S dielom i menom Franza Kafku je spojených toľko záhad, tajomstiev a mnohoznačností, že sa zdá takmer nemožné, aby sa vyše 80 rokov po jeho smrti objavilo čosi, čo by jeho obraz ešte väčšmi skomplikovalo. Začalo sa to vlastne už tým, že jeho najlepší priateľ Max Brod porušil ako vykonávateľ Kafkovho závetu svoj sľub, že všetky jeho rukopisy, okrem už knižne vydaných, zničí. Nebyť Broda, sotva by sa bol svet dozvedel o tomto spisovateľovi, jednom z najväčších. Aj to však so značným oneskorením.
Po druhej svetovej vojne vzniklo veľa odborných štúdií a monografií, kde sa Kafka vykladal z rozličných filozofických hľadísk; aj Brod napísal o priateľovi dve knihy, bol editorom jeho diela, takže naraz sa tu zdvihla doslova svetová kafkovská vlna, na ktorej sa zviezli aj dvaja českí autori, Michal Mareš a Gustav Janouch.
Tých si vzal teraz na mušku český prekladateľ Kafku, kafkológ a literárny historik Josef Čermák v knihe Franz Kafka, výmysly a mystifikácie (Gutenberg, Praha 2005), kde oboch právom označuje za mystifikátorov, ktorí využili povojnovú kafkovskú konjunktúru a zo svojich náhodných stykov so začínajúcim spisovateľom vyrobili nového Kafku, s neoverenými, ba až neuveriteľnými vlastnosťami.
Mareš vo viacerých aj nepublikovaných článkoch tvrdí, že Kafka bol v spojení s českými anarchistami, čo prebral aj Janouch, ten zasa v oboch nemeckých vydaniach Rozhovorov s Kafkom (prvé z roku 1951, druhé, značne doplnené, z roku 1968) pokladá Kafku za dôverného priateľa a pripisuje mu výroky, ktoré si za toľké roky v takej koncíznej forme pamätať nemohol, alebo reprodukuje celé dialogické pasáže, názorovo protirečiace overeným prameňom, za aké pokladáme Kafkove denníky či Listy Milene.
Napriek tomu, že už v roku 1963 na liblickej konferencii Goldstücker označil Janouchove Rozhovory za falzifikát, mnohí svetoví kafkológovia ich doteraz citujú ako autentické. Preto bolo celkom správne, že Čermák sa na knihy oboch mystifikátorov pozrel aj po takom dlhom čase okom citlivého komparatistu, ktorý každé podozrivé miesto porovnáva s dôveryhodnými zdrojmi.
Janouch napríklad vložil Kafkovi do úst veľmi kritický názor na film, no Brod v autobiografii Život plný bojů uvádza, že Kafka miloval prvé filmy, ktoré sa vtedy premietali (bol vraj až unesený českým filmom Táta dlouhán). Čermák okrem toho zistil, že ani Mareš, ani Janouch neveľmi poznali Kafkove diela, no na Janouchovi oceňuje jeho literárne eskamotérstvo, s akým dokázal mystifikovať jednotlivé Kafkove myšlienky alebo úvahy, čo viacerých bádateľov mätie doteraz.
Precíznym rozborom štruktúry však zistil, že "myšlenková konstrukce rozhovorů, od úvodního konkrétního podnětu přes více-méně aranžované můstky směřujíci k závěřečné úvaze, stylizované s obecnou platností a s aforistickou vytříbeností, neodpovídá skutečné logice Kafkových myšlenkových pochodů". Aj hodnovernosť niektorých situácií a udalostí Čermák spochybnil v zhode s Brodovým konštatovaním v autobiografii, že totiž Kafkovi "se dnes připisuje všechno možné, s čím neměl vůbec co dělat".
Čermák svoju výbornú a priam detektívne zdokumentovanú knihu doplnil aj o osobné portréty oboch mystifikátorov, ktorí boli v mnohom až podozrivé existencie. Taký Janouch si napríklad na svoju obranu vymyslel akési pôvodné zápisky, ktoré sa mu vraj najprv stratili, no potom ich našiel, ale nik ich nevidel. Kniha plná hádaniek, pochybností a nových zistení azda trochu pomôže pri Kafkovej demystifikácii.
