Srebrenické truhly. FOTO - TASR/AP
Tento rok by mal Danilo Kiš sedemdesiat. Zomrel roku 1989 na rakovinu pľúc. Videl som tisíce jeho fotografií; na väčšine z nich je s cigaretou. Pravdepodobne fajčil až do konca. Ale možno sa mýlim, posledná fotografia je z roku 1986. Čítam jeho knihy a cítim vôňu toho dymu. Danilo Kiš bol veľký spisovateľ srbského jazyka, vtedy ešte srbochorvátskeho. Niektorí si dokonca myslia, že najväčší.
Pred pár dňami sa v Belehrade konala konferencia, venovaná pamiatke Danila Kiša. Vybral som sa tam.
Nenápadný začiatok
Belehrad je zvláštne mesto. Prichádzate doňho po širokej viacprúdovej ceste, ktorá ako most križuje Dunaj. Na obzore sa vynorí mesto, tu sa začína, svoj začiatok však perfídnym spôsobom predlžuje. Všetko bolo akoby v poriadku, ale predsa nie celkom. Vtedy mi V. povedal: "Nie sú tu reklamy."
Naozaj. Všetko bolo prázdne. Začínala sa tu dvojmiliónová metropola a po oboch stranách cesty samá šeď, tráva, biedne domce, slnkom spálené húštie, a žiadne znaky modernej civilizácie. Nijaké gigantické reklamné tabule, plagátové plochy, ani len nákupné centrá, sklady, žiadne kúpeľňové svety, kobercové raje, žiadna Ikea ani Hornbach. Belehrad sa začína veľmi nenápadne. Vo vzduchu sa vznáša benzínový smrad starých Lád, Zastav a Jugosov.
Za mostom, v meste, to nebolo veľmi odlišné. Len premávka zhustla a domy boli vyššie. Všade tá istá askéza, narastajúci chaos. Na ulici Kňaza Miloša stojí skelet poschodovej budovy. Jasne vidieť, ako bomby prerážali jedno poschodie za druhým: z drobiaceho sa betónu trčali hrdzavejúce oceľové podpery. Naokolo bol normálny život, jazdili autá, ľudia sa vracali domov z práce.
Bola to veľmi reprezentatívna ulica, viedla k parlamentu, stáli tu veľvyslanectvá. S tou ruinou nikto nič neurobil. Pred bombardovaním v nej bol umiestnený generálny štáb. Nevylučujem, že si ju Srbi chcú zachovať ako pomník západného barbarstva, aby celý svet videl.
Konferenciu zorganizovalo centrum pre kultúrnu dekontamináciu - záslužná, neštátna inštitúcia opozičného, antimiloševičovského rodu. V prázdnej bielej hale sedeli za stolom spisovatelia, čítali texty Danila Kiša a hovorili o význame, aký pre nich má jeho dielo. Publikum sedelo na stoličkách. Nie viac ako dvadsať ľudí. Podujatie strážila polícia. Na bielych stenách haly viseli fotografie zo Srebrenice. Dlhé rady identických truhiel, prikryté zelenou látkou. Alebo jamy plné hnijúcich mŕtvol.
Medzi mŕtvolami
Preto nás strážila polícia. Aby sa ani nám, ani výstave nemohlo nič stať. Len desať dní predtým vysielali slávne video zo Srebrenice. Srbsko sa nevedelo upokojiť. Belehrad znovu nemohol zaspať. Preto pár spisovateľov a hŕstku poslucháčov strážila polícia. A večer, keď sa skončili prednášky a diskusie a na chladnom dvore sa začalo podávať jedlo a pitie, sa policajti zamiešali medzi spisovateľov, esejistov a kritikov a diskrétne si s nimi vypili pohár vína alebo piva.
Čítali sme Danila Kiša a hovorili o ňom uprostred obrazov stoviek truhiel a mŕtvol. Bolo to úplne prirodzené prostredie na meditáciu o jeho diele. Nezavinená smrť, človek ako obeť ideológie, zvrátenosť dejín živiacich sa ľudským mäsom - to boli jeho obsesívne témy. Venoval im svoje knihy a nachádzal pre ne fascinujúco silný jazyk. Nie je vylúčené, že keď roku 1989 zomrel na rakovinu pľúc, dostalo sa mu čohosi ako milosť. Nemusel zažiť nič z toho, čo prišlo potom. Keby zostal nažive, stal by sa svedkom naplnenia svojich najtemnejších snov. Nebol by umrel na pľúca, ale určite na srdce, na dušu. A ako spisovateľ jeho formátu by tú smrť vopred krásne a nemilosrdne popísal.
Posledných desať rokov života strávil Danilo Kiš v Paríži. Jeho knihy už boli známe, v Európe aj v Amerike. Už bol spisovateľ svetového rangu. Keď odchádzal, jeho krajina mu pripravila dokonale chladnú rozlúčku. Jeho Náhrobný kameň pre Borisa Davidoviča, ktorý vyšiel rok predtým, podrobili radikálnej kritike, jej základ však nemal veľa spoločného s literatúrou. Skôr šlo o politiku a závisť literárnych kolegov. Ale keď o desať rokov v Paríži zomieral, chcel sa vrátiť do Juhoslávie. On, dieťa maďarského Žida a čiernohorskej matky, ktorý stratil vieru, pretože nedokázal pochopiť, ako môže Boh nechať jeho na rakovinu umierajúcu mamu tak veľmi trpieť, chcel mať pravoslávny pohreb a byť pochovaný na cintoríne v Belehrade. Aj sa tak stalo.
Belehrad je zvláštne mesto. Podujatie na počesť jedného z najväčších srbských spisovateľov stráži srbská polícia. Účastníci si pripadajú trochu ako prívrženci zakázaného kultu, čo sa stretávajú v katakombách. V publiku sedia hlavne priatelia. Na stenách visia fotografie jám naplnených mŕtvolami, ale prednášajúci hovoria o poetike, metaforike a fonetike textov, ktorých podstatným prvkom sú šialenstvo a zvrátenosť moci, živiacej sa mŕtvolami a masakrami.
Andrzej Stasiuk (1960) spisovateľ. Žije v horskom mestečku Sekowa na poľsko-slovenských hraniciach. V českom preklade vyšli jeho Haličské poviedky, Ako som sa stal spisovateľom, v slovenskom preklade kniha Dukla.
Autor: Andrzej Stasiuk
