peny, nádrž na vodu s obsahom 2200 litrov, motorová píla, kotúčová píla, tri druhy rebríkov. Vodné delá sa u nás nepoužívajú, sú vhodné najmä pre požiare v petrochemických prevádzkach.
Elektronika: Merací prístroj na plyny, bezdotykový indikátor elektrického napätia, merač tepla na vyhľadávanie skrytých ohnísk, termokamera bezdrôtovo pripojená na externý monitor.
Technické vozidlo sa nepoužíva na požiare. Okrem niektorého uvedeného vybavenia v ňom nájdeme zdvíhacie vzduchové vaky, zdvíhacie zariadenie, priemyselný vysávač (môže slúžiť aj na hmyz osie alebo sršnie hniezda), súpravu hydraulického vyslobodzovacieho náradia na karosérie a ďalšiu výbavu na záchranu osôb lezeckou technikou z výšky a z hĺbky.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Výcvik s rebríkom na streche. Figuranta čaká preprava na plošine rebríka na zem. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Sklzná tyč, slangovo šplhák je stále neodmysliteľnou súčasťou hasičských staníc aj vo veku technických zázrakov.
Doprava "pacienta" na zem. Rebrík sa môže vysunúť až do výšky 37 metrov a je neustále kontrolovaný počítačom.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Hasiči nezachraňujú len ľudí a ich majetok, ale aj zvieratá. Ako túto srnku, ktorá sa vo februári sa z neznámych dôvodov dostala do centra Trenčína. FOTO - TASR
FOTO - ČTK
